Ani jeden hlas člena vlády
Ani jeden hlas sa nenašiel pri hlasovaní slovenskej vlády v prípade návrhu zákona o registrovanom partnerstve. Nenašiel sa ani jeden člen vlády, ktorý by sa bol otvorene vyjadril o potrebe takejto právnej úpravy. Nenašla sa ani jedna politická strana, čo by považovala takúto zmenu za prospešnú pre slovenskú spoločnosť a zaradila ju oficiálne do svojho programu.Minister spravodlivosti J. Čarnogurský, platený z daní všetkých obyvateľov Slovenska, vyhlásil, že „na Slovensku nikdy nebude existovať vláda, ktorá by takýto zákon prijala“. Skutočne obdivuhodne obozretným a politicky vysoko profesionálnym spôsobom oznámil štyrom percentám občanov, že ich občianske a ľudské práva nebudú v ich vlasti nikdy naplnené.
Vláde, ktorá sa po roku 1998 prezentovala ako nová demokratická alternatíva a ktorá sa uchádza o priazeň EÚ a NATO, vláde, ktorá sa každý deň snaží približovať Slovensko modernej západnej civilizácii, spadla maska. Zostala pod ňou servilná tvár, napätá z plnenia podmienok na vstup do európskych štruktúr, a neuveriteľná vzdialenosť od stotožnenia sa s duchom civilizácie, ktorej sa snaží priblížiť. Keby registrované partnerstvo bolo podmienkou únie, už ho máme dávno prijaté. Ale ono je iba realitou v mnohých európskych krajinách, náhodou v tých najvyspelejších. Slovenská vláda sa snaží dobiehať stratené roky a znižovať náskok. Ale tam, kde by skutočne mohla zabehnúť a zabodovať, z vlastnej iniciatívy, na základe vlastnej kvality, tam sa slovenská vláda vlečie a pestuje si svoju morálnu zaostalosť.
Za registrované partnerstvo nehlasoval ani premiér Dzurinda, ktorý hovorí o modernej občianskej spoločnosti, ktorý pri svojich zahraničných cestách istotne vníma kvalitatívne iné postavenie homosexuálov v zahraničí. Nehlasovala ani ministerka Schmögnerová, reprezentujúca ľavicovú stranu zastúpenú v medzinárodnej internacionále. Ako sa asi cíti v prítomnosti svojich západných kolegov, ktorí majú zrovnoprávnenie heterosexuálnych a homosexuálnych partnerov vo svojich programoch a presadzujú ho v rámci ľavicových politických cieľov? Nehlasovali ani ministri za maďarskú koalíciu. Tí totiž obhajujú práva menšiny národnostnej. Práva inej menšiny sú im očividne jedno a nevidia principiálnu spojitosť pilierov demokracie.
Pointou tohto príbehu je, že slovenská vláda prejavila svoje nedostatočné vnútorné presvedčenie o demokracii v spoločnosti. Jednoznačne ukázala, že je schopná a ochotná meniť sa len pod nátlakom a iba vo vzťahu k silnejším. Minister Ftáčnik to vyjadril veľmi presne, že „skôr či neskôr to Slovensko bude musieť zvládnuť“. Asi naozaj bude musieť, pokiaľ si slovenskí premiéri a ministri nebudú zaliepať oči pred tým, že volení primátori Berlína či Paríža sú homosexuáli, pokiaľ nebudú prehliadať pri návštevách Holandska, Dánska, Nórska, Švédska, Nemecka, čoskoro možno Veľkej Británie a mnohých iných krajín, že diskriminácia na základe sexuálnej orientácie je v modernej demokratickej Európe neprípustná.
Proces ich osvietenia dokáže urýchliť profesionálnejšia kampaň organizácií homosexuálov na Slovensku, verejné vystúpenie známych osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku, ktorí oznámia svojim spoluobčanom, že sú rovnakí ľudia ako oni, žijú vo vzťahoch s partnermi rovnakého pohlavia, ale takisto budujú túto spoločnosť na prospech všetkých. A možno niektorý z ministrov v budúcnosti skoriguje svojho kolegu Čarnogurského, že „na Slovensku už nikdy nebude existovať minister spravodlivosti, ktorý by verejne odoprel ľudské a občianske práva nejakej skupine obyvateľstva“.
JÁN ZIMA
(Autor je škandinavistom)
