Rozhovor s Hanou Kulhánkovou

žena – lesba – česká aktivistka pracujúca v médiách

R: Kedy a ako si sa začala angažovať v LGBT komunite?

H: Ja som v tomto ohľade možno trochu zvláštna, pretože som ako keby nikdy neprešla klasickým comingoutom. Ja tu sexualitu vnímam možno trošku inak. Sexualitu , či veci okolo toho, vnímam cez tie genderové[1] veci. Pre mňa je dôležité, aby sa ľudia ku mne nechovali určitým spôsobom preto, že som dievča, alebo že som žena. Na vysokej škole som sa začala zaujímať o genderové veci, ale nikdy som to nemala vyhranené, že by som sa začala zaujímať o homosexualitu, alebo že by som akokoľvek riešila, že nie som na chlapov. Nebolo to pre mňa dôležité. Ani som vtedy neriešila, že by som potrebovala s niekým chodiť. Nebola to pre mňa téma. Začala som o tom rozmýšľať v treťom ročníku na vysokej škole. Bola som v Nemecku, kde som študovala anglistiku a filmovú vedu. Tam som mala „iks“ kurzov, ktoré boli dobre vedené a boli vedené gejom alebo vyoutovanou lesbou a ja som sa už vtedy zaujímala o filmy z päťdesiatych, šesťdesiatych rokov. Tam som tie filmy začala zháňať a tam už napríklad ta homosexualita bola jednou z tém, ktorú tí nezávislí filmári z Ameriky, Rakúska, Nemecka začali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch riešiť. Viac som sa intelektuálne vymedzovala a potom keď som prišla do Česka, cez tieto filmy som sa začala zaujímať výlučne o homosexualitu, pretože mi to prišlo ako niečo, čo sa v tej dobe vôbec neriešilo.

R: Ako sa vyvíjala tvoja kariéra potom, ako si sa stala produkčnou LGBT filmového festivalu Mezipatra?

H: Robila som „Mezipatra“, robila som rôzne prednášky a skrz tie všeobecné homosexuálne témy vo filme som sa začala zaujímať o ženskú maskulinitu, čo ma celkom zaujalo ako téma.

R: Prečo skončilo vysielanie prvého českého televízneho gejsko-lesbického magazínu LeGaTo?

H: Robila som rok LeGaTo, prvý rok, čo som sa prisťahovala do Prahy. Fungovalo už asi rok a Jana s Vierou, ktoré to robili, boli vyčerpané a chceli to niekomu posunúť. Ja som bola jedna

z ľudí, ktorých oslovili a robila som to veľmi rada. LeGaTo zničilo to, že to dramaturgicky v Českej televízii nikto nedržal. Ja s kolegom Martinom Čermákom, ktorý mal na starosti gej sekciu a s Johanou Martinovou, ktorá mala na starosti trans, tak vlastne my sme boli ľudia, ktorí mali nejaké skúsenosti s médiami. V tej dobe nám na to LeGaTo dávali minimálne peniaze. Jazdili sme robiť reportáže a ja som celú dobu, čo som robila rozhovor musela držať tu zvukovú tyč, lebo nefungovala kamera a bolo to tak absurdné, že to prestalo mať úroveň. Keď to robili ten prvý rok, tak vyčerpali veľmi veľa tém, ale vlastne aj ľudí a ono práve počas tých prvých dvoch rokov bolo dôležité, že väčšina tých ľudí, čo tam vystupovala, bolo „teplých.“ Bolo vtedy dôležité, aby tam stále nechodili tí istí ľudia, plus ľudia do televízie nechcú chodiť stále. Postupne sa to celé akoby vyčerpalo a nakoniec skončilo. Teraz je nový program Qéčko (Q magazín, pozn. aut.), čo je úplne iný typ programu, ktorý funguje už druhý alebo tretí rok a zdá sa, že úspešne.

R: STV má zo zákona povinnosť vysielať pre menšiny. Napriek tomu LGBT formát nemá. Bolo ťažké získať priestor v ČT?

H: Tam to bola strašná zhoda náhod, pretože kolegyňa, ktorá pôsobí v Českej televízií ako režisérka aj ako dramaturgička, sa o gej-lesbické a genderové témy veľmi zaujímala a bola napojená v tej dobe na aktivistov. Tam to vlastne funguje tak, že Česká televízia, rovnako ako tá slovenská, má určité programové sloty, ktoré sa musia zaplniť určitým programom. Takže napríklad máme prázdny hodinový slot, tak skúsme urobiť program pre gejov a pre lesby s gejmi a lesbami. Takto to vlastne vzniklo, prišlo to (ponuka, pozn. aut.) z Českej televízie. Keby s tím prišiel niekto iný, tak by to v dobe, keď LeGaTo začalo, určite neprešlo, pretože pre Českú televíziu to vôbec nie je zaujímavá téma ani zaujímavá cieľová skupina, i keď to majú v popise, že sa tým majú zaoberať.

R: Sú pre české médiá neheterosexuálni ľudia dôležitou cieľovou skupinou?

H: Minulý rok na Mezipatrech som mala na starosti okrem iných vecí urobiť jednu panelovú debatu, ktorá vlastne mala byť o mediálnom obraze gejov a lesieb v českých televíziách a okrem ľudí z Qéčka tam vlastne nikto nechcel vystúpiť – ani z Primy, ani z Novy, ani z Barrandova, pretože pre nich je to absolútne neuchopiteľná a malinká tematická skupina. Nepovažujú ju za cieľovú skupinu, ktorú by skúmali – napríklad v koľkých seriáloch vystúpil gej alebo lesba…koľkokrát za rok nám televízie dali priestor, to tam proste nefunguje, tá skupina neexistuje pre nich.

R: Vznikajú televízne formáty s LGBT tematikou aj v komerčných českých médiách?

H: TV Nova vysielala minulý rok taký cyklus, ktorý sa volal Soukromé pasti, o tabu témach a boli to veľmi zaujímavé, moderne spracované asi hodinové seriálové programy s dobrými hercami a scenárom. Jedno z nich bolo práve o lesbickej láske, kde hrala Norisová a Stivínová, ktoré hrali svoje partnerky. Bolo to strašne zaujímavé. Bežalo to v hlavnom vysielacom čase a bola to jedno z tém.

R: Ako sú gejsko-lesbické televízne formáty vnímané českými divákmi a diváčkami?

H: Čokoľvek sa v televízií objaví a má gej-lesbickú tematiku, tak samozrejme na to ľudia čakajú. Je to dôležité.

R: Aký by mal byť podľa teba gejsko-lesbický televízny magazín svojím obsahom?

H: Čokoľvek budem robiť, tak musí mať vždy politický presah. Ja sama netrávim večery tým, že by som bola na diskotékach, na „fashion shows“ alebo v baroch. Pre mňa sú dôležitejšie veci, čo sa deje v spoločnosti, v kultúre, v politike takže vždy keď sa budem niečím zaoberať, tak to bude mať presah a myslím si, že by tie veci politický presah mať mali. Homosexualita alebo lesbizmus nie je „life style“, tak ako to ľudia vnímajú, že to je o handrách a o líčení, alebo o tom kto a kedy sa s niekým stretol.

R: Čomu sa pracovne venuješ v súčasnosti?

H: V súčasnej dobe pracujem pre najväčšiu českú neziskovú organizáciu „Človek v ohrození“. Tam sa štvrtý alebo piaty rok podieľam na príprave festivalu „Jeden svet“ a teraz tam som na pozícií výkonnej riaditeľky, ktorá vlastne celý ten festival riadi, pretože sa stalo to, že po jedenástich rokoch riaditeľ odchádza a ja som tam z toho pôvodného tímu zostala sama.

R: Čo pre teba táto práca znamená?

H: Ja si myslím, že som dostala obrovskú príležitosť podieľať sa na projekte, ktorý je strašne dôležitý. Vnímam to, že mám možnosť ročne vidieť stovky zaujímavých filmov, stretávať sa s množstvom zaujímavých ľudí. Mám možnosť ovplyvňovať a kultivovať myslenie českých ľudí tým, aké filmy vyberáme, aké kampane k tomu robíme, s akými ľuďmi na festivale spolupracujeme. Ja mám tú prácu strašne rada, ale zároveň mi jedna práca nestačí a mám potrebu robiť niečo spojené s gej-lesbickou tematikou, pretože mňa hrozne trápi, ako sa tu nič moc nedeje. Po rokoch som sa minulý rok vrátila k tomu, že sa trochu podieľam na dramaturgii Mezipater, čo je moja srdcová záležitosť, od ktorej som musela sama seba odstrihnúť na nejakú dobu.

R: Berieš si prácu aj domov?

H: Ja som svojím spôsobom workoholička, takže bojujem s tým, že mi práca nesmie zasahovať do môjho súkromného života. Teraz som v období, aj kvôli momentálnej priateľke, že sa snažím tú prácu a ten súkromný život oddeľovať. Ja som schopná pracovať pätnásť hodín denne celý rok pokiaľ nemám nič iné, čo by ma zamestnávalo v súkromnom živote. Nikdy mi to príliš nevadilo, ale teraz mi to vadí a nechcem sa rozísť iba preto, že veľa pracujem.

R: Je film nástrojom politickej a spoločenskej zmeny ako napríklad LGBT Pride?

H: Tak ja si myslím, že film je jednou z foriem, ako gejsko-lesbickú tému zviditeľňovať a je to kontrolovateľná forma, na rozdiel od Pride a rôznych demonštrácií, ktoré vidíme v televízii a kde človek nevie, akí tam prídu ľudia a ako sa budú správať, takže médiá si väčšinou vyberajú to najbizarnejšie. Filmov gej, lesbickou, trans, bi tematikou sa natáča veľa, len je proste škoda, že v Česku nie sú možnosti tieto filmy vidieť, okrem Mezipater alebo pár iných festivalov, napríklad v Karlových Varoch. A televízia, keď zaraďuje tieto filmy do programu, tak nikdy nie je súčasťou „promotion“ týchto filmov to, že obsahujú gejsko-lesbickú tematiku.

R: Dočkáme sa nestereotypných českých gejsko-lesbických celovečerných filmov?

H: Čo ja teraz viem od ľudí, ktorí spolupracujú s Mezipatrami, tak na FAMU je teraz napríklad mnoho gejov a lesieb, tak si myslím, že by mohla vzniknúť nejaká malá „vlnička“, kedy by po ich študentských filmoch, za pár rokov mohli vznikať filmy, ktoré nebudú nejakým spôsobom stereotypné, ako napríklad Venkovský učiteľ, ktorý mi osobne vadil, aj keď to bol dôležitý film s gejom, ktorého hral slávny Pavel Liška.

R: V roku 2006 uzákonila ČR Inštitút registrovaného partnerstva. Čo by malo nasledovať?

H: Pre mňa by bolo dosť dôležité a myslím, že by malo byť dôležité, aby sa riešilo gej a lesbické rodičovstvo a aby sa riešilo v kontexte toho, ako to proste vyzerá s adopciou detí v Česku všeobecne, aby sa gejovia a lesby nevytrhávali z kontextu toho, v akom strašnom marazme to s adopciami v Česku je.

R: Pohľad do budúcnosti…

H: No, ja by som si priala, aby som bola schopná skombinovať to, že mám veľmi náročnú práca, že mám veľmi náročnú priateľku (smiech)…úžasne náročnú priateľku, s tým, že by som stále mohla participovať na niečom napríklad aj veľmi malom, čo by prospelo gejom, lesbám a ďalším sexuálnym minoritám v Českej republike.

 


[1] Český jazyk prebral používanie slova „gender“ z angličtiny. Slovenský ekvivalent slova „gender“ je „rod.“