Zločiny z nenávisti II. 15.02.2002 ::

Násilie voči gejom a lesbám zdokumentované organizáciou Amnesty International (AI), ohrozuje niektoré zo základných práv chránených medzinárodnými normami vrátane Medzinárodnej dohody o občianskych a politických právach a Medzinárodnej dohody o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach. Potvrdiť homosexuálne práva ľudskými právami neznamená vytvoriť nové alebo “špeciálne” práva. Znamená to žiadať, aby mal každý/á, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, garantované plné využitie svojich civilných, politických, sociálnych, ekonomických a kultúrnych práv.

Prelomiť ticho

Na celom svete dnes silnejú hlasy hnutia snažiaceho sa prelomiť sprisahanie ticha, ktoré obklopuje diskrimináciu a násilie namierené voči LGBT (lesby, gejovia, bisexuáli a transsexuáli). Toto hnutie je výzvou pre všetky vlády, ktoré sa snažia poprieť fakt, že homosexuálna identita alebo homosexuálne správanie existujú v každej kultúre.
Kampaňou za ukončenie mučenia a zlého zaobchádzania s LGBT, sa AI snaží zabezpečiť základné princípy rovnosti. Tolerancia popierania práv akejkoľvek skupiny totiž podkopáva celý ochranný rámec ľudských práv tým, že mu berie jeden z nosných stĺpov – právo na rovnoprávnosť a dôstojnosť pre každú ľudskú bytosť. Právo nebyť objektom mučenia a zlého zaobchádzania musí platiť pre každého človeka bez rozdielu.
Jadrom výskumu AI v predchádzajúcich rokoch bolo hlavne mučenie a zlé zaobchádzanie zo strany štátnych úradníkov. Avšak AI skúma aj zodpovednosť štátov pri prevencii a trestaní násilia v širšej komunite. AI už zdokumentovala stovky prípadov mučenia a zlého zaobchádzania s LGBT. Nasledujúce prípady sú použité ako ilustratívne vzorky násilia zdokumentovaného v mnohých krajinách.

Mučenie a zlé zaobchádzanie zo strany polície

25. novembra 2000 bol Jeffrey Lyons, 39-ročný heterosexuálny muž, napadnutý skupinou ôsmych až desiatich policajtov mimo služby po tom, ako ho videli objať kamaráta pred barom. Príslušníci polície mu spôsobili vážne poranenia, vrátane zlomeného nosa, fraktúry lícnej kosti a neurologického poškodenia. Jeffrey Lyons na chvíľu stratil vedomie, policajti z miesta činu odišli a hlavný útočník sa vrátil späť do baru. Podľa svedectiev sa dve z áut, ktoré odchádzali z miesta činu – neskôr sa zistilo, že sú to súkromné autá policajtov – pokúsili prejsť spoločníka Jeffreyho Lyona. Prípad vyšetruje policajné oddelenie, ktoré sa zaoberá sťažnosťami na políciu. Miestne zdroje však vyjadrili znepokojenie nad tým, že vyšetrovanie môže byť ovplyvnené pokusmi policajtov zakryť incident. Traja policajti zapletení do útoku boli na začiatku síce prepustení, ale medzitým sa opäť vrátili do služby.
AI vyzvala mesto Chicago a policajné autority, aby zabezpečili poriadne a nestranné vyšetrovanie, ktoré má vyslať jasný signál, že mučenie a zlé zaobchádzanie príslušníkmi polície, vrátane homofobických urážok, nebude tolerované.
I keď zákon v USA homosexuálnu identitu alebo správanie nepovažuje za trestné, akcie policajtov sú často v rozpore so zákonom. Predsudky – či už vo forme rasizmu, sexizmu alebo homofóbie – sú v praxi mnohokrát zodpovedné za nepotrestanie príslušníkov polície, ktorí sa dopúšťajú mučenia alebo zlého zaobchádzania s LGBT.

V roku 1997 išla Kaťa Ivanova, lesba žijúca v Moskve v Rusku, na policajnú stanicu, aby podala sťažnosť voči svojim susedom, ktorí ju urážali a vyhrážali sa jej. Ukázala dôstojníkovi, ktorý sa jej sťažnosťou zaoberal, lístočky, ktoré jej susedia podsunuli popod dvere a ktoré obsahovali vyhrážky a homofobické nadávky. Akonáhle to dôstojník videl, začal Kaťu sexuálne obťažovať. Kaťa Ivanova opustila políciu ľutujúc, že sa na ňu obrátila so žiadosťou o pomoc. O niekoľko mesiacov neskôr ju dôstojník predvolal, aby prišla do jeho kancelárie. Kaťa Ivanova predpokladala, že je predvolaná kvôli svojej sťažnosti, ale mýlila sa. “Vyhrážal sa mi, že by ma moji susedia mohli zabiť, ale on mi pomôže. Potom mi povedal, že mi pomôže jedine vtedy, ak sa s ním vyspím. Keď som sa snažila brániť, zdrapol ma a hodil na stôl. Udieral ma do tváre a znásilnil ma, priamo vo svojej kancelárii.” Počas nasledujúcich mesiacov bola predvolaná pri množstve príležitostí tým istým dôstojníkom do jeho kancelárie alebo na iné miesta. Vediac, že keby neodpovedala na výzvy, nasledovalo by zatknutie a zadržanie, Kaťa Ivanova sa výsluchov zúčastnila. “Zdanlivo to bolo kvôli vyšetrovaniu môjho prípadu, ale v skutočnosti ma predvolal, len aby ma mohol znásilňovať.” Kaťa Ivanova teraz žiada o azyl v USA. “Modlím sa, aby mi bol azyl udelený a aby moja nočná mora mohla definitívne skončiť.”
Zatknutí gejovia a lesby častokrát zistia, že ich sexuálna orientácia je políciou zneužitá počas vyšetrovania.

Bojan Aleksov, homosexuál z Juhoslávie, bol 7. júla 2000 uväznený členmi štátnej bezpečnostnej služby a vypočúvaný ohľadom jeho činnosti v ženskej protivojnovej organizácii Ženy v čiernom, ktorá sa zaoberala ochranou odpieračov základnej vojenskej služby. Vyšetrovatelia Bojanovi Aleksovi oznámili, že vedia o jeho “podpore dezertérom” a že všetci tí, ktorí sa združovali s ďalšími aktivistami z Bosny a Hercegoviny sú “idioti a nepriatelia vlastnej krajiny”. “Obvinili ma z brania úplatkov zo zahraničných fondov a že získaný grant (na humanitárnu prácu z nadácie v zahraničí) bol iba záštitou pre protištátne aktivity.” Bojan Aleksov tvrdí, že ho počas vyšetrovania, ktoré trvalo asi 24 hodín, bili. Povedali mu tiež, že polícia si vymyslí príbeh o jeho smrti. “Stále na mňa kričali, nazývajúc ma urážlivými pomenovaniami, najčastejšie špinavý buzerant.“
Bojana Aleksova prepustili po podpísaní nepravdivého vyhlásenia, v ktorom stálo priznanie, že on a aktivistky organiázice Ženy v čiernom boli zapojení do vyzvedačských aktivít a pracovali na podkopávaní obrannyschopnosti Juhoslávie. Prinútili ho taktiež k spolupráci so Štátnou bezpečnostnou službou, avšak krátko po prepustení utiekol zo svojej krajiny v obave o život.

Kontrolovanie verejného priestranstva

Zlé zaobchádzanie políciou sa neobmedzuje len na miestnosť vyšetrovania alebo policajnú stanicu, odohráva sa aj počas podujatí na verejných priestranstvách. V niektorých krajinách na svete sa dokonca zlým zaobchádzaním cielene zabraňuje LGBT v uplatňovaní ich práva na slobodné a pokojné zhromažďovanie sa.
V Ekvádore bolo zlé zaobchádzanie použité ako prostriedok na zabránenie LGBT organizovať verejné podujatia a ako metóda popierania ich existencie v spoločnosti. Polícia napríklad použila slzný plyn proti 300 ľuďom, ktorí sa 28. júna 2000 pokojne zišli v centre Guayaquilu kvôli kultúrnej prehliadke organizovanej Fundación Amigos por la Vida. Nadácia sa opakovane pokúšala získať povolenie na túto prehliadku od policajných autorít, ktoré im však nebolo udelené na základe tvrdenia, že spoločnosť na takúto udalosť nie je pripravená.

Polícia v Guayavile si zároveň posvietila na bary a iné priestory často navštevované komunitou LGBT. Tomás bol v nočnom klube v meste, keď okolo tretej v noci miestny policajt vtrhol dnu. “Slušne som sa ho opýtal: Čo sa deje, pán dôstojník? To mu stačilo na to, aby ma napadol a zatiaľ, čo ma tlačil, spadol som na schodoch. Pokračoval v bitke a urážkach.” Tomása a jedného zo zamestnancov nočného klubu odviezli v policajnej dodávke, ktorá o niekoľko blokov ďalej zastavila a obaja muži boli prinútení ľahnúť si tvárou nadol. Tomása kopali a bili, až kým mu tvár nezačala krvácať. Na policajnom veliteľstve mu povedali, aby sa postavil s nohami od seba a niekoľkokrát ho udreli palicou z metly. Ďalší policajný dôstojník sa mu vraj vyhrážal zabitím, ak bitku nahlási. Oboch zatknutých bez obvinenia po 2 dňoch prepustili a nočný klub, na ktorý bol vykonaný policajný nájazd bez legitímneho dôvodu, stratil licenciu.
V posledných rokoch boli tiež zaznamenané podobné policajné razie v lesbických kluboch v Lime v Peru. V niekoľkých prípadoch vyústili do bitiek a verbálneho urážania zo strany policajtov, ktorých častokrát sprevádzali skupinky novinárov.

V júli 1997 ozbrojení policajti v Moskve bili a zle zaobchádzali s niekoľkými ľuďmi počas nájazdu na nočný g/l klub Chance. Počas zatýkania zbili asi 40 ľudí, ktorí boli prinútení podpísať vopred pripravené tvrdenia obsahujúce sfalšované výsledky drogových testov. Výzvy AI na vyšetrenie týchto tvrdení sa zatiaľ nedočkali odpovede.

V Indii zdokumentovala Spoločnosť ľudí pre civilné slobody v Karnatake množstvo prípadov zlého zaobchádzania a vydierania gayov a bisexuálov v parkoch a na ďalších miestach, kde sa stretávajú. 22. apríla 2000 napríklad zaznamenali zatknutie 10 mužov, z ktorých boli niektorí surovo zbití a vydieraní hrozbami, že ich rodiny budú informované o ich sexuálnej orientácii a zatknutí. Parky a ostatné verejné priestranstvá sú častokrát jediným miestom, kde sa gejovia môžu stretávať a prístup lesieb na tieto verejné priestranstvá je obmedzený ešte viac. Nedostatok súkromia a stretávanie sa na verejných priestranstvách robí LGBT väčšmi zraniteľnými voči napadnutiam indivíduami, ktoré cítia, že môžu beztrestne konať, pretože mnoho LGBT nepodá sťažnosť zo strachu, že ich sexuálna identita bude odhalená ich rodinám, kolegom a susedom.

Nútená liečba v štátnych inštitúciach

Mučenie a zlé zaobchádzanie s LGBT bolo zaznamenané aj v rôznych štátnych inštitúciách ako sú napríklad nemocnice a iné zdravotné a tiež vojenské zariadenia. Alla Pičerskaja, lesba z Ruska, tvrdí, že bola viackrát potrestaná za “chuligánstvo” a zatknutá ruskou políciou kvôli svojej sexuálnej orientácii. Počas pobytu na policajnej stanici sa jej vyhrážali umiestnením do psychiatrickej liečebne, ak bude pokračovať v práci v lesbickej mládežníckej organizácii. Zbili ju a prinútili prezradiť mená svojich g/l priateľov. Keď Alla Pičerskaja navštívila svoju priateľku, ktorá bola proti svojej vôli držaná v psychiatrickej liečebni, označili ju za „podozrivú z homosexuality“ a nariadili jej zúčastniť sa sedení na miestnej klinike, ktoré usporadúvali pre osoby, ktoré neboli pacientami nemocnice. Keďže Alla sa sedenia nezúčastnila, zaslali jej predvolanie, v ktorom sa vyhrážali núteným umiestnením v liečebni.
Alla Pičerskaja utiekla do USA, kde požiadala o azyl. Jej požiadavku úrady najskôr zamietli z dôvodu, že motívom vyhrážania sa núteným umiestnením na psychiatrii bola vraj túžba „liečiť“ a nie potrestať a preto ho nemožno považovať za prenasledovanie. Federálny súd však rozhodnutie úradov vyvrátil vyhlásením, že zákony o ľudských právach sa nemôžu obchádzať formulovaním fyzického alebo psychického mučenia benevolentnými termínami ako „túžba liečiť obeť“.

spracované z materiálov Amnesty International
písané pre Changenet a Atribút, mesačník pre gayov a lesby

Autorka / Autor: Katarína Bartovičová