CESTA ZA SVETLOM

Životný príbeh Kamily Martinovej

 

Milí čitatelia, do tejto chvíle som Vám predkladala hlavne životné príbehy gejov, veriacich i neveriacich, ktorí sa narodili a žili mimo našej krajiny. Na poslednej konferencii Fóra kresťanských skupín lesbických žien a gejov bol však vytvorený projekt, na základe ktorého by čoskoro mala vzniknúť ojedinelá kniha – kniha o živote veriacich lesbických žien v rôznych kútoch Európy. Keďže sa mi táto myšlienka zapáčila, súhlasila som, že pre knihu napíšem svoj vlastný príbeh. A práve ten Vám dnes, ako svojim prvým čitateľom, ponúkam.

 

Narodila som sa v roku 1964 slobodnej matke. Moja mama nebola silne nábožensky založená, predsa však patrila ku generácii ľudí, ktorí sa s náboženstvom stretávali na každom kroku, a to už od školských lavíc. Myslím, že skutočnosť, že som sa jej ako slobodnej matke vôbec narodila, vnímala ako Božie požehnanie. Asi preto mi už ako dieťaťu rada rozprávala príbehy z Biblie – najmä ten o zmŕtvychvstaní Ježiša. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá a nevšedná historka a celkom isto podnietila môj záujem o nadprirodzené veci.

Pamätám si, ako som raz „prorokovala“ a keď sa ma mama spýtala, odkiaľ to viem, iba som ukázala hore a povedala: „Od Neho.“ Tiež si pamätám na malú paličku, ktorej som pripisovala zázračnú moc. Z neskorších dôb sa mi zase vynára spomienka na moje vzývanie Allaha. Neviem, ako som k tomu prišla – zrejme ma inšpiroval nejaký film, ale viem, že som sa občas venovala obradom, ktoré vídavame u moslimov, pričom som za svojho Boha považovala práve Allaha.

Oficiálne som však bola považovaná za kresťanku a keďže som bola, ako sa patrí, aj pokrstená, nadišlo obdobie, keď ma mama chcela poslať na prvé sväté prijímanie, s vyhliadkou na birmovku. U mňa to však vyvolávalo také pocity, ako keď prasiatko šípi zakáľačku. Keď som si seba predstavila v naškrobených dlhých šatočkách a s kvetinkami v ruke, ako poslušne odriekavam nejaké naučené formulky pred pánom farárom, začala som zmätene pobehovať a „kvičať“, až kým z plánov nadobro nezišlo. Pre moju mamu som však odvtedy bola jednoducho „neznaboh“.

Ešteže Allah mal pre mňa pochopenie. A tak som si z veľkej vďačnosti, asi v trinástich rokoch, kúpila jednu nemeckú knihu o Koráne. Nikdy som ju však neprečítala, pretože sa mi zdala príliš zložitá.

Približne v rovnakom čase som sa po prvýkrát zaľúbila do ženy; do jednej úžasnej a všetkými zbožňovanej učiteľky. Vtedy nastalo moje prvé „odpadnutie od viery“. Tú ženu som tak veľmi milovala, že mi pripadala jednoducho „božská“, a tak som nejakého iluzórneho Boha viac nepotrebovala. Dospela som k presvedčeniu, že milovať treba ľudí, a nie Boha, a tento názor, ako ovocie prvej lásky, mi zostal veľmi dlho.

Aj na strednej škole, keď ma jedna spolužiačka chcela získať pre vieru, som sa stále bránila. Raz som od nej dostala k narodeninám Bibliu, no hoci som sa úprimne snažila niečo si z nej prečítať, nerozumela som jej skomolenej reči, a tak som vôbec nechápala, čo na tých textoch niektorí vidia. Odložila som ju preto na poličku, kde na ňu po celé roky iba sadal prach…

Ďalej si spomínam na jedno stretnutie s istou jehovistkou. Keď sa ma na ulici pokúšala presvedčiť o potrebe viery v Boha, stroho som jej odvetila: „Viera v Boha je len pre slabých. Silný človek ju nepotrebuje.“ Jehovistka zostala ako omráčená a zmohla sa len na vetu: „To mi ešte nikto nepovedal…“ Vtedy som mohla mať takých dvadsaťpäť rokov – a napriek viacerým sklamaniam v láske som sa stále cítila dostatočne silná.

No sklamaní pribúdalo a moja sebadôvera sa, pomaly ale isto, začínala vytrácať. V roku 1990 som – po viacerých nepríjemných zážitkoch – pochopila, že partnerku si môžem nájsť jedine v kruhoch, v ktorých sa schádzajú lesbické ženy vedomé si svojej orientácie. A tak som nabrala odvahu a rozhodla sa ísť na prvé „stretnutie so svojimi“, do Prahy. Mame som však odmietla prezradiť, na čo do tej Prahy vlastne idem. Nuž, a ona, ako starostlivá matka, nemohla veci nechať tak, a preto začala pátrať. Až vypátrala list, v ktorom ma priateľka pozývala na toto stretnutie – list otvorený a jasný…

Bol z toho, samozrejme, poriadny šok na obidvoch stranách. Mama reagovala hystericky a ja som nevedela, ako sa brániť. Napriek tomu som sa zobrala a do Prahy som odišla. Celý čas som však v duchu tŕpla, čo ma čaká po návrate domov. A práve na ceste späť, vo vlaku, sa mi – povedané náboženskou rečou – po prvýkrát v živote zjavil Boh, prostredníctvom anjela. Tým anjelom bola jedna štrnásťročná dievčina, ktorá so mnou sedela v kupé. Nebývam veľmi zhovorčivá a vtedy mi vôbec nebolo do reči, ale akosi sme predsa len nadviazali rozhovor. Vysvitlo, že ona cestuje z Prahy do Brna, aby tam neznámym ľuďom podala svoje svedectvo o Bohu.

Rozhovor s touto dievčinou bol pre mňa mimoriadne silným zážitkom. Napriek nízkemu veku z nej sálala hlboká viera v Boha, veľká odovzdanosť a nesmierny pokoj a múdrosť. Nešlo mi do hlavy, ako môže byť taký mladý človek tak hlboko odovzdaný Bohu. Tušila som, že musela mať v detstve nejaké traumatické zážitky, a napokon som sa jej na to priamo spýtala. Moja domnienka sa potvrdila: už ako dieťa stratila oboch rodičov kvôli alkoholizmu. Povedala som si vtedy: „Jasné, veď ako inak by vôbec mohla veriť v Boha.“ A predsa ma stretnutie s ňou nenechalo ľahostajnou.

Po návrate domov ma každú chvíľu prepadávala hrozná úzkosť, pretože mama ešte stále podliehala panike. A vtedy som sa rozhodla skúsiť to s modlitbou. Vždy, keď sa dostavil záchvat úzkosti, začala som v duchu odriekavať Otčenáš. Zo začiatku to bolo ťažké, lebo som si ho dobre nepamätala – veď sme sa ho modlili len raz za rok, pri štedrovečernom stole. No postupne som si dala dokopy všetky slová – a čoskoro som objavila jeho zázračnú moc… Prešlo len niekoľko dní a na mňa sadol taký neuveriteľný pokoj, že aj mama prestala panikáriť. Vtedy som pochopila, že som našla liek na všetku bolesť…

Onedlho som sa znovu cítila vyrovnaná a sebaistá – a na modlitby som zabudla. Stačilo mi vedieť, že ak raz bude veľmi zle, liek už poznám. Problémy však ani tentoraz nenechali na seba dlho čakať. Začal sa rúcať môj prvý partnerský vzťah a ja som znovu chodila ako tieň. A v takomto ubiedenom stave ma v jeden večer zastihli na námestí dvaja „evanjelizátori“ – muž a žena, obaja z cudziny. Lámanou francúzštinou sme sa rozprávali o Bohu a mne sa podarilo vysvetliť im, že viem, že Boh ľuďom pomôže, keď sa trápia a pomodlia sa. Oni ma však poučili, že modliť k Bohu sa nemáme len vtedy, keď je nám zle, ale stále, každý deň.

Vtedy som si takýto úzky vzťah s Bohom ešte nevedela predstaviť. Stále som si nebola celkom istá, či skutočne existuje. Nato sa mi jedného dňa stala zvláštna vec. Šla som na trh kúpiť reďkovky a zrazu ma pochytila túžba jednať sa. V neľahkom súboji vyjednala som si lepšiu cenu a maximálne hrdá na svoj výkon kráčala som s dvoma ušetrenými korunami vo vrecku. Vybrala som sa ešte do obchodu a ako tak idem, zastavila ma nejaká cudzinka. Že či nemám korunu, lebo potrebuje telefonovať. Myslela som, že chce len zameniť drobné za väčšie mince, a tak som jej veľkodušne podala dve koruny. Cudzinka zobrala peniaze, poďakovala sa a – odišla. Zostala som stáť v meravom úžase a jediné, čo mi vtedy prešlo hlavou, bolo: „Dnes by ma nikto nepresvedčil, že Boh neexistuje!“

Krátko nato stroskotal môj druhý partnerský vzťah. Keď ma moja vtedajšia partnerka vyprevádzala zo svojho života, dala mi radu: „Mala by si čítať Bibliu.“ Chcela tým povedať, že som bezcitná a že by som sa mala polepšiť, ale ja som nemala pocit, že by na mne bolo treba niečo vylepšovať… Prešli ďalšie dva roky a na Bibliu stále iba sadal prach.

Tie dva roky som strávila snívaním o zatiaľ najväčšej láske môjho života. Posielala som jej listy do firmy a túžobne očakávala odpoveď, ale tá nechodila. Moja láska k tejto žene stále rástla a silnelo aj moje želanie byť s ňou – až som jedného večera zvolala v duchu mocným hlasom rovno do neba: „Bože, daj mi ju, prosím!“ Na druhý deň som v novom telefónnom zozname po prvý raz našla jej súkromnú adresu. Hneď som tam poslala ďalší list. O niekoľko dní sa stalo presne to, čo som si predtým tisíckrát predstavila vo svojej fantázii – zavolala mi.

S touto ženou som síce napokon strávila len tri mesiace, ale aj tak to bolo dielo Božie. Hneď pri prvom stretnutí totiž vyšlo najavo, že ona vôbec nemá lesbické sklony a nikdy netúžila po žene. No moja láska si ju získala, a tak sme vytvorili síce krátky, ale nezabudnuteľný vzťah. Nezabudnuteľný preto, že som vtedy prvýkrát v živote milovala z hĺbky duše – a pochopila, čo je to skutočná láska.

O to väčšie bolo moje sklamanie, keď ma nakoniec aj tak opustila. Nikdy nezabudnem, aká som bola zúfalá a ako som sa rúhala Bohu. Strašne som sa naňho hnevala a vyčítala som mu: „Načo si mi ju vôbec dal, keď mi ju teraz berieš?!“ Trvalo mi istý čas, kým som pochopila, že Boh len plní naše vlastné želania. Aj stretnutie, aj rozchod s tou ženou som chcela ja sama; len som si toho nebola vedomá…

Počas najbližších rokov som sa upokojila a môj vzťah k Bohu sa veľmi zintenzívnil. Nadišiel čas, keď som sa rozhodla pre každodennú modlitbu. A vtedy som aj na fyzickej úrovni začala cítiť jej účinok – v oblasti srdca sa mi rozlievalo zvláštne teplo. Moje pochopenie Božieho pôsobenia v našich životoch ma napĺňalo hlbokou láskou k nemu. Napriek tomu som stále nebola celkom jeho. Jedno z mojich najťažších životných a najhlbších duchovných období sa začalo až neskôr.

V roku 1997 som sa zamestnala v jednej zahraničnej firme: Boh mi splnil moje vrúcne želanie dokázať svoje „veľké manažérske schopnosti“ a „zarábať slušné peniaze“. Hneď od prvej chvíle ma tam však čakali problémy a nepríjemnosti. Nevedela som to pochopiť, a tak som sa raz Boha spýtala, čo ma tam vlastne čaká. A on mi cez Bibliu odkázal: „Ježišova smrť.“ Keď som sa nato zaľúbila do svojej šéfky a ona do mňa, myslela som si, že sa všetko zmení k lepšiemu, ale nastal pravý opak. A práve vtedy sa mi Boh zjavil tak zreteľne a jednoznačne ako nikdy predtým. V jednej ťažkej chvíli, plná obáv, začula som v duchu jeho hromový hlas: „Ty pochybuješ o tom, že som tu s tebou?!“ „Nie, nepochybujem!“ odvetila som okamžite, a ani som viac nepochybovala… Potom sa ozval ešte niekoľkokrát, ale keďže jeho hlas už neznel tak hromovo, myslela som si, že je to môj vlastný vnútorný hlas, a nebrala som ho vážne. No všetko, pred čím ma ten hlas varoval, sa splnilo. Vzala som si z toho ponaučenie, že Boha treba brať vážne.

Jedného dňa mi tento hlas povedal: „Zajtra ťa zabije.“ O čo ide, som pochopila až na druhý deň, keď mi moja milovaná šéfka za dramatických okolností dala hodinovú výpoveď. Bolo to v piatok na obed. Odišla som domov a tam som sa nervovo zrútila. Užila som nejakú tabletku a výdatne ju zapila alkoholom. Nemala som v úmysle vziať si život, ale – ako dnes viem – mala som vtedy k smrti neuveriteľne blízko. Celú sobotu som bola úplne mimo seba. V nedeľu ráno som sa prebrala z mrákot a zoslabnutá a vyhladovaná šla som k mame. U nej som sa najedla – a začala znova žiť. Až neskôr som si všimla dôležitú súvislosť: aj Ježiša zabili v piatok, v sobotu bol mŕtvy a v nedeľu ožil…

To, čo sa udialo v tej firme – aj problémy aj zjavná Božia prítomnosť – opätovne prehĺbilo môj vzťah k nemu. A na rad prišla Biblia. Odcestovala som preč z Bratislavy a v tichu hôr i za šumenia mora čítala som túto knihu. Jej skomolené vety mi začali dávať zmysel. Zrazu som dokázala vidieť za slová a spoznala úžasnú hĺbku a pravdivosť, ktorá sa v nej skrýva. Prečítala som ju celú a hneď som vedela, že sa k nej budem stále vracať. Stala sa mi cenným vodidlom na ceste životom.

V čase, keď som sa zotavovala z rán, ktoré som utŕžila, začala som seba po prvýkrát v živote vnímať ako hriešnika. Nastavila som si zrkadlo a uvidela v ňom svoju bezcitnosť a bezohľadnosť. A rozhodla som sa činiť pokánie – žiť tak ako sa na kresťana „patrí“. Zmenila som sa na tú pokornú a krotkú ovečku, ktorá sa každému podvolí, lebo „to tak chce Boh“. Nasledovali roky, keď som ustupovala aj tým, ktorí mi zjavne ubližovali – v plnej viere, že ich moja krotkosť odzbrojí a zmenia sa. Ale skúsenosti mi napokon ukázali, že som sa nechala uniesť do druhého extrému a že ani tam nemôžem zostať.

Nasledovalo obdobie života v ústraní, keď som sa ľuďom radšej vyhýbala, pretože som z nich cítila nebezpečenstvo. Predovšetkým som však potrebovala urobiť si sama v sebe poriadok a nájsť „svoje vlastné hodnoty“. Uvedomila som si, že chcem ísť zlatou strednou cestou – nebyť ani príliš sebecká, ani príliš odovzdaná. A že sa nechcem opierať len o to, čo hovoria kresťania.

A tak som siahla po rôznych ezoterických knihách, prečítala Tao te ťing aj Korán a začala chodiť na kurzy sahadža jogy. Znovu som sa otvorila svetu a vrátila sa medzi ľudí. A Boh nepovedal „Nie“. Práve naopak, požehnal moje aktivity a posilnil vo mne pocit spokojnosti a vnútorného pokoja.

Dnes už nemám ani potrebu ľudí posudzovať a triediť. Ani sama seba už neposudzujem a nezatrieďujem. Nie som a nechcem byť jednoznačný kresťan, nie som a nechcem byť jednoznačný dobrák, nie som a nechcem byť jednoznačne lesbická. Objala som vo svojom srdci „všetky kúty“. Som jednoducho veriaca a jednoducho bytosť. A viem aj to, že ani dnešný stav nezostane bez zmeny. A bude to tak dobré – pretože život nie je stav. Život je cesta. Cesta za svetlom.

 

Kresba: autorka

 

text pod foto: Mandala

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr