Rozhovor s Hanou Fábry

Zaujíma ma už iba podstata

Hanu Fábry vyspovedala Romana Schlesinger

Hana, nezačnem otázkami o podstate homosexuality, ani sa ťa nebudem pýtať, kedy a ako si na „to“ prišla. To už urobilo predo mnou iks médií, poďme v téme ďalej. Máš za sebou 17 rokov aktívnej a plodnej ľudskoprávnej roboty, chvíľami až driny. Čo ťa aj po skoro dvoch desaťročiach stále motivuje a inšpiruje k ďalšej práci?

To je dobrá otázka. Tiež si ju stále častejšie kladiem. Pokiaľ by som sa nesnažila motivovať čiastkovými úspechmi, zjavnými, aj keď podľa mňa pomalými posunmi v neheterosexuálnej komunite i v spoločnosti, príjemnými rozhovormi s ľuďmi, ktorým moja práca reálne pomohla žiť kvalitnejší život (alebo celkom obyčajne žiť), ocenením mojej práce v ľudskoprávnom aktivistickom prostredí alebo (našťastie stále častejšími) zábleskami pozitívneho mediálneho prístupu k téme sexuálnych menšín, asi by som už dávno aktivizmus zavesila na klinec. Začínala som v združení Ganymedes tri roky po revolúcii v roku 1989, kedy samotné slovo homosexuál nevedeli ľudia pomaly ani poriadne vysloviť a keď malo rozhodne oveľa negatívnejšiu konotáciu ako má dnes. Lesby, gejovia a bisexuálni ľudia vychádzali veľmi pomaly a obozretne z neviditeľnosti, ktorú v tejto téme nastolili fašizmus a komunizmus. Všetko, čo sa robilo, bolo robené na kolene a veľmi živelne – pretože sme to robili po prvý raz – chýbali nám skúsenosti aj informácie spoza hraníc. Napriek tomu, respektíve práve preto, vznikali s veľkým entuziazmom prvé gejské a lesbické občianske združenia, „naše“ prvé kluby, prvé periodiká, prvé podniky a verejné priestory pre neheterosexuálnych ľudí. Takmer celý spoločenský diškurz sa točil okolo pôvodu homosexuality – či je to choroba alebo prirodzená vrodená alternatíva. Dnes sa diskusia začína venovať skutočnej podstate problému – úplnému spoločenskému a právnemu zrovnoprávneniu neheterosexuálnych ľudí s heterosexuálnou väčšinou. V poslednom období roka dvoch sa vnútrokomunitná a pomaly už aj celospoločenská diskusia posúva z iniciatívy občianskych združení Museion a Queer Leaders Forum smerom, ktorý konečne považujem skutočne za správny a pre seba za najúprimnejší a preto aj za najprijateľnejší. Považujem ho za pravdivý v tom bipolárnom nazeraní na holú pravdu (t.j. máme v rovnakých podmienkach rovnaké občianske práva – nemáme v rovnakých podmienkach rovnaké občianske práva). Je to postoj, ktorý nie je pokrytecký a má ambíciu byť komplexným a zmysluplným. Prvé lesbické združenie Museion a občianske združenie Queer Leaders Forum sa verejne zasadzujú o úplné zrovnoprávnenie neheterosexuálnych ľudí.

Dnes už nehovoríme len o registrovanom partnerstve, ale o manželstve, adopciách a službách asistovanej reprodukcie; určitá časť ľudskoprávnych aktivistov a aktivistiek cielene prestala taktizovať a slepo pritakávať názoru, že o istú časť práv „oklieštený“ zákon o registrovanom partnerstve je dostačujúcim v zmysle úplného právneho zrovnoprávnenia neheterosexuálnych partnerských vzťahov. Toto je významný názorový posun. Začali sme konečne otvorene a bezpodmienečne poukazovať na – pre väčšinu slovenských politikov a političiek – „nepríjemnú“ skutočnosť, že len rovnaké zákony, ktorými disponuje heterosexuálna väčšina, nás nedegradujú do pozície druhoradých občianok a občanov tohto štátu. Nemôžeme a nechceme akceptovať rozdielne zákony pre dve skupiny jednej populácie – v zmysle Ústavy SR obyvateľov a obyvateliek SR, rovných si vo všetkých právach a slobodách. A touto vetou sa vraciam k podstate tvojej otázky o motivácii. Momentálne je ňou už len chuť siahať na podstatu pravdy, otváranie nových tém a radosť z toho, že je okolo mňa stále viac ľudí, ktorí to vidia rovnako a ktorí nie sú ochotní ani v mene pragmatického politického úspechu zahmlievať realitu a stratiť svoju tvár a chrbtovú kosť politickým taktizovaním.

V roku 1994 si založila Prvé lesbické združenie Museion. Odtrhla si sa od prevažne gejského združenia Ganymedes. Raz som sa ťa už pýtala na separáciu verzus hľadanie nových, špecifických priestorov. Súčasná situácia v LGBT (lesbian-gay-bisexual-transgender) aktivistickom hnutí na Slovensku sa situácii spred 15tich rokov v určitom zmysle podobá. Oslabuje takéto názorové a postojové delenie hnutie za práva neheterosexuálnych ľudí, alebo zvyšuje efektivitu práce združení?

Názorová diverzita v akomkoľvek prostredí je bežným zdravým javom, podľa mňa veľmi žiaducim, aby nedošlo k umŕtveniu prinášaných tém – či už v slovenskom, európskom alebo svetovom kontexte. Takto to zrejme vníma väčšia časť každého spoločenstva, ale paradoxne v momente, keď sa takáto diverzifikácia objaví a zverejní, ozvú sa vyčítavé kritické hlasy, ktorým sa nové pohľady či postoje nepozdávajú. Predpovedajú – v našom prípade – oslabenie a rozpad hnutia, skazu aktivizmu či poškodzovanie témy a obhajovanej komunity. Je to trochu úsmevné, veď o pocit jedinečnosti a moci ide vždy až v prvom rade:). Prax však je dôkazom, že v momente, keď sa akákoľvek komunita, obzvlášť minorita, začne názorovo rôzniť – môžeme si vzájomne zagratulovať. Spravidla totiž dochádza k pozitívnemu posunu. Spomeňme len kritizované lesbické „odtrhnutie sa“ od gejského Ganymedesu a vytvorenie samostatnej lesbickej organizácie Museion, ktorej pozitívne pôsobenie je dnes už nespochybniteľné. Takáto realita je totiž synonymom zlepšenia spoločenského postavenia danej menšiny, je signálom toho, že už nie sme nejakým ohrozeným druhom, ktorý z dôvodu strachu vytrvalo, mnohokrát aj bezmyšlienkovito a veľmi živelne, držal za jeden povraz. Nedáva mi zmysel a nechápem, prečo by mali neheterosexuálne ženy a muži prezentovať jediný, spoločný názor na legislatívne zrovnoprávnenie. Sme ľudsky, sociálne, vzdelanostne, názorovo i politickým zmýšľaním diverzifikovaní a heterogénni ľudia – rovnako ako zvyšok spoločnosti. Súčasný stav, aj keď môže byť občas sprevádzaný negatívnymi emóciami a nepochopením, je stav progresívny, stav, ktorý zviditeľňuje potrebu komplexného zrovnoprávnenia – aj za cenu toho, že nás časť aktivistických kolegov a kolegýň označujú za radikálne a radikálnych. Koniec koncov, po roku 1989 bolo považované za odvážne a nebezpečne radikálne už len samotné otváranie verejnej diskusie o homosexualite. Mali by sme sa zamyslieť, čo v skutočnosti označujeme za radikálne. V tomto prípade sú to ľudské a občianske práva, ktoré sú dané, neodňateľné a nepredajné. Ak je túžba po rovnosti, spravodlivosti a dôstojnosti žitia radikalizmom, tak som – a budem – rada radikálnou. Tento rok je to presne 20 rokov, čo máme na Slovensku demokraciu. Aj ja som sa posunula. Moje pragmatické „postupnokrokové“ vnímanie aktivizmu sa vyvíjalo spolu s našou spoločnosťou. Myslím si, že ak sme za 17 rokov neprišli k výsledku – t.j. aspoň k zákonu o registrovanom partnerstve – tak potom niet na čo čakať. Obzrime sa okolo seba, pozrime sa do zrkadla, vystrime sa – a hovorme pravdu sebe i tejto spoločnosti.

Na demokraciu sa občas až príliš okato zabúda. Našťastie máme na Slovensku ľudí ako si ty – ktorí nám ju pripomínajú. Si vnútropolitickou glosátorkou – štipľavou a údernou. O kom alebo o čom sa ti najlepšie glosuje?

