Ešte stále sme radšej, keď sú mŕtvi?

Michel Dorais

Samovražda u mladých ľudí, ktorí prežívajú homosexualitu

Hoci výskumy o možných súvislostiach medzi nedostatočne integrovanou homosexuálnou alebo bisexuálnou orientáciou a samovražedným správaním sú stále obmedzené, údaje, ktoré sú k dispozícii, aj tak priťahujú pozornosť a zavše vyvolávajú roztržky ohľadne rozsahu tejto skutočnosti (Muehrer, 1995). Jestvuje prinajmenšom konsenzus o potrebe lepšie pochopiť faktory, ktoré môžu vysvetliť vzťah medzi homosexuálnou alebo bisexuálnou orientáciou nejakej osoby a jej samovražedným správaním (Workshop on Suicide and Sexual Orientation, 1995).

Podľa našej znalosti existujú tri štúdie, pojednávajúce o otázke samovraždy u mladých homosexuálne alebo bisexuálne orientovaných mužov, v ktorých bola použitá náhodná a probabilistická vzorka a ktoré obsahujú porovnanie s mladými heterosexuálnymi mužmi s podobným sociodemografickým profilom. Zdá sa, že tieto štúdie sú najdôveryhodnejšie. Prvá štúdia (Bell a Weinberg, 1978) uvádza 35% homosexuálnych respondentov, ktorí sa pokúsili o samovraždu; autori porovnávajú skupinu homosexuálnych mužov s inými respondentmi a tvrdia, že mladí homosexuálni muži vo veku 20 rokov sú asi 13-krát náchylnejší vykonať samovražedný akt než heterosexuálne orientovaní muži. Druhá štúdia, nedávny kanadský výskum v skupine 750 mladých mužov všetkých sexuálnych orientácií z oblasti Calgary (Bagley a Tremblay, 1997), ukazuje, že mladí muži – gejovia a bisexuáli predstavujú 62,5% mladých mužov, ktorí sa pokúsili o samovraždu, hoci homosexuálne a bisexuálne orientovaná populácia predstavovala iba 12,7% z celkovej vzorky skúmaných osôb^*. Autori štúdie vyvodzujú záver, že mladí homosexuálne alebo bisexuálne orientovaní muži od 18 do 27 rokov (priemerný vek 22,7 rokov) sú takmer 14-krát viac vystavení riziku, že sa pokúsia o samovraždu, než mladí heterosexuálne orientovaní muži. To potvrdzuje výsledky Bella a Weinberga (1978) spred dvadsiatich rokov. Nakoniec nová analýza jednej štúdie (vykonanej v roku 1987 medzi 36 254 americkými študentmi, navštevujúcimi siedmy až dvanásty ročník druhého cyklu; priemerný vek približne 15 rokov), ktorú urobil Gary Remafedi (1998), prichádza k podobným výsledkom: napriek obmedzenosti tejto skupiny (202), mladí muži vo veku od 13 do 18 rokov, ktorí otvorene deklarovali, že sú homosexuálni alebo bisexuálni, vykazovali sedemkrát častejšie samovražedné pokusy než heterosexuálni mladí muži s rovnakým sociodemografickým profilom, tvoriaci druhú skupinu. 28% homosexuálnych alebo bisexuálnych respondentov tejto štúdie uvádzalo, že sa raz pokúsili o samovraždu.

Samozrejme tieto výsledky neznamenajú, že homosexuálna alebo bisexuálna orientácia u chlapcov vedie k samovražde. Skôr naznačujú, že homosexuálna alebo bisexuálna orientácia zvyšuje alebo pridáva špecifické rizikové faktory samovražedného správania. Inak je potrebné poznamenať, že niektoré štúdie týkajúce sa samovrážd mladých sú nielen neschopné vyjadriť sa k rozsahu tohto fenoménu – úmrtné správy a príbuzní vo všeobecnosti mlčia ohľadne homosexuálnej orientácie mladých samovrahov (ak vôbec bola táto orientácia známa či odhalená (Shaffer, 1995)) –, ale sotva umožňujú osvetliť skutočné motívy týchto samovrážd (mladí samovrahovia si často berú svoje tajomstvo do hrobu; rovnaký problém sa ukazuje aj u chlapcov alebo mužov, ktorí boli obeťami sexuálnej agresie).

Okrem troch štúdií, ktoré sme uviedli, skúmali otázku samovražedných myšlienok alebo pokusov (mladých) homosexuálne alebo bisexuálne orientovaných mužov aj viaceré iné štúdie (s obmedzenejšími, nie probabilistickými vzorkami populácie); napriek všetkému dospeli k podobným výsledkom. Nedávny výskum québeckého gejského časopisu RG ukazuje, že 44% zo 125 respondentov uvažovalo o samovražde a že 26% z nich sa už pokúsilo vziať si život (Dorais a Berthiaume, 1998). Jay a Young vo svojej štúdii o živote homosexuálnych mužov a žien (1977) konštatujú, že 40% spytovaných mužov si siahlo na život, alebo o tom vážne uvažovalo. Autori okrem toho uvádzajú, že 53% týchto respondentov si myslí, že ich samovražedné pokusy boli priamo spojené s ich sexuálnou orientáciou. Vyššie citovaní Bell a Weinberg (1978) uvádzajú podobný údaj: 58% ich homosexuálnych respondentov je presvedčených, že medzi ich samovražedným pokusom a ich homosexualitou je priama súvislosť. Remafedi a ostatní (1994) vo svojom výskume mladých gejov a bisexuálov uvádzajú, že približne tretina spytovaných účastníkov výskumu, ktorí spomenuli, že sa pokúsili o samovraždu, to urobila v ten istý rok, keď sa identifikovali ako gejovia či bisexuáli; asi polovica tento pokus zopakovala. Americký výskum v skupine psychiatrov špecializujúcich sa na prácu s adolescentmi ukazuje, že 66% respondentov si myslí, že samovražedný akt je u homosexuálnych adolescentov závažnejší a často osudný (Kourany, 1994). V literatúre môžeme nájsť množstvo údajov, ktoré skôr potvrdzujú toto konštatovanie (Tremblay, 1995).

Väčšina samovražedných pokusov mladých homosexuálnych alebo bisexuálnych mužov sa odohráva v priebehu adolescencie alebo úplne na počiatku dospelého života, keď sa chlapci ocitnú izolovaní, bez sociálnej skupiny, do ktorej by patrili; zápasia s reálnym alebo predvídaným odmietnutím zo strany svojich rovesníkov, svojho školského alebo rodinného milieu, či s pocitom viny a zvnútornenou homofóbiou. Bell a Weinberg (1978) poukazujú na skutočnosť, že čím skôr muž odkryje svoje homosexuálne sklony, tým viac je vyvedený z vnútornej rovnováhy a vystavený riziku samovraždy: podľa ich údajov sú 17-roční 16-krát viac vystavení riziku siahnuť si na život; 20-roční sú tomuto riziku vystavení 13-krát viac; 25-roční 6-krát viac. Podľa niektorých prístupných štúdií k tejto otázke sú mladí homosexuálne alebo bisexuálne orientovaní ľudia považovaní za významnú časť skupiny mladých ľudí, ktorí sa pokúšajú o samovraždu (Avicoli, 1986; Remafedi, 1985; Roesler a Deisher, 1972; Los Angeles Suicide Prevention Center, 1986), alebo ktorí dokonajú samovraždu (Gibson, 1994).

Podľa výskumov Remafediho a ostatných (1994 a 1998) a Bagleyho a ostatných (1997) môže byť prvým indikátorom samovražedných sklonov u mladých mužov pocit neadekvátnosti alebo nonkonformity, ktorý pociťujú vzhľadom na ich sexuálnu alebo rodovú identitu. Tento faktor sa opakovane objavuje v profiloch homosexuálnych alebo bisexuálnych mladých mužov s najvýraznejšími samovražednými sklonmi (Harry, 1994). Silný sociálny tlak, aby sa títo mladí homosexuálni alebo bisexuálni muži prispôsobili dominujúcemu heterosexuálnemu modelu, ich robí náchylnejšími k rozvinutiu psychologických problémov (napríklad depresia) a k samovražednému správaniu (Remafedi, 1985; Los Angeles Suicide Prevention Center, 1986; Larking Street Youth Center, 1982). Mladí muži, ktorí otvorene žijú svoje homo/bisexuálne preferencie a ktorí nekorešpondujú s rodovými stereotypmi, sa tak vystavujú odsúdeniu zo strany svojho okolia, stigmatizácii, odmietnutiu a sociálnej izolácii, ale tiež verbálnemu, fyzickému alebo sexuálnemu násiliu. Aby zmiernili utrpenie, ktoré prežívajú, nejeden z nich sklzáva k prílišnému užívaniu alkoholu alebo drog. Je viac mladých mužov – gejov užívajúcich drogy, než dospelých gejov, ktorí užívajú drogy. Na druhej strane sa u nich prejavuje zvýšené riziko závislosti (Rofes, 1983). Už pred viacerými rokmi bola preukázaná korelácia medzi užívaním drog a samovražednými predstavami. Príznaky ako alkoholizmus alebo toxikománia často zastierajú nepriznané alebo nepriznateľné problémy…

Pocit osobnej alebo sociálnej neprimeranosti a ťažkosť so sebaakceptovaním ako homosexuálne alebo bisexuálne orientovaným môžu tiež prispieť k tomu, že mladý človek v sebe udržiava nízke sebahodnotenie.

Otis, Ryan a Chouinard (1997) v predbežnom výskume 93 mladých gejov, lesieb a bisexuálov v Québecu uvádzajú, že 33% ich respondentov má na seba negatívny názor, alebo si myslí, že nemá takú hodnotu ako iné osoby. Pocit odmietnutia a izolovanosti, ako aj depresívne pocity charakterizujú 50% respondentov tejto štúdie, z ktorej väčšinu tvorili muži (Otis, Ryan a Chouinard, 1997). A keďže nízke sebahodnotenie a depresia predstavujú faktory predisponujúce k samovražde, je nevyhnutné ešte raz konštatovať prítomnosť potenciálne zvýšeného rizika samovraždy alebo pokusov o samovraždu u mladých homosexuálne alebo bisexuálne orientovaných mužov.

Mladí homosexuálne či bisexuálne orientovaní muži teda predstavujú viac než ostatní mladí ľudia podskupinu jednotlivcov, ktorých zraniteľnosť je zvýšená na základe jednoduchej skutočnosti, že patria k trom kategóriám osôb s vysokým rizikom suicídia: sú mladí, sú mužmi a sú osobami s príťažlivosťou k partnerom rovnakého pohlavia. Nech je presný pomer samovrážd u mladých homosexuálov/bisexuálov akýkoľvek, ostáva mnoho práce, ktorú treba vykonať, aby sme pochopili podmienky a procesy vedúce týchto mladých ľudí k tomu, že uvažujú o samovražde, alebo že si siahajú na život. Výskumov na túto tému je totiž v Kanade a obzvlášť v Québecu veľmi málo.

O existencii skutočností, ktoré sme práve opísali, sa často vôbec nevie (ak vôbec nie je na sociálnej, profesionálnej ako aj vedeckej úrovni jednoducho popieraná). V rámci celej Kanady je veľmi málo štúdií, ktoré hovoria menovite o tomto fenoméne (Otis, Ryan a Chouinard, 1997). Tento problém je dokonca veľmi často odmietnutý. V kolektívnom diele Adolescenti ohrození samovraždou (Adolescents en danger de suicide, vydané v Québecu v časopise Prisme v roku 1995) nie je žiadna zmienka o homosexuálnej alebo bisexuálnej orientácii ako možnom motíve samovraždy v období adolescencie.

Pokiaľ ide o nedávnu Québeckú akčnú stratégiu proti suicídiu (Stratégie québecoise d’action face au suicide), zmieňuje sa o danom probléme až v dodatku a to bez toho, aby sa špeciálne zamerala na predmetnú skupinu (Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych služieb Québecu, 1998). V Kanade sa jedine Študijná skupina o samovražde (Groupe d’étude sur le suicide) postavila priamo k tejto otázke; bibliografická analýza Zdravia Kanady (Santé Canada) preberá v publikácii Skúsenosti mladých gejov v čase AIDS (Les expériences des jeunes gais à l’ère du sida, 1996) rovnaké vyjadrenia a priznáva, že autodeštrukčné akty sa týkajú vo zvýšenej miere tejto skupiny.

Čo teda vlastne treba robiť? Predovšetkým je treba útočiť na ľahostajnosť, popieranie a zneviditeľňovanie, ktoré prevažujú vo vzťahu k homosexuálnemu alebo bisexuálnemu prežívaniu a skúsenosti mladých ľudí. Určite im nepomôžeme, ak ich budeme obchádzať a popierať ich problémy. Niekedy sa sám seba pýtam, či sme radšej, keď sú mŕtvi, ako keby sme mali pre nich niečo urobiť…

Je teda dôležité, aby sme v našich výchovných, preventívnych a terapeutických zásahoch vo vzťahu k mladým ľuďom (aj vo vzťahu k starším) menej vylučovali. Otvoriť sa voči diverzite sexuálnych orientácií neznamená rozširovať homosexualitu – ako sa niektorí obávajú –, ale jednoducho pripustiť realitu. Tiež je potrebné byť si vedomý skutočnosti, že väčšina mladých ľudí, ktorí zápasia s ťažkosťami spojenými s ich homosexuálnou alebo bisexuálnou orientáciou, sa na odborníkov alebo vychovávateľov neobráti otvorene z týchto dôvodov. Je jednoduché, hocako kontraproduktívne, zastavovať sa len pri symptómoch bez toho, aby sme sa problémami zaoberali do hĺbky. V tejto súvislosti to znamená zaoberať sa miestom, aké poskytujeme ľúbostnej diverzite a rešpektu voči každej osobe, zaoberať sa spôsobom, akým bojujeme proti netolerantnosti a homofóbii, obzvlášť v školskom, športovom prostredí a v iných prostrediach, kde mladí ľudia vyrastajú.

Už pred niekoľkými rokmi sa začali rozvíjať profesionálne a svojpomocné štruktúry pre mladých marginalizovaných ľudí, či pre mladých ľudí, kladúcich si otázky o svojej sexuálnej orientácii. Je dôležité nielen odkazovať na tieto štruktúry tých, ktorí ich potrebujú, ale profesionálne, finančne a inštitucionálne tieto iniciatívy podporiť. Najpozitívnejšou stránkou týchto špecializovaných iniciatív je to, že osobe boriacej sa s problémami ohľadne svojej sexuálnej orientácie umožnia stretnúť (napríklad počas diskusných stretnutí) mladých ľudí, ktorí prežívajú, alebo prežívali podobné skúsenosti. Socializovať sa a tiež solidarizovať s inými – toto sú oporné skúsenosti pre mladých ľudí, marginalizovaných kvôli ich homosexualite.

Je tiež nevyhnutné rozvíjať výskum vzťahu mladých ľudí, prežívajúcich homosexualitu, k samovražde. Aj keď výskum v oblasti homosexuality už nie je takým tabu, ostáva takmer výlučne spojený s AIDS. Toto je jednoznačne nepostačujúce. Je dôležité čím prv rozšíriť výskumné a vedomostné pole týkajúce sa homosexuality, lesbizmu alebo bisexuality. Vieme veľmi málo o životnej skúsenosti mladých ľudí prežívajúcich homosexualitu a o rizikových faktoroch, obzvlášť v oblasti suicídia.

Vďaka tichu, prevládajúcemu vo vzťahu k týmto záležitostiam v oblasti odborného vzdelávania, nemáme o gejskej a lesbickej komunite mnoho znalostí; tento sklz bude potrebné vyrovnať. Pred niekoľkými rokmi spustilo québecké Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych služieb prostredníctvom Québeckého koordinačného centra AIDS v tomto smere novátorské projekty. Treba si želať, aby mali tieto iniciatívy svoje pokračovanie a aby boli nasledované všade, kde sa to žiada; mlčanie univerzitného milieu ohľadne reálií homosexuality má ťažké následky v oblasti kompetencií a zručností pomáhajúcich.

Ako sociálni aktéri máme poslanie zlepšovať osobné a kolektívne podmienky osôb, ktoré si žiadajú našu pomoc. Preto stáročná ľahostajnosť, popieranie a neviditeľnosť homosexuality už nemajú medzi nami, ani v kruhu inštitúcií kde pracujeme, svoje miesto.

 

 

Poznámka:

^*Tento pomer významne korešponduje s pomerom z výskumov, v ktorých boli zachované anonymnosť a dôvernosť. Keď anonymnosť a dôvernosť nie sú rešpektované, je percento osôb, ktoré sa priznávajú k homosexuálnym alebo bisexuálnym vzťahom citeľne menšie (pozri Kinsey, 1948; Janus a Janus, 1993; Laumann a ostatní, 1994).

 

 

Literatúra:

 

AVICOLI T. (1986): „Coming Out Of the Dark Ages – Social Workers Told of Special Youth Needs“, In: Philadelphia Gay News, máj.

BAGLEY C. a TREMBLAY P. (1997): „Suicidal Behaviours in Homosexual and Bisexual Males“, In: Crisis, vol. 18, č. 1.

BELL A. a WEINBERG M. (1978): Homosexualities: A Study od Diversity Among Men and Women, New York, Simon&Schuster.

DORAIS M. a BERTHIAUME P. (1998): Le vécu homosexuel: les résultats d’un sondage auprès de 125 lecteurs du magazine RG.

GIBSON P. (1994): „Gay Male and Lesbian Youth Suicide“, In: REMAFEDI G., Death by Denial, Boston, Alyson, s. 15-16.

HARRY J. (1994): „Parasuicide, Gender, and Gender Deviance“, In: REMAFEDI G., Death by Denial, Boston, Alyson, s. 69-73.

JANUS S.S. a JANUS C.L. (1993): The Janus Report on Sexual Behaviour, New York, John Wilwey&Son.

JAY K. a YOUNG A. (1977): The Gay Report: Lesbians and Gay Men Speak Out about Their Sexual Experiences and Lifestyles, New York, Summit.

KINSEY A.C. (1948): Sexual Behaviour in the Human Male, Philadelphia, W.B. Saunder Company.

KOURANY R. (1994): „Suicide Among Homosexual Adolescents“, In: REMAFEDI G. (editor), Death by Denial, Boston, Alyson.

LAUMANN E.O. a ostatní (1994): The Sexual Organisation of Sexuality – Sexual practics in the United States, Chicago, Chicago University Press.

LARKING STREET YOUTH CENTER (1982): Client Statistics, San Francisco.

LOS ANGELES SUICIDE PREVENTION CENTER (1986): Problems of Suicide among Lesbian and Gay Adolescent, Los Angeles.

MUEHRER P. (1995): „Suicide and Sexual Orientation: A Critical Summary of Recent Research and Directions for Future Research“, In: Suicide and Life Theatening Behaviour, vol. 25 (dodatok).

OTIS J., RYAN B. a CHOUINARD N. (1997): „Prévention du VIH: Impact du «Projet 10» sur le mieux-être sexuel de jeunes gais et bisexuels. Profil des jeunes à leur entrée au groupe de support du «Projet 10»“, Rapport préliminaire non pulbié, január, Montreal, Université du Québec v Montreale (katedra sexuológie).

REMAFEDI G. (1985): Male Homosexuality: the Adolescent’s Perspective, Adolescent Health Program, University of Minnesota.

REMAFEDI G. a ostatní (1994): „Risk Factors for Attempted Suicide in Gay and Bisexual Youth“, In: REMAFEDI G. (editor), Death by Denial, Boston, Alyson.

REMAFEDI G. a ostatní (1998): „The Relationship between Suicide Risk and Sexual Orientation: Results of a Population-Based Study“, In: American Journal of Public Health, január, vol. 88, č. 1.

ROESLER T. a DEISHER R. (1972): „Youthful Man Homosexuality“, In: Journal of The American Medical Association, február, s. 1018-1023.

ROFES E. (1983): I thought People Like that Killed Themselves: Lesbians, Gay Men and Suicide, San Francisco, Grey Fox.

SHAFFER D. a ostatní (1995): „Sexual Orientation in Adolescents Who Commit Suicide“, In: Suicide and Life Theatening Behaviour, vol. 25 (dodatok).

TREMBLAY P.J. (1995): The Homosexuality Factor in the Youth Suicide Problem, Sixth Annual Conference of the Canadian Association for Suicide Prevention, Banff (Alberta), 22. október, s. 2-3.

WORKSHOP ON SUICIDE AND SEXUAL ORIENTATION (1995): „Recommandations for a Research Agenda in Suicide and Sexual Orientation“, In: Suicide and Life Theatening Behaviour, vol. 25 (dodatok).

 

Z francúzštiny preložil Andrej Záthurecký

 

Dorais, Michel: Préfère-t-on encore les voir morts? Le suicide chez les jeunes qui vivent l’homosexualité, In: Nouvelles approches des hommes et du masculin, Presses Universitaires du Mirail, edícia Féminin&Masculin (vydané pod vedením Daniela Welzera-Langa), Toulouse 2000, s. 163-169.