Homosexualita a spoločnosť v antickom svete

Bernard Sergent

Často počujem, že antická pederastia bola homosexualitou slobodných mužov a že sloboda každého z nich bola nad mocou štátu.

História je v tomto smere úplne jasná: počnúc rímskou cisárskou spoločnosťou – teda keď sa objavili nové spoločenské formy, ktoré vznikli vďaka novej politickej situácii – bola pederastia postupne väčšinovo odsúdená. Táto spoločnosť odsudzujúca a zavrhujúca pederastiu, je spoločnosťou služobníkov štátu, chránencov tohto štátu, tých, ktorí sú podriadení štátnej vojenskej moci a správe.

Dejiny antickej homosexuality môžeme sledovať v rozsahu takmer tisíc rokov, od 7. storočia pred naším letopočtom do 2. storočia nášho letopočtu. Najstaršími dokumentmi v tomto ohľade nie sú IliadaOdysea, ktoré však ostávajú najstaršími gréckymi textami. Sú to ale diela básnikov, ktorí v súlade s tradíciou gréckeho myslenia (nazývanou niekedy apolónska v protiklade k dionýzovskej, hoci Apolón nemá o nič menej pederastických lások než Dionýzos) zamlčiavajú celé množstvo aspektov, volia si „vyčistené“ verzie mýtov a nikdy nepoužívajú tvrdé výrazy, keď chcú povedať „zabiť“, hoci napríklad Iliada je rozprávaním o masakroch a vražedných hrdinstvách. Pederastia patrí k tomu, čo básnik obchádza.

Naopak, dokumenty pochádzajúce z Théry (dnes Santorin), ktoré sú rovnako staré ako homérske básne a ktoré siahajú do obdobia okolo roku 7001, vyjadrujú veľmi drsne pederastické túžby a uspokojenie členov thérskej – zaiste aristokratickej – spoločnosti. Sú tu už prítomné charakteristiky, ktoré budú dominantné pre koncepciu gréckej homosexuality v nasledujúcich storočiach. Zápisy, o ktorých hovorím, sa vzťahujú ku kultovej oblasti mimo dobového mestečka. Na tomto mieste bude neskôr postavený Apolónov chrám. Všetky božstvá zmienené v pederastických zápisoch (Hermes, Apolón, Zeus, Dioskurovia, kentaurus Cheiron, Aténa, Artemis, Koré…) sú spojené s obdobím skúšok, formovania a iniciovania mladých ľudí2. Ide o prvý komplex ideí a praktík, ktorý spája výchovu prostredníctvom dospelého muža (je takisto milencom – erast), iniciáciu mladých (eroméni) a náboženský a kultový kontext.

Presnejšie povedané, thérske zápisy, nachádzajúce sa na okraji obce a obsahujúce drsný slovník, uvádzajú to, čo tu budem nazývať prvou etapou antickej pederastie. Tá pokračuje a uzatvára sa v atickej keramike čiernych postáv, trvá teda až do začiatku poslednej tretiny 6. storočia pred Kristom.

 

Na keramike čiernych postáv je vizuálne vyjadrenie pederastických scén rovnako drsné ako v thérskych textoch: erasti aj eroméni sú nahí, erasti majú bradu, eroméni sú bez brady, všetci sú mohutní, v rôznych polohách, obsahujúcich viacero druhov koitu, dotyky v oblasti pohlavia, výjavy orgií v rámci dionýzovského kontextu3; postavy majú atletické črty, podobne ako úchvatní archaickí kúrosi – sochy nahých mladých mužov – z toho istého obdobia (alebo presnejšie: z obdobia medzi dokumentmi z Théry a dokumentmi z Atén).

Miesto nie je na týchto hrnčiarskych výrobkoch naznačené – hoci viac či menej bohaté, viac či menej zdôraznené rastlinné pozadie (obzvlášť výrazné je v dionýzovských scénach) naznačuje praktiky podobné tým, aké boli objavené v Thére. Je samozrejme taktiež možné, že ide o konvenčnú a obľúbenú výzdobu maliarov váz a ich zákazníkov. No bohatá dokumentácia mimo Atiky – texty sú iste z neskoršieho obdobia než keramika čiernych postáv, no odkazujú buď na veľmi staré obdobie gréckych dejín (vojny medzi Euboičanmi a Tesálčanmi v prípade Chalkidy4; Heraklove hrdinské skutky v Tébach a na Sicílii5…), alebo na výrazne archaický typ inštitúcií a praktík (v prípade Kréty6) – potvrdzuje v súvislosti s homosexualitou tých čias (a určite aj v súvislosti s homosexualitou predchádzajúceho obdobia7; svoj príspevok chcem však obmedziť na historické obdobie) to, čo sme konštatovali pri Thére: zásadnú pedagogickú konotáciu, včlenenie do kultu, rituálne miesto na okraji obce.

 

Táto perióda sa končí v Aténach v období, keď sa objavila maľba červených postáv; korelácia je samozrejme náhodná a akoby druhostupňová. V každom prípade veci sú z hľadiska zobrazovania jasné: homosexuálne páry sú proporcionálne asi rovnako časté ako v prípade, keď išlo o čierne postavy, no scudneli… Sú oblečené. S výnimkou dionýzovského kontextu výjavy koitu a dotykov pohlavných orgánov zmizli. No zásadná modifikácia, svedčiaca o inom spôsobe cudnosti, je v tom, že aktérmi sú teraz satyrovia (muži so zvieracími črtami, ktorí majú kozie uši a kopytá): inak povedané, obscénnosť sa mýtizuje. Ďalším rozdielom je, že eroméni sú vo všeobecnosti zobrazovaní ako menší než erasti. Atletický aspekt bol vytlačený odevom partnerov, a tak vznikol priestor pre to, čo interpretujem ako väčší realizmus: skutočný eromén je naozaj mladý, je to adolescent.

Príčina tejto zmeny, o ktorej tu budem uvažovať ako o druhej etape v dejinách antickej homosexuality, je zjavná: prejavuje sa v aténskej keramike, pretože koniec 6. storočia je obdobím vzrastu Atén, ktoré sa stali veľkým mestom a prekonali Chalkidu a Korint, je to obdobie, keď tyrani a neskôr zakladatelia demokracie uskutočňujú reformy, ktorych vysledkom je postupné oslabovanie moci aristokratickych rodín. A tak dôsledok toho, že stále viac skupín občanov je právne rovných niekdajším aristokratickým vládcom, je vulgarizovanie pederastických praktík (ak sú všetci rovní vznešeným občanom, všetci sa môžu správať tak, ako oni), pričom už nie je možné rešpektovať staré pravidlá hry: mesto už neposiela svojich zasväcovaných adolescentov na okraj obce, ale posiela svojich efébov – mladých mužov vo veku „vojenskej služby“ – na hranice. Niekdajší vzťah obec/„zapadákov“ (aby sme použili výstižný slovník Henriho Jeanmaira8) je nahradený vzťahom mesto/vidiek.

Homosexualita druhej etapy je teda urbanizovanou homosexualitou. Tam, kde ako prv ostáva „na okraji“ (Kréta, Megara, Téby, Chalkida, Agurion na Sicílii), ide o obce, ktorých rozvoj je veľmi rozdielny a oproti Aténam zaostalý. V porovnaní s Aténami ide väčšinou o malé mestá. Aj Téby až do konca svojich dejín ostanú aristokratickou obcou; takisto Sparta.

Túto urbánnu homosexualitu poznáme z množstva textov, narážok, obvinení. Vďaka tomu, ako sa vyvíjala, môžeme vidieť mnoho jej zaujímavých foriem, ako napríklad trvalé párové spojenia (v predchádzajúcej fáze to bolo zbytočné), páry, v ktorých je erast mladší než eromén (to bolo takisto nepotrebné), homosexuálnu prostitúciu. To všetko šokuje.

Túto etapu, ktorú nám vďaka ich bohatstvu odkrývajú jedine aténske dokumenty, datujem až k Platónovi, do polovice 4. storočia. Platón je totiž autor, ktorý o nej hovorí najviac, vo svojich dialógoch týkajúcich sa pedagogiky sa k nej neprestajne vyjadruje a vo Faidrovi ju prvý raz odsúdi: zmenila sa totiž natoľko, že Platón, ktorý jej je úplne oddaný, v nej už nespoznáva to, po čom túži, keďže táto homosexualita už nie je v súlade s niekdajším systémom aristokratických hodnôt (tento systém Platón vidí v Sparte, a nie v Aténach). V Aténach tento hodnotový systém celkom zmizol a mladí muži sú odteraz vyberaní kvôli ich kráse, a nie kvôli cnosti (a iste nie kvôli tomu, že ide o synovca, sestrinho syna9…), „čumí“ sa na nich na ulici, sú „balení“ viacerí naraz, aby sa zvýšila pravdepodobnosť úspechu, sú zasypávaní darčekmi, aby sa dali ľahšie zviesť… Ide o absolútne mestský proces, ktorý mladých ľudí redukuje na sexuálne objekty. Platón je posledným a hlavným svedkom oddelenia pederastickej praxe od jej pôvodného významu.

Homosexualita týchto dvoch prvých fáz bola naozaj homosexualitou slobodných mužov v pravom zmysle slova: v prvej etape išlo o aristokratov, vládcov obce; v druhej etape o občanov, taktiež vládcov obce. Hovorím o obci (po grécky polis), aby som sa vyhol pojmu štát. Štát, ktorý bude vznikať počas stáročí, je zatiaľ slabý – pripomeňme, že grécka obec praktizuje priamu demokraciu (či už je okruh voličov obmedzený, alebo široký), nepozná administratívu, volí svojich sudcov a dokonca i generálov… Sme nekonečne vzdialení nielen od nášho štátu, ale i od toho, čím bude o niekoľko storočí rímsky cisársky štát.

 

Tretia, asi päťstoročná etapa je najhoršie doložená. Zdroje, ktoré máme, svedčia o banalizovaní homosexuality. Funguje teraz v Grécku spôsobom, akým fungovala v 5. storočí v Aténach, ale potichu. Na jej začiatku môže Aristoteles – Platónov žiak, ktorý však na rozdiel od neho hovorí o pedagógii a homosexualite neporovnateľne menej – bez najmenších ťažkostí a dokonca s istým obdivom ukázať, že Kelti, pôvodní bojovníci, praktizujú lásku k chlapcom rovnako ako lásku k ženám10; keď na konci tejto etapy Diogenes Laertský píše o životoch slávnych filozofov, pravidelne sa zmieňuje, že boli eroménmi tých a tých učiteľov a neskôr erastmi tých a tých budúcich filozofov.

Diodoros Sicílsky v 1. storočí pred Kristom pokojne rozpráva o založení pederastických rituálov vo svojom rodnom meste Agurione – majú silný nádych archaickosti a boli podľa neho založené v mýtickej dobe -, je však pohoršený drsnými mravmi a divokou pederastiou Keltov: „Majú pekné ženy, ale zriedka sa k nim priblížia; vášnivo dávajú prednosť nehanebným objatiam mužov. Nepochopiteľná vec: majú vo zvyku spávať na zemi na kožiach divých zvierat a zabávať sa s dvoma partnermi, s jedným z každej strany! Najviac prekvapuje, že nemajú nijakú sebaúctu a bez odporu poskytujú svoje telá iným mužom, a nepovažujú toto správanie za zahanbujúce; naopak, ponúkajú sa, a ak nie sú prijatí, považujú toto odmietnutie za urážku.“11

Bolo by treba citovať tento text v úplnosti. Zdôraznil som12, že to, čo vlastne Diodora šokuje, je práve „okrajová“ pederastia, pederastia vo vojne, zahŕňajúca mužskú nahotu, líhanie „natvrdo“ na kožiach zveri13 a to, že pre chlapcov je vecou cti nájsť si erastov, presne ako v prípade – Hans Bethe si to všimol14 – krétskeho chlapca z najvyšších aristokratických kruhov opisovaných Eforom15. Inak povedané, keltská homosexualita v období krátko pred naším letopočtom sa v mnohom podobá na homosexualitu pôvodného Grécka. Najlepšie ju dokumentujú a ilustrujú zápisy z Théry a nádoby s čiernymi postavami. No za Diodorových čias je takáto nádoba s čiernymi postavami archeologickým predmetom. A niekdajšia aristokratická homosexualita tiež; je taká vzdialená, že ju nepozná. Keby bol Diodoros prenesený o šesť storočí späť, pederastické mravy jeho krajiny by ho šokovali rovnako, ako keltské mravy jeho čias.

 

Táto jednotvárna a pretrvávajúca homosexualita obdobia helénskeho Grécka a počiatkov rímskej nadvlády existuje ešte stále v krajine, usporiadanej do obcí, ktoré si napriek povinnému macedónskemu „zväzku“ a neskôr rímskej „ochrane“ kde-tu ešte vládnu samy: ešte majú ilúziu slobody a nespočetné vojny, ktoré v tomto období zvádzajú, túto ideu slobody posilňujú a zároveň ju do istej miery dokazujú.

Z tohto obdobia ináč pochádzajú prvé informácie o rímskej republikánskej spoločnosti. Pederastiu – nie iniciačnú – tu dobre poznajú a je charakteristická pre vladárov obce: sú pánmi gentes a majú sexuálnu moc nad celou svojou familia. Paul Veyne správne povedal, že v republikánskom Ríme „šéf klanu… bez výčitiek ničil svoju ženu, služobníkov a pážatá, malé (paedagogia, capillati) i veľké (exoleti)“16.

Opäť to bola homosexualita slobodných mužov, tých najslobodnejších spomedzi Rimanov, keďže boli skutočnými pánmi obce; v tomto ohľade boli podobní aristokratom z prvej etapy, o ktorej sme tu hovorili.

 

Táto grécko-rímska spoločnosť sa postupne od Sullu cez Caesara a počnúc Augustom vzdáva svojej moci. Je premožená demagógiou, korupciou a armádnou silou vojvodcov. Za Augusta sa rímsky senát stáva registratúrou a má neporovnateľne menšiu moc než cisár. Cisár je odteraz jediným skutočne „slobodným mužom“ Cisárstva.

Caesarove, Augustove, Tibériove, Claudiove… reformy transformujú cisárstvo, ktoré má teraz administratívu a ohromnú profesionálnu armádu. Na čele oboch stojí cisár. „Kariérou pôct“ už nie je ako za starého Ríma postupovanie po čoraz významnejších stupienkoch v službách štátu, ale vzostup v administratíve slúžiacej cisárovi s cieľom dostať od neho viac právomocí. To znamená, byť stále služobníkom cisára, civilným alebo vojenským.

V tomto novom usporiadaní služby, poslušnosti a zároveň bezpečnosti – armáda bdie na hraniciach a vďaka „rímskemu mieru“ je zbytočné, aby bol každý muž ozbrojený – sa rozvíja nový hodnotový systém, ktorý sa úplne líši od niekdajšieho; jeho nástup sa prekrýva s obdobím 1. a 2. storočia nášho letopočtu. Bol to najmä Paul Veyne, kto poukázal na najdôležitejšie sociálne inovácie: posilnenie vernosti manželov, priblíženie ich veku, teda vývin smerom k „moderným“ párom, zmenšenie rozdielu v postavení ženy a postavení muža, uprednostnenie monogamie, a teda odsúdenie toho, čo je s ňou v protiklade. Antická pederastia, jednak tá, ktorá predchádzala manželstvu (v starom Grécku bolo normálne, že muž bol najprv eroménom, neskôr erastom a potom sa oženil), ďalej grécka pederastia, ako i pederastia hláv veľkých rímskych rodín, už nemala miesto. Spisovatelia a filozofi ju odsudzujú. Plutarchos napísal v prvej polovici 2. storočia nášho letopočtu dva odsudzujúce dialógy17. Pederastia tu nie je odsúdená ako u Platóna preto, že sa stala zlou, ale preto, lebo v porovnaní s heterosexuálnou manželskou láskou je zlá.

A s Paulom Veynom by som aj skončil: táto spoločnosť, ktorá v mnohých smeroch pripomína to, čo poznáme, sa nezrodila z kresťanstva. Je o trošku staršia než kresťanstvo. Inak povedané, nie kresťanstvo modifikovalo rímsku spoločnosť, ale keďže rímska spoločnosť sa hlboko transformovala, dokázala prijať radikálne nové náboženstvo – kresťanstvo – s morálnym systémom, ktorý bol analogický jej morálnemu systému.

Takéto konštatovanie má pre našu dobu politické dôsledky: Nech je dejinná váha kresťanstva akákoľvek, nech je náš západný svet akokoľvek duchovne formovaný tým, čo poniektorí nazývajú judeo-kresťanstvom a nech je akékoľvek i vzpieranie sa (všetkých!) cirkví proti PaCSu [1], bolo by chybou myslieť si, že „víťazstvo“ nad katolíckou cirkvou by vyriešilo problémy: korene západného odsúdenia homosexuality ležia totiž hlbšie.

 

 

 

Poznámky:

 

1Z viacerých dôvodov, ktoré tu nie je treba skúmať, datujem Iliadu do obdobia okolo roku 750 a Odyseu do obdobia okolo roku 700. Ide samozrejme o približné datovanie. V každom prípade neskoršie datovanie Odysey, ktoré s veľkým publikačným úsilím obhajoval Alain Ballabriga, je podľa mňa natoľko vyfantazírované, že naopak posilňuje skoršie datovanie!

2Sergent, L’Homosexualité initiatique dans l’Europe ancienne, Payot, Paríž 1986, s. 29-41 (reedícia ako druhá časť knihy Homosexualité et initiation chez les peuples indo-européens, Payot, Paríž 1996, s. 357-359).

3Tento kontext som vo svojich dielach nevzal dostatočne do úvahy. Aj tak pozri 5. kapitolu v mojej knihe Homosexualité dans la mythologie grecque, Payot, Paríž 1984 (reedícia v roku 1996 ako prvá časť knihy Homosexualité et initiation chez les peuples indo-européens, cit. dielo). Keďže som chcel starostlivo skúmať celý pedagogický a iniciačný kontext, nezdôraznil som špecifickosť kontextu dionýzovských slávností.

4Sergent, L’Homosexualité dans la mythologie grecque, cit. dielo, s. 200-206 (reedícia, s. 202-208).

5Tamtiež, s. 200-206, 388-390 (reedícia, s. 202-208, 390-392).

6Tamtiež, s. 15-53 (reedícia, s. 17-55) a L’Homosexualité initiatique…, cit. dielo, s. 52-73 (reedícia, s. 380-401).

7Vo svojich knihách z rokov 1984 a 1986 zastávam názor, že ide o inštitucionálnu prax, siahajúcu do prehistórie a spoločnú pre pôvodné indoeurópske národy: to nás odkazuje až do 5. tisícročia pred naším letopočtom.

8Couroi et Courètes, G. Deloffre, Avesne-sur-Helpe 1939.

9Tak sa to dialo v najstaršom Grécku; porovnaj Sergent, L’Homosexualité dans la mythologie grecque, L’Homosexualité initiatique dans l’Europe ancienne (reedícia 1996), cit. diela, v indexe pod heslom fostérage.

10Aristoteles, Politika, II, 9, 7-8 (1269b). Porovnaj Sergent, L’Homosexualité initiatique…, cit. dielo, s. 177-179 (reedícia, s. 505-507).

11Diodoros, Dejiny, V, 32, 7.

12Sergent, »Amours guerrières«, Artus, 25. – 26. marec 1987, 49-52, s. 52; Celtes et Grecs. Le livre des héros, Payot, Paríž 1999, zv. 1, Úvod.

13Takisto Athenaios, Deipnosofistes, XIII, 303a. Diodoros a Athenaios čerpali z rovnakého prameňa, z Poseidonia, ktory koncom 2. storočia pred Kristom cestoval po keltských územiach.

14V »Die dorische Knabenliebe, ihre Ethic und ihre Idee«, Rheinisches Museum für Philologie, 62, 1907, 438-475, s. 453.

15Cituje Strabón, Geografia, X, 4, 21 (483).

16»La famille et l’amour sous le Haut Empire romain«, Annales Économie Sociétés Civilisations, č. 22, 1978, 35-61, s. 37.

17Dialóg o láskePríbehy lásky, po grécky Er?tikosEr?tikai Di?g?seis (je to 10. zväzok edície Plutarchových Œuvres morales vo vyd. Belles-Lettres, Paríž 1980).
 

Poznámka prekladateľa:

 

[1] PaCS – Pacte civile de solidarité (Občianska zmluva o vzájomnosti) je francúzskym označením legislatívnej úpravy, umožňujúcej aj párom rovnakého pohlavia vstupovať do zväzku. Nejde však o manželstvo a takisto neumožňuje adopciu; odhliadnuc od nepopierateľného symbolického dosahu má predovšetkým materiálny význam.

 

Z francúzštiny preložil Andrej Záthurecký

 

Sergent, Bernard: Homosexualité et société dans le monde antique, In: Homosexualités: expression/répression, Stock (vydané pod vedením Louisa-Georgesa Tina, spolupracovala Geneviève Pastre), Paríž 2000, s. 29-37.

 

(Autor je doktor v odbore starých dejín a archeológie, prednáša históriu)

 

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr