Nebezpečné trendy v Európe

Judita Takáčová

V posledných dvoch rokoch sme svedkami neúmerného nástupu pravicových strán vo vládach a v parlamentoch západnej Európy. Kým prednedávnom vládla ľavica v 13 z 15 členských krajín Európskej únie, dnes tomu tak nie je už ani v polovici týchto krajín. Po desaťročí “ľavicovej nadvlády” nastal v Európe obrat doprava. Bohužiaľ, popri štandardných pravicových stranách sa k slovu čoraz viac dostávajú aj extrémne pravicové sily s rasistickými, fašistickými, xenofóbnymi a homofóbnymi prejavmi, ktoré znamenajú vážnu hrozbu demokratickej a tolerantnej Európe budovanej desiatky rokov, a pre ktoré nacionalizmus toho najhrubšieho zrna znamená viac ako základné ľudské práva.

Nejde tu pritom už len o akési marginalizované sily, ale o strany s relatívne veľkou voličskou základňou a reálnym vplyvom v spoločnosti. Nie tak dávno prekvapili tých “umiernenejších” Talianov verbálne útoky extrémneho pravicového politika Umberta Bossiho, lídra Severnej ligy, na adresu homosexuálov. Na verejnom zhromaždení doslova vyhlásil: “Deje sa niečo hrozné. Tajomné európske sily sa nás snažia presvedčiť, že homosexuálne páry môžu adoptovať deti. Myslím si, že každý si môže robiť, čo chce, my však nemôžeme od zákona žiadať, aby zaručoval to, čo príroda upiera.” A za búrlivého potlesku svojich prívržencov dodal: “Ruky preč od detí, vy svine!” Samozrejme, nezabudol obviniť svojich ľavicových oponentov a “tajomné sily” v Bruseli z podkopávania “tradičnej” severotalianskej kultúry. S reakciou na seba nenechal dlho čakať taliansky predseda Európskej komisie Romano Prodi, ktorý vyhlásil, že Bossiho Severná liga predstavuje vážnu hrozbu spoločenskej a politickej stabilite v Taliansku, a upozornil na všetky nebezpečenstvá, ktoré so sebou prináša nárast ultrapravicových síl v krajine. Treba tiež pripomenúť aj Bossiho aktivity zamerané proti moslimským prisťahovalcom, v ktorých našiel svojho spojenca. Bolonský arcibiskup pri príležitosti demonštrácie proti moslimom vyhlásil, že štát by mal “podporovať prílev rímskokatolíckych prisťahovalcov ako prostriedok na záchranu a zachovanie národnej identity krajiny”.

Silnými homofóbnymi výrokmi sa v Rakúsku smutne preslávili členovia a prívrženci Haiderovej ultrapravicovej Slobodnej strany Rakúska (FPÖ), ale aj konzervatívnej Ľudovej strany Rakúska (ÖVP) kancelára Schüssela. I keď pri prezentácii svojho vládneho programu vo februári 2000 mali plné ústa slov o dodržiavaní a ochrane ľudských práv, čierno-modrá koalícia svojimi činmi dokázala pravý opak. Svojimi hlasmi v parlamente neustále blokuje akékoľvek návrhy v legislatíve týkajúce sa registrovaného partnerstva homosexuálnych párov a už viackrát odmietla podporiť zrušenie čl. 209 rakúskeho trestného zákonníka, ktorý umožňuje gejom mať sexuálny styk až od 18 rokov, kým heterosexuálnym párom a lesbám už od 14 rokov. Každý rok je tak v Rakúsku vyšetrovaných 50 takýchto prípadov a z trestného činu podľa spomínaného článku je obvinených dvadsať osôb. Od r. 1971 bolo za tento “trestný čin” vo väzení vyše 1200 osôb. Odstrániť tieto diskriminačné ustanovenia nepomohli ani opakované rezolúcie Európskeho parlamentu, ani rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o podobnom prípade, ktorý sa vyskytol vo Veľkej Británii, ani žiadosť Výboru pre ľudské práva OSN o nápravu existujúceho stavu, a ani odporúčanie Rady Európy. Rakúsko tak je jednou z mála krajín s osobitnými antigejskými ustanoveniami vo svojich zákonoch. Dlho očakávanú zmenu prinieslo až júnové rozhodnutie rakúskeho ústavného súdu, podľa ktorého je čl. 209 trestného zákonníka protiústavný. Zostáva nám len dúfať, že koalícia FPÖ a ÖVP nepríde zas s náhradným riešením, ktorým by zmarila niekoľkoročné úsilie o odstránenie diskriminačných ustanovení z rakúskych zákonov.

K pokusu o zrušenie zákona o manželstvách osôb rovnakého pohlavia, ktorý do nemeckej legislatívy minulý rok presadili sociálni demokrati, došlo, keď sa nemecké spolkové krajiny Bavorsko, Sasko a Durínsko, vedené konzervatívnymi vládami, obrátili na ústavný súd. Podľa nich bol príslušný zákon v rozpore s tými ustanoveniami nemeckej ústavy, ktoré ochraňujú manželstvo a rodinu. Homosexuálne páry majú podľa zákona registráciou ich partnerstva právo na spoločné priezvisko, vzájomné povinnosti pri starostlivosti o druhého, zákonne potvrdené dedičné a nájomné právo a zahrnutie partnera do nemocenského poistenia. Nemožno pochybovať o tom, že toto podanie tvorilo súčasť predvolebnej stratégie dvoch kresťansko-demokratických strán pred septembrovými parlamentnými voľbami v Nemecku. Na čele jednej z nich (CSU) stojí práve bavorský premiér Edmund Stoiber, známy svojimi homofóbnymi postojmi. Vo voľbách bude hlavným súperom súčasného sociálnodemokratického premiéra Gerharda Schrödera. A práve v Bavorsku platia v otázke manželstva medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia odlišnosti. Len v tejto časti Nemecka totiž musia lesby a gejovia nahlásiť zmenu stavu notárovi, zatiaľ čo v ostatných krajinách stačí matrika. Ústavný súd nakoniec vydal verdikt, podľa ktorého zákon o homosexuálnych manželstvách nepodkopáva osobitnú ochranu manželstva zaručenú ústavou. Podľa Schröderovho kabinetu výrok súdu znamená potvrdenie doterajšieho reformného kurzu a prispeje k rýchlejšiemu schváleniu doplňujúceho zákona o úradnom zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia. Predstavitelia spolkovej krajiny Bavorsko zase informovali, že tento právny predpis nepodporia. Samotný Edmund Stoiber vyhlásil, že spomínaný doplnok k zákonu je pre kresťanských politikov neakceptovateľný a nad rozhodnutím ústavného súdu vyslovil poľutovanie. Zároveň ubezpečil, že jeho kabinet, ktorý by mohol vzniknúť po septembrových parlamentných voľbách, nebude spochybňovať právnu normu, ktorá už bola schválená. Otázniky vyvoláva už len skutočnosť, že Stoiberova nominantka na post ministerky rodiny Katherina Reiche, ináč mladá, slobodná, budúca matka s liberálnymi náhľadmi na svet, vyhlásila, že zákon o homosexuálnych manželstvách je ďaleko od toho, čo by ona sama dala do legislatívy.

Medzinárodné spoločenstvo a osobitne gejsko-lesbickú verejnosť nedávno prekvapil postoj Španielska, ktoré ako člen Hospodárskej a sociálnej rady OSN hlasovalo proti udeleniu statusu konzultatívneho člena tejto rady Medzinárodnej lesbickej a gejskej asociácii (ILGA). Španielsko sa tak stalo jedinou krajinou spomedzi členských a kandidátskych krajín Európskej únie, ktorá sa zaradila medzi štáty známe notorickým porušovaním ľudských práv homosexuálov, ich väznením a mučením, ako sú Egypt, Líbya, Zimbabwe, Sudán, Irán, Uganda a i. Tento postoj je o to prekvapujúcejší, že v tom čase Španielsko bolo predsedníckou krajinou Európskej únie, čím spochybnilo antidiskriminačnú politiku EÚ. Pravicová vláda španielskeho premiéra Aznara svoje hlasovanie vysvetlila pochybnosťami o postoji ILGA k pedofílii. Niektorí európski poslanci už medzitým stihli v tejto veci interpelovať Radu EÚ; vo svojej reakcii uviedli, že Španielsko podkopalo súdržnosť EÚ v rámci OSN a tak ohrozilo spoločnú zahraničnú politiku Únie zakotvenú v čl. 1 1.2 Zmluvy o EÚ, a zároveň spôsobilo vážne škody dôveryhodnosti politiky ľudských práv Únie.

Uvedené príklady sú možno len omrvinkou v celej spleti homofóbnych prejavov a porušovania práv ľudí s inou sexuálnou orientáciou v Európe, o celom svete ani nehovoriac. Napriek tomu však boli zaznamenané aj mnohé pozitívne trendy vo viacerých krajinách Európskej únie smerujúce k dosiahnutiu úplnej rovnoprávnosti homosexuálov v spoločnosti. Nedávnym príkladom je povolenie adopcie detí vo Švédsku novelizáciou zákona o rodine, ktorou homosexuálne páry získali rovnaké rodičovské práva ako zosobášené páry. Švédsko sa tak po Dánsku, Holandsku a Islande zaradilo medzi najprogresívnejšie krajiny v oblasti zaručenia práv ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Sociálnodemokratická vláda predložila do parlamentu tento návrh zákona po tom, čo parlamentný “vyšetrovací” výbor vydal stanovisko, podľa ktorého majú homosexuálne páry rovnakú schopnosť starať sa o deti ako páry heterosexuálne.

Pozitívna správa prišla v marci tohto roku z Portugalska. Po niekoľkých rokoch intenzívneho úsilia bol v portugalskom parlamente schválený zákon o registrovanom partnerstve, a to prispením hlasov ľavicových a stredových strán. Proti jeho prijatiu sa vehementne stavala najmä rímskokatolícka cirkev, ale aj konzervatívna časť portugalského parlamentu. Táto výhra znamenala veľké zadosťučinenie pre gejsko-lesbické hnutie v oblasti reformy občianskych práv. Predtým boli portugalskí homosexuáli nútení opakovane sa obracať na Európsky súd pre ľudské práva.

Ďalším pozitívnym úspechom bolo schválenie dodatku k Zákonu o adopcii a deťoch vo Veľkej Británii, ktorý umožňuje aj nezosobášeným párom – heterosexuálnym aj homosexuálnym – adoptovať si dieťa. Britský minister zdravotníctva pri tejto príležitosti vyhlásil, že pre dieťa je mimoriadne dôležité vyrastať v stabilnom rodinnom prostredí, ďalší labouristický poslanec dodal, že mu ide o ochranu záujmov zraniteľných detí. Konzervatívci na druhej strane obvinili labouristov a liberálov z toho, že zákonom o adopciách presadzujú “gejskú agendu”, ktorá stavia záujmy dospelých nad dobro dieťaťa. Kresťanské skupiny a tradicionalisti tiež argumentovali, že zmeny v zákone podkopávajú inštitúciu manželstva. Ich dobou prekonané protesty im však už nepomohli, pretože aj zarytí toryovci museli uznať, že “hoci je manželstvo najlepším predpokladom ako vychovať deti, v modernej spoločnosti dokážu aj mnohé nemanželské páry poskytnúť deťom stabilný a milujúci domov”.

Budúcnosť práv ľudí s inou sexuálnou orientáciou a ich celkové postavenie v spoločnosti bude aj z pohľadu vyššie uvedených faktov závisieť od ďalšieho politického usporiadania v Európe. Veľký vplyv na ňu však bude mať i v súčasnosti prebiehajúca diskusia o budúcnosti Európy, ku ktorej majú v rámci Konventu o budúcnosti EÚ okrem predstaviteľov vlád a parlamentov členských a kandidátskych krajín EÚ možnosť vyjadriť sa aj zástupcovia mimovládnych organizácií a občianskej spoločnosti. V rámci nej sa vytvorila Sociálna platforma ako súčasť Kontaktnej skupiny občianskej spoločnosti, zložená zo zástupcov štyroch “rodín” – sociálnych, environmentálnych a ľudskoprávnych organizácií a organizácií podporujúcich rozvoj. Súčasťou Sociálnej platformy sú aj európske lesbické a gejské organizácie. A všetkým tým ide o spoločný cieľ: zakotviť Chartu základných práv EÚ, ktorá okrem iného zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, do budúcej európskej ústavy.

Obrovské úsilie v oblasti ľudských práv gejov a lesieb bude potrebné vyvinúť aj na Slovensku. Viacero pokusov o zrovnoprávnenie homosexuálov v krajine stroskotalo najmä vďaka konzervatívnym predsudkom a tradicionalistickým náhľadom na postavenie a formu rodiny a výchovu detí, ale aj smiešnym a neopodstatneným obavám z “rozšírenia homosexuality” medzi ľuďmi. Je tu reálna možnosť, že ani po voľbách sa situácia vôbec nezmení. Naopak, nová pravicová vláda môže úplne zabrzdiť akékoľvek ďalšie úsilie o zrovnoprávnenie ľudí s inou sexuálnou orientáciou, a to najmä ak sa k slovu dostane ortodoxné KDH. Z môjho pohľadu bude preto hlavnou prioritou urýchlene prijať antidiskriminačný zákon, novelizovať pracovné zákony tak, aby zakazovali akúkoľvek diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, znovu predložiť zákon o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia, a nakoniec, iniciovať zrušenie Deklarácie NR SR o kultúrno-etickej zvrchovanosti Slovenska, ktorú v NR SR presadilo KDH.

(Autorka je kandidátka na poslankyňu NR SR za SDĽ)
Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr