Kresťan a homosexuál – problém či nie?

Príbeh Güntera Bauma


Keď sa dnes pozerám späť na obdobie môjho intenzívneho vyrovnávania sa so skutočnosťou, že som si ako svoju cestu praktického kresťanského života vybral evanjelikálno-charizmatickú vieru, a s faktom, že som gej, nie som si istý svojím úsudkom: boli to stratené roky, keď som si myslel, že tieto dve veci nemožno spojiť, alebo to bol čas, keď som mal získať dôležité poznatky o sebe samom a svojej “inakosti”? Stále častejšie prichádzam k názoru, že by som mal prestať s posudzovaním, a utvrdzujem sa, že si sám za sebou a za týmito kľukatými cestami môžem a smiem stáť, pretože sú súčasťou môjho života.

Vyrastal som ako druhý z troch synov v obchodníckej rodine v jednom malom juhonemeckom meste. Veľmi skoro som pocítil, že finančné zabezpečenie prostredníctvom nášho obchodu išlo na úkor našej rodiny. Viem, že som ako dieťa často plakal, pretože moji rodičia na mňa jednoducho nemali čas. Vynahrádzal som si to tým, že som žil vo vlastnom, vysnenom svete, a bol by sa zo mňa určite stal veľký samotár, keby som už vtedy nemal svoje najlepšie priateľky. Chlapci so svojimi odvážnymi a bojovnými hrami mi boli cudzí a vôbec ma nepriťahovali.

Roky bežali a môj život vypĺňala pomoc v obchode mojich rodičov, spoločné vyrastanie s bratmi a školská jednotvárnosť.

Významnou súčasťou môjho vlastného sveta, ktorú som si chránil ako tajomstvo, bola skutočnosť, že v ňom hlavnú rolu hrali muži. Jedno, či to bol priateľ zo školy, učiteľ, návštevník našej kaviarne alebo nejaký neznámy, ktorého som videl na ulici: často sa vo mne vynorili pocity a príťažlivá sila, ktoré siahali hlboko, do mne vtedy ešte neznámej dimenzie môjho života.

V 15 rokoch som sa prostredníctvom školy dostal do styku s jedným žiackym modlitebným krúžkom a kresťanským spolkom, ktorý bol činný v rámci evanjelickej krajinskej cirkvi a ktorý mal misionársko-evanjelikálne zameranie. Bol som veľmi očarený – spôsobom, akým sa tu hovorilo o Bohu a o Ježišovi, a po niekoľkých úvahách som mal už len jedno želanie: aj ja by som chcel mať takú úžasnú skúsenosť: spoznať Ježiša, bezprostredne… A tak som – ako sa tomu vtedy vravelo – odovzdal svoj život Ježišovi a svoje hriešne Ja som zhodil z trónu svojho života. Mojím jediným cieľom teraz bolo, v zápale prvej lásky, žiť pre Ježiša a – ak to musí byť – aj preňho zomrieť. Za to som sa vtedy každopádne, pod vplyvom svedectiev mučeníkov, k nemu modlil.

Veľmi rýchlo som v rámci tohto spolku, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitý a aj dnes ešte vždy je, vrástol do zodpovedných pozícií. Ľudia, ktorých som tam stretol, žili vierohodným kresťanským životom, vynakladali úsilie v nasledovaní Ježiša a robili to celým srdcom. Tam som našiel aj čosi ako náhradnú rodinu – ľudí, ktorí mi boli emocionálne veľmi blízki. Ale s tým boli pre mňa späté aj problémy, prinajmenšom v mojom vzťahu k mužom v skupine. Prirodzene, že som v tomto spolku cítil presvedčenie, že kresťania majú zdanlivo len jedno povolanie týkajúce sa spolužitia: buď ako celibátnici, zasvätení Ježišovi, alebo ako rodina, ktorá ako taká napĺňa dôležitý ideál kresťanského spôsobu života.

Bez toho, že by to bolo explicitne vyslovené, mi bolo jasné, že niekto taký ako ja nepasuje do konceptu usporiadania Božej ríše tu na zemi. Aj u tých, ktorým som sa zveril, vyzeral byť tento “problém” nad ich sily. A tie nemnohé evanjelikálne knihy, ktoré sa zaoberali touto témou, hovorili jednoznačne a jasne: kresťan a homosexuál – to nejde dohromady, pretože to ani nemusí byť: Boh ťa môže zmeniť, stačí ak chceš a dovolíš mu! V zásade všetko jednoduché a logické. Plný nádeje som skúšal praktizovať princípy obnovy myšlienok a zmyslov. Veď som potreboval len byť motivovaný a chcieť. Keď sa vo mne vynorila homosexuálna myšlienka, bolo to teraz interpretované ako “pokúšanie Satana” a mne bolo treba len nasadiť “zbrane Ducha” a túto temnú moc v mene Ježiša spútať. To som sa dozvedel aj od duchovných pastierov, ktorí mali podľa všetkého výnimočné splnomocnenie pre túto “oslobodzovaciu službu”. Nechal som ich celé hodiny sa so mnou modliť, vyháňať démonov, x-krát som sa vyspovedal zo svojich hriechov a viny – a o niekoľko dní som bol znova tam, kde predtým.

Postupom času ma to stále viac vyčerpávalo. Keď už som zlyhal v tejto oblasti, chcel som to o to viac kompenzovať svojou angažovanosťou za Ježiša. Preto som sa postavil na pešiu zónu blízkeho veľkomesta a evanjelizoval som. Moje auto a ja sme boli preplnení nálepkami a odznakmi s náboženskými heslami, ktoré mali byť mojím svedectvom o Ježišovi.

Moje náboženské aktivity mali však len jeden cieľ: zakryť to, čo nemohlo a nesmelo byť… To bola zbožná slnečná strana, no existovala aj medzitým odštiepená, temná tieňová strana, ktorá sa stále viac vybíjala v anonymných sexuálnych kontaktoch. Druhý part v diabolskom kolobehu. Obe sa hojdali do výšok a stávali sa čoraz extrémnejšími. Nato sa stalo, že jeden z mojich “duchom obdarených” duchovných pastierov, po tom, čo som mu povedal, že v mojom spolku je žena, s ktorou si celkom dobre rozumiem, v jednom “slove poznania” oznámil, že mi Boh dáva túto ženu na uzdravenie a že by som sa s ňou mal oženiť. Nuž, kto by mohol odporovať bezprostrednému vyjaveniu Boha, najmä ak to bola veľmi pekná žena a ja som ju mal skutočne zo srdca rád – pravdaže spôsobom, akým som to dokázal. A tak sme sa po nejakom čase zasnúbili. Celé štyri roky sme bojovali a ja som stále viac a viac upadal do dvojakého života a vnútornej rozpoltenosti. Popritom vznikal aj hnev voči Bohu: Prečo ma nezmenil, prečo pripúšťa, aby moja snúbenica – a nielen ja – musela toľko znášať, prečo musí aj ona kvôli tomu trpieť, pociťovať cezo mňa toľko zranení a odmietania svojej ženskosti, hoci jej predsa vôbec nechcem spôsobovať bolesť. Nakoniec sa zrútilo nielen naše zasnúbenie, ale aj môj vzťah k Bohu.

Vznikol vo mne obraz Boha, ktorý stavia na poslušnosti, disciplíne, sebapopretí a tvrdosti, ale nie na láskyplnom vzťahu, odovzdanosti, dôvere… Tento Boh ma chcel len ponížiť, zničiť, hoci som v konečnom dôsledku chcel iba jedno: môcť sebe samému povedať Áno, na základe skúsenosti, že aj Boh mne hovorí bezpodmienečné Áno!

Sklamaný a presvedčený, že Boh má srdce len pre heterákov a homosexuáli sa mu hnusia, otočil som kresťanstvu chrbát a celkom som sa ponoril do gej-scény. Konečne sa otvoril Raj, myslel som si. Čakala ma však trpká skúsenosť, že muži, ktorí sa tam pohybovali, tiež nestáli s otvorenou náručou a nevítali ma. Práve naopak, zažil som málo kultúry spolubytia, pri ktorej nás spoločné procesy a skúsenosti vzájomne spájajú a vytvárajú z nás porozumením naplnené, empatické spoločenstvo. Nie, najprv som videl, že sú pravdivé všetky varovania a predsudky veriacich voči gejom: sú neschopní vytvárať vzťahy, majú v hlave len sex, chcú len brať a nedávať atď. Dnes sa pýtam sám seba: kedy sme vlastne my gejovia mali v spoločnosti šancu rozvinúť kultúru spolubytia – ustavične zatracovaní, prenasledovaní, ignorovaní? Napriek tomu tam bol jeden muž, ktorý bol iný. Začali sme spolu vášnivý a naplňujúci vzťah. Ja som sa napokon rozhodol preňho a proti spolku, ktorý mi s nepochopením vravel, že oboje nie je možné.

Čas s Rainerom bol pre mňa veľmi pekný. Konečne láska a možnosť prežívať city; ako veľmi som po tom túžil. No po dlhé roky internalizovaný náboženský program bol stále prítomný v mojich myšlienkach. Nemal som takmer žiadny sexuálny zážitok, ktorý by popri naplnení nepriniesol so sebou aj pocity viny, a predovšetkým tiež schematické vysvetlenie pre tieto negatívne pocity: to je hlas Ducha Svätého, ktorý sa nedá umlčať a pod. Všimol som si, že duchovnosť je základnou potrebou môjho života a že po prerušení všetkých mojich kresťanských kontaktov som v sebe pociťoval obrovskú dieru. A tak som sa znovu začal vracať do svojich starých myšlienkových vzorcov a domnieval som sa, že Boh chce, aby som sa rozhodol medzi Rainerom a Ježišom. Rozhodol som sa pre Ježiša – v slzách a proti svojim najvnútornejším pocitom, ale veď nasledovanie Ježiša musí čosi stáť, hoci aj život!

Ako stratená ovca vrátil som sa späť. Predsa sa však niečo zmenilo: chcel som byť dôsledný a v žiadnom prípade sa už nehrať na skrývačku. Stál som otvorene sám za sebou a za svojím životom. To povzbudilo ďalších v našom spolku, aby zložili svoje masky, a naše spolubytie tým získalo na hĺbke a autenticite. Prirodzene, bol som vtedy znovu otvorený pre zmenu svojej sexuálnej orientácie. To sa dialo súčasne s mojím otvorením sa pre charizmatické skúsenosti, pretože pokiaľ všetka tá svojpomocná zmena myslenia nič nepriniesla, tak bolo skutočne potrebné nadprirodzené pôsobenie Ducha Svätého, ktorý by prenikol do hĺbok mojej osobnosti a daroval mi zmenu.

Na tejto ceste som spoznal americkú organizáciu (Exodus – pozn. prekl.), ktorá sa snažila liečiť sexuálne zranených, teda aj homosexuálov. Bol som fascinovaný ich programom a myslel som si, že to je jediná cesta, ktorá pomáha. Po niekoľkých kontaktoch sa mi naskytla možnosť, ísť do USA ako praktikant a zúčastniť sa tam na jednom školení. Počas môjho obdobia u tejto tzv. “ex-gejskej organizácie” som sa zoznámil s ich duchovno-pastierskym konceptom a ich modely objasňovania vzniku homosexuality sa mi zdali presvedčivé. Vedome som prešiel krokmi “vnútornej liečby”, prepracoval som svoj dištancovaný vzťah k otcovi, svoju emocionálnu väzbu na matku, nechal som sa oslobodiť od hriechov svojich predkov a obmyť zo svojho homosexuálneho modloslužobníctva “bohom sexuálnej perverzie”, ale vyzeralo to, že hlboko vo mne sa nič nehýbe.

A to sa nezmenilo ani po mojom návrate do Nemecka a založení takpovediac pobočky tejto organizácie. Uskutočnili sa prvé semináre a nakoniec vznikla duchovno-pastierska iniciatíva “Wüstenstrom” (Púštna rieka – pozn. prekl.), ktorá sa cítila byť povolaná, vyškoliť ľudí na službu sexuálne zraneným a pomáhať takto postihnutým. Veľa som cestoval, prednášal a presviedčal gejov a lesbické ženy z evanjelikálno-charizmatických kruhov, že to dokážeme, ak len budeme chcieť a necháme v sebe pôsobiť Ducha Svätého.

Čím viac som o tom kázal, o to menej som to zažíval na sebe samom. Moja vlastná fantázia a skúsenosti boli iné. A tak som si dovolil, začať si myslieť nedovolené: Čo ak predsa môže byť človek homosexuál aj kresťan? Vo svojich pochybnostiach vybral som sa k jednému duchovnému pastierovi a psychoterapeutovi, ktorý zohráva veľkú úlohu v katolíckom charizmatickom hnutí v Nemecku. On mi poradil, aby som svoju homosexualitu prijal a žil zodpovedne pred Bohom. S tým som vôbec nepočítal! A práve pri ňom sa udialo rozhodujúce odbočenie na moju dnešnú cestu.

