Rozhovor s Christiánom Havlíčkom

Čo sa u teba udialo za tie zhruba dva roky od začiatku projektu HerStory (2009) po dnes?
Keďže sme rozhovor točili teraz, to čo sa u mna udialo za dva roky je spätne k rozhovoruJ Doštudoval som, zmenil úradné pohlavie, našiel Možnosť voľby a v nej prácu, ktorá ma baví. Spoluzaložil TransFúzia, prvú iniciatívu podporujúcu trans ľudí na Slovensku. Zistil som aká je dobrá prax pre „zmenu pohlavia“, zreflektoval tú svoju na Slovensku a vyhodnotil tento proces ako nie ideálny, uvidel v sebe stereotypy (rodové i iné) a zbavil sa ich.
Skús zhrnúť taký malý seriózny životopis…
Christián Havlíček (1986) trans aktivista, feminista, sociológ. Spoluzakladateľ TransFúzie, prvej iniciatívy podporujúcej trans ľudí na Slovensku (2010 – …) a člen feministickej mimovládnej organizácie Možnosť voľby (2010 – …).
V akej rodine si sa narodil? Ako tvoja rodina vnímala inakosti predtým, než sa dozvedela o tej tvojej? Zmenilo sa niečo na postoji rodiny (prípadne okolia) k tebe a na tvojom k nej?
Za najbližšiu rodinu považujem tú pôvodom od mamy, rodinu Havlíčkovu. Po nej som si vzal meno. Milí ľudia z českého mesta. Súdržní, bezkonfliktní. S LGBT témou nemali veľa skúseností. S trans témou žiadne. Nikdy mi nič nevyčítali, ani v začiatkoch, ale mali trocha odstup, strach(?) z dovtedy nepoznaného. Všetko sme si vysvetlili a všetci porozumeli. Neviem, či sa zmenil ich postoj ku mne, ale rozhodne sa zmenil ich postoj k trans ľuďom. Pozitívne.

Čo bolo tým posledným impulzom, pre ktorý si sa rozhodol o svojej inakosti hovoriť otvorene a/ doma, b/ medzi priateľmi c/ v práci (škole) d/ verejne (pre HerStory, pre divadlo, pre nejaké iné médiá). Ako ovplyvnila tvoj život vaša otvorenosť? Žiješ odvtedy lepšie? Alebo?
Pri rodine, priateľoch a v škole som nemal pri commingoute na výber, ak som chcel, aby ma vnímali tak ako som chcel. Tento bod (čas) bol rozhodújuci. A verejnosť prišla potom, tiež nevyhnutne, keď som videl, aké sú postoje ľudí  k trans problematike, stav trans problematiky  na Slovensku a keď som videl trans ľudí, ktorí všetci do jedného hľadajú „niekoho“ ako oni. Som teraz spokojný.

Určite už za tie minimálne dva roky vieš, ako vyzerá a aká asi je lesbická – a trans –komunita na Slovensku. Aká je podľa teba? Čo je na nej dobré a čo naopak jej chýba? Čo by si jej doprial?
Čo by som doprial lesbickej komunite – hrdosť, všetky práva, ktoré ma heterosexuálna väčšina a spoločnosť otvorenú diverzite. To, aby lesbická komunita rástla a stavala na spojení špecifickej kultúry a umenia. A k trans komunite? Ak poviem že trans komunita na Slovensku existuje, musím dodať, že je to niečo veľmi jemné. Ľudia spojení priateľstvom, roztrúsení, v malých sieťach s rozličným i podobným vnímaním trans vecí. To čo chýba trans ľudom na Slovensku je chuť a sila participovať. Nečudo – to, čo to celé sťažuje a nepomáha je slovenské prostredie, konzervatívne v postojoch, žijúce v stereotypoch. No napriek tomu trans ľudia majú svoju špecifickú subkultúru, spoločnú reč, ideály. Trans komunite by som doprial menej stereotypov ako v spoločnosti, tak i v nich samých, uvoľnenie a rozvoj umenia s trans tematikou.
Kde stojíš v rámci názorov na potrebu právneho riešenia LGBT vzťahov (samostatné zmluvy, registrované partnerstvo, manželstvo, adopcie)? A prečo práve tam?
Manželstvo rovnakopohlavných párov a možnosť voľby rodu a pohlavia. Netreba to vysvetľovať viac ako takto: rovnakopohlavné pary sú a niektorí z nás si rod a pohlavie volíme a je len nedostatkom našich inštitúcií a nás, že to nereflektujeme (v legislatíve). Manželstvo pre mňa nemá špecifickú hodnotu, je to zaužívaný typ zväzku, vzor správania – sociálna inštitúcia, vyplývajú však z neho výhody, ktoré musia byť prístupne všetkým. K voľbe rodu a pohlavia vlastným rozhodnutím som sa priklonil hneď potom, ako som pochopil, že o úradnom pohlaví rozhodujú lekári – či je to úradník, ktorému o tom poviete, alebo lekár, by v zásade nehralo rolu, ak by im človek nemusel dokazovať normativitu, ak by ho nenútili k sterilizácii…
Čo najviac chýba Slovákom a Slovenkám ľudsky či občiansky, aby boli s schopní/e „normálne“ pozerať na inakosti a na potreby menšín (zvlášť tej našej, samozrejme). To iste sa pýtam aj smerom na parlament a vládu – čo im chýba alebo naopak, čo majú
navyše, že sa nám nedarí ich získať pre naše myšlienky.

V oboch prípadoch vzdelanie. Vzdelanie v oblasti ľudských práv. Empatia. Úcta. Citlivosť. Toto, predpokladám, chýba homofóbnym, transfóbnym a inako-fóbnym jedincom. A ak to nie je až také zlé, tak chýba “len” záujem všeobecne.

Čo ťa baví – muzika, knižky, športy, čokoľvek…?
Čo mám rád a čo ma baví? Turistika na Slovensku, výlety, hrady, zámky, divadlo, sci-fi a dystopické filmy a romány, sociológia, dlhé rozhovory, rastliny i kvety a stromy, zbieram kamene z miest, kde som bol, ďalej hudba, rád tancujem, varím, vymýšľam nové recepty, rád pečiem (dúhove koláče a torty) a rád upratujem, prerábam izbu, vymýšľam zlepšovania, prerábam starý nábytok, rád píšem. A mám rád a zvieratá; psy, tie milujem.

Toto by bol základ, ale ak chcete napísať čokoľvek ďalšie, bude to super. Prípadne priložte nejaké vaše veci – blogovanie, poviedky, poéziu, fotky vaše či od vás, čokoľvek, čo tvoríte).
Tu je môj komentár, ktorý som v júli 2011 publikoval v občianskej prílohe OSA denníka Pravda:

Rod ako voľba
Christián Havlíček, Možnosť voľby a TransFúzia

V polovici. júna 2011 prijala Rada OSN pre ľudské práva rezolúciu, ktorá uznáva, že rodová identita môže byť jedným z diskriminačných faktorov. Táto problematika sa až teraz(!) stáva súčasťou ľudskoprávnej agendy. Poďme si povedať, čo v praxi rodová identita a diskriminácia na základe nej znamená a aký signál smerom k nám rezolúcia vyslala.

Rodová identita

Každý a každá z nás má svoje špecifiká – všetci a všetky máme skúsenosť s tým, že nezapadáme do niektorej škatuľky. Vybočujeme, nechceme byť identickí a bojujeme s tým v rámci našich životov. Väčšina z nás nevedome. Ale potom máme šancu vidieť i mnohé menej skryté príbehy. Lesieb, ktoré neriešia mýtus krásy a ani nechcú, gejov, ktorí nezodpovedajú predstave maskulínneho heterosexuála a ani nechcú, a transrodových ľudí, ktorí musia denne čeliť odmietaniu, posmeškom a až príliš často otázke čo si? namiesto kto si?. O negatívnych odozvách pri hľadaní zamestnania, problémoch s inštitúciami a dokladmi, necitlivom správaní sa lekárov, predsudkov rodín svojich partnerov či partneriek ani nehovoriac. Pritom chcú (a žiadajú) len žiť svoj život, ako to cítia – bez toho, aby ich niekto diagnostikoval, bez toho, aby ich niekto (bezprávne) oberal o orgány, bez toho, aby museli stále niekoho presviedčať, že sú on alebo ona. Verte, to musíme všetky a všetci, a ak to nerobíme, schytáme pomyselnú facku, či uz v škole, v práci, na úrade, v nemocnici, od rodiny, od priateľov, od celkom neznámych ľudí na ulici za to, že sa nesprávame ako správny chlap či správna žena. Binárny rodový poriadok sa nás snaží prísne rozdeliť do škatuliek žena a muž. Nič medzi tým. Žiadna možnosť spriechodniť hranice. Pritom tento poriadok nie je a ani nebol historicky či geograficky univerzálny, ale my, dôverujúc v nemennosť a funkčnosť dočasne zaužívaných inštitúcií, oberáme seba i iných o rozmanitosť. Aj v tomto…

O čom hovorí nová rezolúcia

O väčšej slobode, o možnosti voľby, o tom, že človek môže prežívať svoju identitu, že si môže sám určiť svoj rod, prípadne i „legálne“ pohlavie a žiť svoj život bez obmedzenia rodovými stereotypmi a bez diskriminácie. Príkladom malého slobodného sveta nám môže byť Egalia, rodovo neutrálna škôlka vo Švédsku, v ktorej sa deti učia neškatuľkovať. Nájdeme v nej „priateľov“ namiesto dievčat a chlapcov, vychovávatelia používajú rodovo neutrálny jazyk, rozmiestnenie hračiek prepája tie, ktoré sú bežne predkladané dievčatám s tými, ktoré podsúvame chlapcom, v príbehoch sa deti naučia vnímať rozmanitosť jednorodičovských a nehetero rodín či adopcií. Egália dáva deťom príležitosť byť takými, akými túžia byť.