Rozhovor s Petrou Feríkovou

R: Je ťažké byť aktívnou kresťankou a lesbou zároveň?

P: Je to pozícia nie ťažká. Je o niečo, by som povedala, obohatená a o niečo ochudobnená. Je obohatená v tom lesbickom svete o vieru a ochudobnená v tom svete veriaceho človeka o sociálne väzby alebo sociálnu identitu v tej kultúre kresťanskej. Aktívny prístup alebo aktívne členstvo homosexuálneho človeka je akceptované len vtedy pokiaľ sa vzdám realizácie tohto života, tejto formy bytia. Teda oni prijímajú samotných homosexuálov ako božie stvorenia, by som povedala, ale nechcú akceptovať formu realizácie toho bytia, teda naplnenie samotnej podstaty inakosti.

R: Nevadí ti, že ťa kresťanská cirkev ako lesbu neakceptuje?

P: Mojou ambíciou nie je hľadať ľahšiu cestu ani hľadať náboženstvo, ktoré by akceptovalo moju orientáciu pretože myslím si, že to je otázka, ktorá sa týka mňa – toho, či ja ju akceptujem alebo neakceptujem a viera my má pomôcť v inom smere, v tom mojom duchovnom živote a nie, akoby som to povedala, čo sa týka realizácie mojej sexuálnej orientácie.

R: Žiješ teda „plnohodnotným“ kresťanským životom?

P: To, čo ja prijímam je vzťah, väzba…vzájomné dávanie a prijímanie sa a myslím si, že každá ľudská bytosť je do takej miery plnohodnotná, že ju nemusím vyslovene ponímať ako muža alebo ženu, ale môžem ju ponímať ako vzťah človeka k človeku , duše k duši. Ak do toho vnášam ten obraz tretí, ktorým je Boh tak žijem podľa mňa plnohodnotným kresťanským životom.

R: Hneváš sa na kresťanskú cirkev za jej negatívny postoj k homosexualite?

P: Teraz nie. Cítila som hnev vtedy, keď som potrebovala duchovne pomôcť, poradiť, viesť. Keď som mala problémy práve vo vzťahu k žene a boli to dosť závažné problémy. Potrebovala som cítiť nejakú vnútornú oporu a silu, ktorá by mi dokázala pomôcť sa s tými problémami vysporiadať v tom vzťahu tak, aby som v ňom mohla zotrvávať a aby som napĺňala plnohodnotne tú úlohu, ktorú som zaujala v tom vzťahu. Vtedy nebol nikto, kto by mi pomohol, nie z radov cirkvi.

R: Prečo si práve kresťanka?

P: Bytostne ma oslovil, zaujal a dojal vzťah Krista k Bohu. To ako Kristus prezentoval svoju vieru a to ako poňal vo svojom živote svoj vzťah k Bohu tak to je pre mňa ako kresťana zo života a bytia.

R: Ako dlho si kresťankou?

P: Ja som zdedila svoju vieru, priznám sa, ale aplikujem ju celkom dobrovoľne a individuálne. Dá sa povedať, že v tej svojej nukleárnej rodine som jediná aktívna kresťanka. Čo sa týka rodičov a brata…jediná som ostala verná svojej viere.

R: Kedy si sa rozhodla stať aktívnou členkou cirkvi?

P: Bolo to po birmovke. To je vlastne obdobie kedy sa stáva kresťan dospelým kresťanom. Preberá všetky povinnosti kresťana. Má povinnosť žiť dôstojen, snažiť sa o dosiahnutie nejakej svätosti, snažiť sa podľa vzoru Krista. Dostáva svätosti Ducha svätého a taktiež nadobúda naozaj tie povinnosti dospelého kresťana. To je v tom období 13-14 rokov, kedy aj tá osobnosť dozrieva a aspekt emocionálny výrazne a približne v tom období som sa prvýkrát zamilovala do ženy. Čiže dá sa povedať, že ten duchovný aspekt a tá láska k žene sa prepojili a našli jednotu.

R: Nebolo to práve obdobie tvojho vnútorného konfliktu? Láska k žene verzus učenie cirkvi?

P: Bol to vnútorný boj a bol to vnútorný boj veľmi dlhé obdobie pretože moja láska k tej prvej žene bola platonická a trvala približne šesť rokov kým som dozrela na viacerých úrovniach. No a po tých šiestich rokoch som sa rozhodla aktívne žiť svoj život aj po tej osobnej stránke, teda intímnej a hľadala som vhodný vzťah.

R: Čo obnáša tvoja pracovná pozícia psychologičky v mužskej väznici?

P: Tak obnáša starostlivosť o väzňov z môjho pohľadu. Z pohľadu profesijného sú tam niektoré prvky, ktoré každý psychológ musí naplniť na konkrétnom stanovisku – či je to nástupné oddelenie, samotný výkon trestu alebo výstupné oddelenie. Ten proces je rozdvojený. Ja som konkrétne na samotnom výkone trestu a máme tam na starosti legislatívne a psychologická dokumentácia, vedenie psychologických kariet, psychologická profilácia, posudky, vyjadrenia, samotná starostlivosť o konkrétnych odsúdených. Keď to zhrniem, mám dve základné úlohy – aby bolo čo najmenej problémov, aby nevznikali problémy medzi odsúdenými a druhá, to je taká moja osobná – aby oni vychádzali z čo najmenšou traumou z väzenia a vracali sa do svojich rodín.

R: Prečo si sa rozhodla zmieriť s tým, že nikdy nebudeš mať biologické dieťa?

P: Toto dieťa by nebolo počaté spojením dvoch ľudí, zázrakom lásky. Príjmam svoju sexualitu nie ako sexuálne vyžitie, ale ako puto, vzťah s prejavom lásky voči druhému človeku. Ak v tomto vzťahu, nie je možnosť splodiť život skrz lásku, ktorú príjmam ako dar, tak príjmam i daň nemôcť splodiť dieťa.

R: Čo by si na kresťanskej cirkvi zreformovala, ak by si mala takú moc?

P: Interpretácia biblie, či postoj cirkvi všeobecne, nie sú aktuálne pre dnešnú dobu. V predošlom storočí, ako i v dnešnom storočí ľuďia omnoho pokročili ďalej. Už to nie je to čítanie biblie v latinčine, kedy tomu nikto nerozumel. Biblia je preložená do všetkých svetových  jazykov a je prístupná, každému laikovi. Každý je schopný tieto informácie sám vstrebávať. A teraz je v rozpore, pretože ja čítam čo bolo napísané a ja počúvam ako to niekto druhý vykladá. Ale ja už mám tú možnos, schopnosť vytvoriť si vlastný názor na čítané slovo a zrazu mi niekto povie niečo iné. A to sa mi prieči, pretože ľudia, ktorí vykladajú, tiež museli nejako prísť k tomu čo vykladajú.

Viem, že prekladanie Biblie je veľmi zložitý proces. Na preklade sa podieľa cirkev i odborníci, aby sa zachoval pôvodný význam slov. Nepáči sa mi však, že nie je aktualizovaný postoj cirkvy k duchovným potrebám ľudí dnešnej doby. Nechodíme o piatej ráno na pole, nechodíme spávať so sliepkami. Život je iný a ľudia v dnešnej dobe majú výrazné duchovné potreby. Potrebujú ich naplniť nie statickými, nemennými postojmi, ktoré boli kopírované po stáročia. Pretože duchovná potreba človeka sa výrazne zmenila. Myslím si, že ľudia potrebujú viesť s cirkvou dialóg a zmenu postoja cirkvi všeobecne.

R: Prečo si súhlasila s účasťou v projekte HerStory?

P: Pretože ste ma o to požiadali (smiech). Poznám viaceré lesbické ženy, ktoré žijú na periférii Slovesnka, na dedinách, kde je výrazný vpliv miestnych farárov a cirkevných zástupcov. Vyrastajú frigidne, podľa stanovených pravidiel, ktoré sú dané. V tomto fluide sa pohybujú. Tieto ženy to naozaj nemajú jednoduché.

R: Čo by si odkázala ženám, ktoré hľadajú odpoveď na to, ako byť lesbou a zároveň aktívnou veriacou?

P: Pokiaľ je žena veriaca a cíti lásku k žene, zostáva posledný prvok a to je pravda. Myslím si, že ak žena nebude pravdivá, tak oba ostatné prvky stratia na hodnote a začnú pôsobiť deformatívne.


A po dvoch rokoch…

Projekt HerStory sa začal realizovať v roku 2009, dnes máme za sebou polovicu roku 2011. Z projektu „jednorazového“ sa stáva projekt časozberný, aby mal jeho dosah a odkaz väčšiu razanciu a najmä výpovednú hodnotu. Zároveň budeme do projektu dopĺňať ďalšie ženy, ktoré budú mať chuť stať sa jeho ďalšou tvárou a osudom so svojim menom, tvárou, názormi. Dovoľte mi osloviť vás všetky, ktoré už súčasťou projektu ste, s pár rovnakými otázkami, ktoré dajú celkovému obrazu projektu ďalší spoločný rámec a plasticitu.

V tomto zmysle sa natíska hlavne otázka, čo sa u teba udialo za tie zhruba dva roky. Podeľ sa o čokoľvek, čo považuješ za dôležité v súkromí, ale aj na politickej, občianskej či spoločenskej scéne na Slovensku – a pokojne aj s drobnosťami či podrobnosťamiJ

Udialo sa niekoľko zásadných zmien. Za ten čas som stihla zmeniť zamestnanie aj krajinu pôsobenia. Z českého väzenstva som prestúpila do slovenského, momentálne pracujem v Ilave. Pracovné podmienky sú mierne odlišné, z civilu do uniformy. Inak podstata zostáva rovnaká. Okrem toho som nastúpila na 5-ročný výcvik v analytickej terapii. Vo vzťahovej oblasti som, nanešťastie, ukončila vzťah s jednou výnimočnou ženou, ktorej sa z hĺbky srdca ospravedlňujem za svoje správanie. Osud mi pridelil taktiež jednu nepríjemnú stopku –v podobe dvojnásobnej operácie kolena. Ako to býva, všetko zlé je na niečo dobré, spoznala som svoju partnerku. Udiali sa zmeny v osobnom živote a triedení hodnôt a organizácie bytia celkovo. Momentálne som vo viere pasívnejšia, ako by som si priala byť, čo ale považujem len za krok na ceste… Pevne verím, že vpred.

Skús zhrnúť taký malý seriózny životopis…

Petra Feriková (1984)

Rôzne práce WaT USA (2004-2006), ukončenie VŠ UCM Trnava (2008), dobrovoľníčka v o.z. Vŕba, sprevádzanie onkologických pacientov (2008-2009), väzenská psychologička v ČR (2009-2010), väzenská psychologička na SR (2010-2011). Občasná aktivistka za práva GLBT komunity, poetka vo výslužbe, príležitostná maliarka.

V akej rodine si sa narodila? Ako tvoja rodina vnímala inakosti predtým, než sa dozvedela o tej tvojej? Zmenilo sa niečo na postoji rodiny (prípadne okolia) k tebe a na tvojom k nej?

Vyrastala som v komplexnej rodine s jedným súrodencom. Na postoji mojej rodiny ku mne sa od môjho commingoutu nič nezmenilo. Nezaznamenala som potrebu preberať alebo zvlášť komentovať „teplé“ témy v rámci rodiny predtým, ako som sa im zdôverila so svojou inakosťou. Čo som si však všimla, že mamina začala citlivejšie vnímať „gay“ príbehy a hlavne sa stotožňovať s príbehmi „gay“ rodičov. Myslím, že by jej osobné stretnutie s rodičmi iných „gay“ detí pomohlo sa lepšie vyrovnávať s vlastnými vnútornými konfliktmi a prijímať veci také, aké sú. Asi to nie je pre ňu práve najľahšie. Zo strany okolia som nezaznamenala žiadne zmeny v správaní. Ani na širokej verejnosti. Správam sa slušne, preto sa moje okolie správa slušne ku mne. Snáď to tak aj zostane.

Čo bolo tým posledným impulzom, pre ktorý si sa rozhodla o svojej inakosti hovoriť otvorene a/ doma, b/ medzi priateľmi c/ v práci (škole) d/ verejne (pre HerStory, pre divadlo, pre nejaké iné médiá). Ako ovplyvnila tvoj život táto otvorenosť? Žiješ odvtedy lepšie? Alebo?

Doma, medzi priateľmi a aj v práci – to bola úcta. Človeka, ktorého si ctím, tomu sa cítim byť zaviazaná pravdivosťou, potreba autenticity. Verejne – možnosť byť tým, kým som, bezbariérovo. Kto iný by sa mal snažiť pre to vytvárať podmienky, ak nie ja sama?

Moja otvorenosť mi nezlepšila život, nemám nič jednoduchšie, ale na druhej strane, ani ťažšie. Skôr sa zmenila kvalita bytia – život s prijatím seba samého je plnohodnotnejší. Gay negay, nik nemá ustlane na ružiach…

Určite už za tie minimálne dva roky vieš, ako vyzerá a aká asi je lesbická komunita na Slovensku. Aká je podľa teba? Čo je na nej dobré a čo naopak jej chýba? Čo by si jej dopriala?

Lesbickú komunitu poznám už viac než dva roky. Čo sledujem, i keď v poslednej dobe pomenej intenzívne, vyvinula sa užitočná sociálna sieť na internete, ktorá podporuje potreby jednotlivých GLBT jedincov na Slovensku. Túto aktivitu vnímam veľmi pozitívne. Nie je len formou pasívnej facilitácie internetového fóra, ale má osobné vedenie, založené na osobných vzťahoch, spoločenských, kultúrnych a voľno časových organizovaných aktivitách. Rovnako pozitívne vnímam angažovanosť politických a nepolitických aktivistov, ktorý presadzujú práva neheterosexuálnej menšiny na Slovensku a organizujú Dúhový pride. Či jej niečo chýba? Neviem… Hrdosť určite nieJ Komunite prajem, aby sa rozrastala v rámci periférnych regiónov, mimo hlavné mesto a väčšie mestá Slovenska, lebo je viac než pravdepodobné, že väčšina neheterosexuálnych ľudí žije práve v tiesnivých podmienkach sociálno-kultúrnych možností svojej dediny.

Kde stojíš v rámci názorov na potrebu právneho riešenia LGBT vzťahov (samostatné zmluvy, registrované partnerstvo, manželstvo, adopcie)? A prečo práve tam?

Jednoznačne na strane zrovnoprávnenia. Túto potrebu vnímam dosť aktuálne. Myslím si, že by sa nekompetentnosť vlády v rámci nízkej odbornej vedomosti v otázke sociálno-psychologického aspektu danej problematiky nemala prenášať na daňových poplatníkov. Ale tiež som optimistka a racionálny človek, ktorý považuje túto otázku za samozrejmú a preto verím, že skôr či neskôr ku takémuto schváleniu príde. Pokiaľ bol schválený antidiskriminačný zákon, je pre mňa z legislatívneho hľadiska záhadou, že sa tak doposiaľ ešte neudialo.

Čo najviac chýba Slovákom a Slovenkám ľudsky či občiansky, aby boli s schopní/e „normálne“ pozerať na inakosti a na potreby menšín (zvlášť tej našej, samozrejme). To iste sa pýtam aj smerom na parlament a vládu – čo im chýba alebo naopak, čo majú

navyše, že sa nám nedarí ich získať pre naše myšlienky.
Slovenská kultúra bola dlhé roky sýtená netransparentnosťou, informačným nedostatkom a vedená ku rigidite. Predpokladám, že doposiaľ žije isté nemalé percento Slovákov v skreslených predstavách tak o svojej ako i o spoločenskej sexualite a význame sexuality pre spoločenský život a sebarealizáciu vo vzťahu. Politiku na Slovensku vnímam aktuálne ako jednostanne pôsobiacu – pasívne čakajúcu. Možno práve v otázke prístupu k menšinám a prevencii znižovania nenávisti voči inakostiam na Slovensku by mala pôsobiť viac formujúco a informatívne. Zatiaľ môžem sledovať iba jej pasivitu a vyčkávanie. Česť výnimkám.

Čo ťa baví (muzika, knižky, športy, čokoľvek; prípadne prilož linky s mini popisom, čo v linku je).

Hudba ktorú rada počúvam:

http://www.youtube.com/results?search_query=michael+buble&aq=0&oq=Michael+buble

…hudba na každú chvíľu a do každého počasia.

http://www.youtube.com/results?search_query=josh+groban&aq=0&oq=Josh+groba

…túto rada počúvam pri maľovaní a tvorivej činnosti. Vie povzniesť ducha.

http://www.youtube.com/results?search_query=one+republic&aq=1&oq=One+repu

… hudba ktorú najčastejšie počúvam v práci.

http://www.youtube.com/results?search_query=Sam+Cooke&aq=f

… lahodná, unášajúca melódia vždy, keď potrebujem vypnúť.

http://www.youtube.com/results?search_query=country+music&aq=0&oq=countr

… na všetky príležitosti, ale len príležitostne. S touto hudbou sa mi spája veľa emócií.

Rada čítam. No zrejme príliš málo na to, ako veľa by som túžila poznať. Medzi najobľúbenejších autorov patrí: Carl.G.Jung, Verena Kast, Zdeněk Neubauer, Vojto Zamarovsky, Paulo Coelho, Soren Kierkegaard, Ján Kostra.

Zo športov ma baví všetko, čo môžem sama vykonávať. Rada behám, bicyklujem, hrám squash (ten som už dlhšie nehrala..).

Občas sa mi podarí niečo namaľovať, väčšinu obrázkov rozdám. Teraz zháňam poriadne drevo na rezbu J

ĎAKUJEM za tvoje odhodlanie, odvahu i otvorenosť. Som si istá, že aj ty sa týmto momentom stávaš človekom, ktorý pomôže niekomu ďalšiemu byť samým/samou sebou a žiť svoj vlastný život. A to je niečo úžasné…