V poslednej dobe najradšej glosujem o svojom trojnohom kocúrovi, on je istým spôsobom skutočný politický terorista, ktorý kašle na demokraciu a akékoľvek pravidlá:). Ale ak sa ma pýtaš na skutočné politické glosy, v ostatnom čase som začala experimentovať s krátkymi, niekoľko vetnými „štekmi“, ktoré ma neskutočne bavia. Ľudia sú dnes zavalení kvantami textov; sama sa vždy poteším, keď sa niekomu podarí vystihnúť podstatu problému v čo najúspornejšom režime. Nechce sa mi už čakať na pointu na konci druhej alebo tretej strany. A o čom alebo o kom sa mi najlepšie píše? No štipľavosť, ktorú si spomenula, nie je práve pozitívna emócia – vychádza z hnevu a ako taká vyčerpáva. Až výsledok potom považujem za pozitívny, aj keď nie je mnohým očiam a ušiam veľmi príjemný. Takže v tomto zmysle nemôžem hovoriť o nejakom najlepšom písaní, skôr o stupni naštvania sa – ten najvyšší stupeň ma donúti odložiť hoci aj dôležitejšie veci, sadnúť si ku kompu a písať. Preto som sa pustila do „perexového“ glosovania. Mám názory na mnohé veci už dávno vyprofilované, takže ich nie je problém virtuálne zhmotniť veľmi rýchlo a hneď, ako pocítim potrebu sa vyjadriť. Nie je to už príliš často; naša politická (ne)kultúra ma vedie k stále väčšej rezignácii, že nič nemá zmysel komentovať a následne zas k akcii, keďže odmietam apatiu a porazenectvo. Veď napokon – v tom tkvie podstata aktivizmu. Znie to trochu maniodepresívne, ale po toľkých rokoch mám nárok:).

Ale vrátim sa k otázke, o čom sa mi píše najlepšie, či skôr, povedzme, že najľahšie. Iste je to o tom, v čom sa pohybujem roky a myslím si, že mám prehľad, rozumiem tomu a mám čo povedať. Niekedy mám pocit, že niečo povedať dokonca musím – pretože to neurobí nikto iný. Celé roky sledujem o.i. homofóbne a urážlivé výroky slovenských (nielen) politických „špičiek“ na adresu neheterosexuálnych ľudí, za ktoré nikto nemusí niesť občiansku či politickú zodpovednosť, nieto ešte následky. Je to smutná vizitka demokratickej krajiny 21. storočia. A sú to presne tie prípady, kde sa nedá ubrániť protiargumentom, ktoré už väčšinou inde nepoužívame. Ak vás niekto nazve buzerantom, zvrhlým/ou, alebo rakovinovým nádorom na tele ľudstva, odpoveď nie je väčšinou diplomatická ani racionálna. Prečo by aj mala byť? Ani útok na vás nie je takým. Na druhej strane, zareagovať treba, je to naša povinnosť – povinnosť aktivistov a aktivistiek a novinárov a novinárok.

Ktorý svoj text si najviac ceníš?

Budeš možno prekvapená, ale nie je to ani glosa, ani vyslovene môj text a nie je to ani „moja“ téma. Najviac si cením rozhovor so spisovateľkou Irenou Brežnou – stretnutie s ňou, prácu s ňou, rozhovory s ňou – je to jedna z najkrajších ľudských i pracovných skúseností môjho novinárskeho života. Rozprávanie s ňou bolo ako prejsť si ďalšími životmi. Jej charizma a pohľad, ktorým sprevádza príbehy o „svojich“ čečenských ženách, na vás pošepky kričia: „Choď, rob niečo aj ty!“

Čo chýba slovenskej vnútropolitickej žurnalistike?

Mne osobne veľmi chýba zodpovedná, voči ľuďom i témam citlivá žurnalistika; a chýba mi aj investigatívna žurnalistika, ktorá ide skutočne do hĺbky problémov. Postrádam viac tematicky vyprofilovaných žurnalistov a žurnalistiek – silných osobností, ktoré sa svojej téme venujú roky, sú v nej považované/í za expertov a expertky, ich slovo má v spoločnosti skutočne mienkotvornú váhu a je záujem ho počúvať. Túto prácu dnes supluje aktivistické prostredie, len jeho počúvanie, žiaľ, pokrivkáva. Je to ale zjavne obraz nielen žurnalistiky, ale aj stavu spoločnosti a dopytu po kvalite či nekvalite. Sú to spojené nádoby. Kým nás budú najviac zaujímať flirty, kilá, účty a nešťastia rýchlokvasných pacelebrít, kým nás najviac bude zaujímať rýpanie sa v životoch slušných ľudí, len aby sme niečím zaujali – no a čo, že aj na úkor poškodenia či zranenia zmienených ľudí a ich okolia, kým sa nevráti na katedru žurnalistiky FFUK akreditácia ako synonymum kvality zodpovednej žurnalistiky, výchovy a vzdelávania, dovtedy vnímam stav v žurnalistike ako zabetónovaný a zacyklený v schizofrénii medzi povrchnosťou, bulvárom, peniazmi, mocou, reklamnými koláčmi, píplmetrami a skutočnou snahou byť tretím okom spoločnosti a jej svedomím. Veľmi si napríklad cením prácu Ľuby Lesnej, ak mám byť konkrétna. Myslím si, že je to novinárka svetového formátu a nie som si istá, či by som ešte niekoho na Slovensku takto označila. Uvedomujem si, že táto absencia je spôsobená nedostatkom dostatočne vzdelaných, dostatočne osobne i materiálne motivovaných ľudí a nedostatkom financií – a netýka sa to, žiaľ, len kvalitnej žurnalistiky. Takmer celá spoločnosť je napadnutá vírusom mamonárskej chrípky a povrchnosťou, prameniacej o.i. aj z našej neuveriteľnej a podľa mňa zbytočnej uponáhľanosti.

Hana, v júni 2009 sa konali voľby do Európskeho parlamentu. Tvoje meno bolo na kandidátke Strany zelených. Bolo to po prvý raz, čo sa na Slovensku uchádzal o politickú funkciu otvorene neheterosexuálny človek, navyše aktivistka v danej „horúcej“ téme. Vnímaš túto skutočnosť ako jednu z ďalších osobných skúseností alebo ako dôležitý moment pre občiansku spoločnosť a sexuálne menšiny?

No oboje predsa.). Moju kandidatúru prežívam intenzívne práve z titulu skutočne dôstojného zviditeľnenia mojej témy a jej oprávneného ukotvenia do reálneho politického priestoru. V duchu feministického motta – čo je osobné, je politické – považujem fakt, že som prvou otvorene neheterosexuálnou kandidátkou v histórii Slovenskej republiky, za skutočne signálny míľnik a odkaz pre všetkých neheterosexuálnych ľudí našej krajiny i pre zvyšok spoločnosti. Hneď na začiatku sme sa bavili o motivácii, o istom posune vnímania a prezentácie neheterosexuálnych ľudí. Mojou kandidatúrou Slovensko zviditeľnilo existenciu ženy, lesby vo verejnom a politickom priestore, nota bene v európskom. Nepodceňovala by som túto skutočnosť, akokoľvek voľby dopadnú pre stranu alebo pre mňa. Pred rokom 1989 sa neheterosexuáli/ky socializovali výlučne v súkromných a segregovaných priestoroch. Mainstreamová kultúra nás dnes kŕmi skoro výlučne stereotypnými zobrazeniami gejov a lesieb, až tak, že si už bez problémov vieme predstaviť gejského kaderníka a lesbickú futbalistku. Posun témy práv neheterosexuálnych ľudí prostredníctvom mojej kandidatúry do europarlamentu – a teda do najvyššej politiky – považujem za historický a dôležitý medzník pokroku myslenia a pozitívneho vývoja celej spoločnosti, nielen tej menšinovej. Príležitosť kandidovať do Európskeho parlamentu je tak obrazom nielen mojej práce, či odmenou za ňu – je to predovšetkým znamenie, že je niečo zdravé v štáte dánskom:)

Pohľad do budúcnosti…?

Hlavne teraz už písať, písať, písať. Reálny aktivizmus som už posunula ďalej generácii, ktorej časť som zámerne vychovala a aktivisticky vzdelávala. Určite by som sa chcela venovať rovnosti príležitostí, ľudským a občianskm právam v širšom diapazóne marginalizovaných a diskriminovaných ľudí, skupín a tém. Zároveň by som sa rada angažovala v prospech zelených tém – či už tých globálnych ako je verejné zdravie, resp. zdravé potraviny za dostupné ceny, obnoviteľné zdroje energie ap., alebo lokálnych ako je pažravosť developerov na SLovensku a ústretovosť, či presnejšie úplatnosť našich verejných činiteľov voči nim, zahusťovanie sídlisk v neprospech zelených priestranstiev, minimalizovanie vplyvu poľovníckej loby, ktorá si z prírody robí verejné popravisko, zvyšovanie verejnej podpory ochranárskych organizácií a organizácií na ochranu zvierat, reálne zapojenie expertných organizácií tretieho sektora do tvorby politík… bolo by toho naozaj veľa, do čoho by som sa rada pustila. Tak to zhrniem mojim volebným mottom: Mojou víziou je spoločnosť, ktorá nerozdeľuje a nediskriminuje ľudí z dôvodu sexuálnej orientácie. Mojím snom je svet, v ktorom majú všetci ľudia právo na rovnaké práva nezávisle od ich rozmanitostí. Mojou misiou je byť tou zmenou, ktorú chcem v živote pocítiť. Mojou prácou v Európskom parlamente bude prostredníctvom záväznej európskej legislatívy presadzovanie práv a slobôd neheterosexuálnych partnerstiev a rodín v národných štátoch i v rámci Európskej únie. Mojím výsledkom bude odstránenie nerovnakého postavenia neheterosexuálnych ľudí v Európe.

Ďakujem pekne za rozhovor a držím nám všetkým palce, aby sa tvoja vízia naplnila!