Bolo mi stále jasnejšie, že žijem v dileme: na jednej strane som bol nositeľom nádeje pre veriacich homosexuálov, na druhej strane som však chcel konečne bez všetkých “ak” a “ale” podstúpiť riziko a spojiť svoju homosexualitu a duchovnosť. Už som nemohol vydržať ten vnútorný tlak, a tak som sa opäť vrhol do gej-scény a prežil krátku milostnú aféru, z ktorej som sa vyspovedal materskej organizácii v USA. Nato ma okamžite zbavili všetkých funkcií, a zrazu som stál pred ničotou. Cítil som, že teraz potrebujem anonymné prostredie, aby som konečne našiel cestu sám k sebe. Rozhodol som sa presťahovať do Berlína a tam sa zamestnať. Využiť anonymitu veľkomesta ako ochranu. Vtedy som mal 36 rokov a podstúpil svoj skutočný comingout. Pohyboval som sa v podnikoch, zažíval nové skúsenosti – často aj hraničné s ohľadom na moje predstavy o morálke a mravoch, ale napriek tomu som v sebe nechcel umlčať “hlas viery”. V ustavičnom strachu, aby ma neoznačili za “antigejského štváča”, hľadal som skupiny homosexuálnych kresťanov a kresťaniek. Počas tohto hľadania som sa dozvedel o istom projekte lesbicko-gejskej duchovnosti v rámci jednej komunity vo Švajčiarsku. A keďže som sa vždy zaujímal o alternatívne formy kresťanského života, videl som v tom príležitosť, nájsť miesto, kde sa stretávajú reálna duchovnosť a sexualita.

Čoskoro som však zistil, že napriek zjavným duchovným snahám a napriek tomu, že sa spoločnosť navonok prezentovala ako “spoločnosť s povolaním k láske a vzájomnej úcte”, realita vzájomného styku bola veľmi hierarchická a základné princípy fundamentalisticko-totalitárne. To, čo som zažil v evanjelikálno-charizmatickom prostredí, sa tu zdalo opakovať – iba v inom šate. Napriek tomu som vďaka svojej prítomnosti v tejto komunite získal kontakt na iných homosexuálnych kresťanov a kresťanky, predovšetkým zo skupiny Schwule und Lesbische Basis Kirche (Gejsko-lesbická podporná cirkev – pozn. prekl.) v Bazileji. Tu som zažil mnoho uzdravenia – nie z homosexuality, ale k homosexualite. Počas našich bohoslužieb, hlavne pri prijímaní, pociťujem teraz silne prítomnosť žehnajúcej Božej ruky. Vtedy pre mňa miznú všetky obmedzenia a často si myslím, že Boha vôbec nezaujíma, akú sexuálnu orientáciu má pred sebou: on má jednoducho a prosto radosť z človeka!

Pomaly si opätovne nachádzam aj prístup k Ježišovi a zažívam radosť z môjho súkromného vzťahu s ním, z náboženských piesní a chválospevov a z dôvernosti s Bohom. Dnes už si nenechám od nikoho vziať svoje právo na vieru len kvôli tomu, že nezodpovedám jeho morálnym predstavám. Zažívam Boha v hĺbke svojho života – ako svoj nosný prazáklad. Veľmi ma dojíma, že stretávam stále viac ľudí, ktorí pochádzajú z podobného náboženského zázemia ako ja, no ktorí chcú takisto žiť aj ako gejovia a lesbické ženy. Preto som vytvoril projekt “Zwischenraum” (Medzipriestor – pozn. prekl.) na pomoc ľuďom, ktorí chcú spojiť to, čo podľa mnohých nemožno spojiť: naplnený život ako oduševnení (v orig. “be-geist-erte” – pozn. prekl.) kresťania a ako homosexuáli, ktorí svoj život utvárajú v zodpovednosti pred Bohom.

Postupne zaberáme tento “medzipriestor” a vytvárame z neho svoj životný priestor.

Preložila Kamila Martinová
Uverejňujeme s láskavým dovolením autora.
Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr