Edita Jarošová: O netolerancii

Milí naši čitatelia,

milé naše čitateľky,

 

opäť sme sa v redakcii rozhodli ponúknuť priestor v Atribúte vám, vašim listom, vašim názorom a skúsiť tak etablovať rubriku, ktorú sme nazvali polemix. Zaujíma nás všetko, o čom premýšľate, čo a ako žijete, čo vás teší alebo trápi, na čo alebo na koho a prečo sa hneváte, kde ste boli a čo ste tam prežili. Slovom, zaujímate nás a to, s čím sa budete chcieť podeliť s nami a s našimi čitateľmi a čitateľkami, radi/y uverejníme. Takže poďme hneď k prvému listu, ktorý sme pre vás vybrali. Pôvodne sme chceli pripojiť k listu aj redakčný komentár. Ak si ho však dôkladne prečítate, zistíte, že to nie je potrebné…

Dobrý deň čitateľom a redakcii Atribútu,

rada by som sa vyjadrila k téme (ne)tolerancie, o ktorej často hovoríme, počúvame a vnímame ju. Ja som v súčasnej dobe asi tak v polovici “odhaľovania sa”. Mám asi šťastie, že vo svojom okolí, ktoré “to” už o mne vie alebo prinajmenšom tuší, som sa zatiaľ s netoleranciou nestretla. Potvrdilo sa mi, že ľuďom, ktorí ma majú naozaj radi, je fuk, či som “taková alebo maková”, ale som to stále ja.

S najväčším pochopením som sa stretla u mojich už dospelých detí. Sú skvelé! Nedávno som urobila asi najdôležitejší krok k môjmu novému životu – rozviedla som sa a veľmi sa mi uľavilo. Bolo už načase. Je načase, aby som začala žiť tak, ako skutočne cítim…

Faktom, s ktorým sa stretávam je, že mnohí ľudia berú inakosť skoro ako v stredoveku brali mor. Nechcú nič vidieť, počuť, utekajú pred informáciami, aby sa nebodaj nenakazili. Druhým faktom je, že našej veci škodia často naši vlastní, napr. aj nezáujmom o takú závažnú vec, akou je prijatie zákona o životnom partnerstve osôb rovnakého pohlavia, ktorý je práve predkladaný parlamentu. Žiaľ, nemám ani minimálne ilúzie o tom, že by na Slovensku prešiel. Naši páni poslanci totiž ešte nedozreli či nedorástli na také rozhodnutie. Tu mi však nedá nepovedať, že mám pocit, že ani väčšina gejov a lesieb… V lesbickej komunite sa pohybujem asi trištvrte roka, čo nie je dlho, ale za ten čas som si všimla, že o veci verejné sa zaujíma a intenzívne pre ne niečo robí len hŕstka stále tých istých ľudi. Ostatní sa vezú. Napokon, nič nového pod slnkom, robia to aj “heteráči”, je to pohodlné. Lenže, pokiaľ my sami nebudeme iniciatívni a nebudeme sa viac zaujímať o svoje prirodzené práva, ktoré sú nám celkom neprirodzene upierané, nemáme šancu ich ziskať a nebudú ju mať ani ďalšie generácie lesieb a gejov. Nenechajme, aby za nás bojovali len tí druhí, ale skúsme každý v rámci svojich možností prejaviť svoj záujem (alebo ho nemáte?) o uznamie svojich práv.

Dokedy sa chceme skrývat, báť, dokedy chceme byt anonymní?! Tá hŕstka nadšencov to bez nás nezvládne a môže sa stať, že ich nadšenie zabije nezáujem z vlastných radov. Je mi smutno, keď vidím, koľko úsilia vynakladajú niektoré moje priateľky pre spoločnú vec a s akým malým záujmom lesbickej obce sa to stretáva. No nechcem nikoho viniť, viem, že mnohé z nás sa boja, pretože naokolo vládne práve oná netolerancia a diskriminácia.

Nedávno som diskutovala s mojou heteropriateľkou na tému zákona o registrovanom spolužití. Tiež súhlasí s tým, aby sme mali rovnaké postavenie pred zákonom, ale s adopciou detí nesúhlasí. Položila som jej otázku, či je presvedčená, že heteropáry, ktoré žijú v hádkach, sú alkoholici a pod., vychovajú deti lepšie ako napr. dve ženy, milujúce sa navzájom a žijúce v harmonickom vzťahu? Či si vari myslí, že by dieťa mohli “nakaziť” homosexualitou? Pripustila, že si niečo také myslí. Priateľka má vysokoškolské vzdelanie, je inak veľmi tolerantná, ale deti by homosexuálom do výchovy nedala. Neviem, či sa mi podarilo ju presvedčeť, že sa mýli, ale myslím, že si poopravila pohľad na vec. Cítim však, že ten názor je v nej hlboko zakorenený. Nikdy sa touto témou hlbšie nezaoberala. Dodávam ešte, že ona je jednou z tých, čo tušia, o čo u mňa ide, ale jej správanie sa voči mne sa nezmenilo.

Myslím si, že je aj na nás všetkých, čo sme iní, s akou mierou tolerancie sa vo svojom okolí budeme stretávať. Musíme na tom pracovať všetci a výsledky sa dostavia. Svoje deti som k tolerancii viedla od malička. Poznám ich priateľov a vidím, že mladá generácia s toleranciou inakosti nemá také problémy ako moja generácia štyridsiatnikov.

Pozdravujem vás a všetkým nám želám, aby sme dokázali akceptovať vlastnú inakosť, lebo len tak budeme mať dosť síl a odvahy bojovať za to, aby ju akceptovalo aj naše okolie.

vaša Edita Jarošová

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr