Celibát a pokrytectvo v slovenskej spoločnosti

Pre slovenskú spoločnosť je typický silný vplyv tradičných autorít, predovšetkým na vidieku a v menej alebo len veľmi neskoro urbanizovaných oblastiach. Najvýznamnejšou tradičnou autoritou v týchto regiónoch je cirkev, najmä katolícka. Deje vnútri cirkvi sa logicky a neodvratne premietajú do dejov v spoločenstvách veriacich a cez nich aj do širšej spoločnosti.

Celibát zďaleka nie je len katolíckym fenoménom – v zrelom veku si cestu celibátu zvolil napríklad aj hinduista Mahátmá Gándhí. V slovenskej spoločnosti sa však celibát jednoznačne spája s katolíckym kňazstvom a s mníšskymi rádmi. Je asi správne predpokladať, že má pre život cirkvi veľký význam. Ak sa raz katolícka cirkev rozhodne od celibátu upustiť, môže to byť len výsledkom jej neľahkého vnútorného vývoja.

Problémom pre laickú kresťanskú aj nekresťanskú spoločnosť však je tabuizovaná téma nezvládnutého celibátu. Keď sa mladí chlapci vydávajú na cestu kňazského povolania, ich sexualita ešte nebýva rozvinutá a ani im, ani ich rodičom a blízkym sa nemusí zdať vážnou prekážkou na ceste k dosiahnutiu cieľa. V lepšom prípade sa problém nezvládnutia celibátu prevalí ešte na seminári – chlapci sa zamilujú a po vnútornom zápase medzi cirkvou, tlakom rodiny a ženou si zvolia ženu.

V horšom sa veci môžu vyvinúť inak… Vo významnom slovenskom meste pôsobil v 80. rokoch mladý, veľmi ctižiadostivý, na izolované malé slovenské pomery široko rozhľadený, charizmatický a príťažlivý kňaz. Na neľúbosť boľševikov a eštebákov začali do kostola po jeho príchode veľmi rýchlo prúdiť mladí ľudia. Predovšetkým dospievajúce dievčatá, ktoré v ňom videli ideál, v ktorom sa kdesi v hĺbke spájala túžba po chápajúcom otcovi a atraktívnom milencovi. Mimoriadnemu záujmu mladých dievčat a tlaku vlastnej sexuality nakoniec tento kňaz nedokázal vzdorovať a dievčatá si „bral“, kde prišlo. Táto prax trvala roky, aj keď už dievčatá pochopili, že ho od cirkvi pred oltár neodvedú, a keď už boli vydaté a mali deti.

Pravdepodobne ide o prípad extrémneho nezvládnutia celibátu vnúteného mužom, ktorí ho nedokážu zvládnuť. Celkom iste však nejde o prípad jediný. Dôvod, prečo tento príbeh spomínam, je v rozsiahlych osobných, dobovo a nadčasovo spoločenských dôsledkoch nezvládnutia celibátu.

Osobné sa týkajú len relatívne úzkeho okruhu „jeho“ dievčat a ich najbližších. Viacero dievčat, ktoré prešli „láskou na farách“, do života svojich neskorších rodín priniesli sexuálne traumy hraničiace s frigiditou, psychickú labilitu, sklony ku lžiam, k pokrytectvu, alkoholizmu a ďalšie črty, ktoré v nich koexistencia s „reálnym celibátom“ vyvolala, alebo posilnila. Niektoré toto dedičstvo zvládli lepšie, iné horšie.

Dobový spoločenský dôsledok celibátu v podaní tohto kňaza a jemu podobných sa odkryl, keď v roku 1990 vyšiel v časopise Rudá krávo zoznam agentov a spolupracovníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti. Pre ŠtB nebolo ťažké identifikovať problémy, ktoré má cirkev, resp. jej kňazi so zvládaním celibátu, nahrať niektoré z chúlostivých sexuálnych zneužití ovečiek a pritlačiť na „nachytaných“ kňazov, aby podpísali spoluprácu. Nezvládanie celibátu tak fungovalo ako nástroj na infiltráciu a vnútorné rozkladanie cirkvi ateistickým režimom.

Nadčasový dôsledok nezvládnutia celibátu je však pravdepodobne najvážnejší. Spočíva predovšetkým v tom, že otriasa dôveryhodnosťou cirkvi ako hlavnej morálnej autority v tradičnej spoločnosti. Z pohľadu celibátu a cirkvou deklarovaných hodnôt pokleslé správanie kňazov veriacim pripomína, že niekto káže vodu, a pije víno. Nemám právo, aby som kňazov, ktorí v prijateľnej miere nezvládli silu vlastnej sexuality, akokoľvek odsudzoval. Slabosť je ľudská. Hlásanie náboženských právd a paralelný život v pretvárke a lži však poslom pravdy na hodnovernosti skutočne nepridávajú. Naopak, v širokej spoločnosti legitimizujú lož a pokrytectvo a robia z nich kultúrnu normu. Pokrytectvo slovenskej spoločnosti, v ktorej bývalí komunistickí cirkvobijci dnes bez pocitu hanby bozkávajú biskupské prstene, je nepochybne podporované aj častým zlyhávaním cirkvi práve v oblasti celibátu.

Napokon, nie však v poslednom rade: je pravdepodobné, že nezvládanie celibátu kňazstvom stojí aj za panickým strachom katolíckej cirkvi z homosexuality. Je známe, že spoločenstvá, z ktorých sú umelo vylúčení príslušníci iného pohlavia – vezmime si väzenia alebo vojenské kasárne – sú vystavené omnoho väčšej pravdepodobnosti, že sa v nich rozšíri homosexualita. Požiadavka celibátu robí podobne zraniteľnými aj komunity kňazov. Aby cirkev dokázala odolávať hrozbe rozšírenia homosexuality v radoch kňazov, nemá inú možnosť, než robiť z homosexuality niečo ešte hriešnejšie, ako sú sexuálne vzťahy medzi kňazmi a ženami.

Juraj Mesík
(Autor pracuje v treťom sektore)

Zdroj: SME

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr