Naši talibanci

Keď sa Jánovi Č. podarilo priviesť KDH k prahu zvoliteľnosti do parlamentu a odstúpil z funkcie predsedu strany, svitla mnohým slušným, pravicovo orientovaným ľuďom nádej, že tvrdé fundamentalistické jadro tohto hnutia stráca silu a že kresťanská demokracia bude voliteľnou alternatívou. Dnes vieme, že to bola planá nádej. Po J. Č. povstali noví bojovníci, ktorí v ťažení proti gejom a lesbám sú ochotní vyhlásiť vojnu celej civilizovanej Európe.

Najprv nám na jednej tlačovke minister-viťúz odkázal (zrejme podľa zásady – čím nižšie preferencie, tým väčší tresk), že za jeho ministrovania veru nijaké registrované partnerstvá nebudú. Na tom istom mieste sa novinári dozvedeli o skvelých výsledkoch kresťanskodemokratického psychiatra A. R. pri liečení homosexuality. Boli z toho takí šokovaní, že sa ho zabudli opýtať, kedy dostane Nobelovu cenu. Vzápätí iný odborník, tuším uznávaný sexuológ, odporučil tým, čo vyhlasujú, že vedia liečiť homosexualitu, aby sa sami dali liečiť. A bolo po nádeji, že na Slovensko príde Nobelova cena.

Aby nik nepochyboval, že svoj boj myslia naši talibanci vážne, s pomocou opozície prijali v NR SR (za hlasovalo 59 zo 109 prítomných poslancov) Deklaráciu o zvrchovanosti členských štátov EÚ a štátov kandidujúcich na členstvo v kultúrno-etických otázkach. (Parlamenty štátov EÚ také niečo neprijali a neprotestovali proti tomu, že už samotným názvom deklarácie ich slovenskí zákonodarcovia zaťahujú do svojej kucapace, asi len preto, že NR SR považujú za jeden z folklórnych súborov.) Dojemná zhoda názorov na tieto veci u poslancov KDH a opozičných hnuťových i národných – najmä tých prav(overn)ých, z ktorých Víťazoslav M. sa pred zamietnutím zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia nechal inštruovať mladíkom z KDH, ako je to s homosexualitou v ríši chrobákov – neprekvapila nikoho, kto videl ideologický súzvuk kresťanskodemokratických politikov KDÚ-ČSL a Sládkových republikánov v predchádzajúcom českom parlamente počas rozpravy o zákone o registrovanom partnerstve. Neznalosť, hlúposť a intolerancia zvíťazili tam i u nás. Navyše, na Slovensku zrejme niet vážnejších problémov a ľuďom sa tu žije aspoň tak ako vo Švajčiarsku, keď poslanci nemajú na práci nič dôležitejšie ako sa zaoberať nezmyselnou deklaráciou, nad ktorou sa politici EÚ len pousmejú.

Pozrime sa bližšie na argumentáciu našich talibancov. Minulý rok v jednej rozhlasovej relácii poslanec za KDH F. M. bol pobúrený tým, že by dve lesby alebo gejovia mohli vychovávať dieťa. KDH vraj musí vystupovať na ochranu detí. Počul však niekto, že by politici KDH s podobnou vervou vyzývali svojich voličov alebo všetky tie vzorné slovenské kresťanské rodiny, aby si osvojovali opustené deti z detských domovov? Podľa nich je zrejme lepšie, keď napr. takéto deti (najmä heterosexuálnych) alkoholikov alebo krkavčích matiek strávia celé detstvo v domove, ako keby ich vychovávali trebárs dve lesbické ženy, ktoré túžia po dieťati a sú schopné poskytnúť mu kvalitné citové i ekonomické zázemie. O dvoch mužoch radšej ani nehovorme. Jediný problém vidím v tom (a tu treba súhlasiť s názorom poslankyne za HZDS O. K. v diskusnej relácii STV O 5 minút 12 na tému registrovaného či životného partnerstva v januári t. r.), že deti vedia byť kruté a mohli by psychicky týrať svojich kamarátov z „rodín“ s dvoma mamami či otcami. Nuž ale ak nezmeníme tento postoj a budeme po talibansky považovať takú „rodinu“ za niečo zvrhlé a neprijateľné, nemôžeme sa čudovať deťom. Nechtiac to presne vystihol ďalší diskutér v tejto relácii D. L. (KDH), keď povedal, že deti len preberajú vzory správania dospelých (on však chcel tým asi naznačiť, že deti vychovávané homosexuálmi sa tiež stanú gejmi a lesbami). K tomu ešte treba dodať, že návrh spomenutého zákona, ktorý bol v NR SR nedávno zamietnutý, aj tak vylučoval možnosť adopcie detí osobami, ktoré uzatvoria životné partnerstvo.

Najčastejším argumentom našich talibancov proti registrovanému partnerstvu je údajné ohrozenie inštitútu tradičnej rodiny (používaným aj D. L. a O. K. v relácii O 5 minút 12). D. L. je presvedčený, že to prispeje priamo k rozvráteniu rodiny. Desím sa predstavy, že po uzákonení tejto normy by heterosexuálni muži a ženy hromadne opúšťali manželstvo a utekali k svojim rovnakopohlavným druhom, aby mohli uzavrieť registrované partnerstvo. Navzdory takémuto harašeniu politikov, chvalabohu, podľa odborníkov (sociológov, psychológov…) nič podobné nehrozí. Odborníci skôr upozorňujú na iné hrozby pre inštitút manželstva: vysoká rozvodovosť, manželská nevera, zmeny životného štýlu… A potom – vždy tu predsa je poistka: pokiaľ bude svet svetom a heterosexuáli v ňom veľkou väčšinou, môžu kedykoľvek práve z pozície väčšiny zmeniť alebo zrušiť akékoľvek zákony, keby sa ukázalo, že skutočne ohrozujú rodinu, demografický vývoj, morálku a podobne. Naši talibanci by však mali raz a navždy pochopiť, že všetci slušní homosexuáli majú eminentný záujem na dobrom fungovaní klasickej rodiny, ktorá bude i naďalej vychovávať inteligentných, zdravých, pekných, morálne založených, nepromiskuitných a voči heterosexuálnej väčšine tolerantných gejkov a lesbičky. Veď kde inde ako v dobrých (aj kresťanských) rodinách si máme hľadať životných druhov či družky, s ktorými raz uzavrieme registrované partnerstvo?

Poslankyňa O. K. sa priznala, čo jej na gejoch najväčšmi prekáža: gay festy, alegorické vozy, ostentatívne prejavy. Mohla by byť vlastne rada, veď toto sa deje raz za rok, aj to len v niekoľkých mestách sveta, a netolerantní ľudia tam jednoducho nejdú a nepozerajú sa na také ohavnosti. Čo má však robiť úbohý teplý talibanec (možno sú aj takí), keď každodenne a na každom kroku je konfrontovaný s ostentatívnymi heterosexuálnymi prejavmi, ako napr. francúzske pusinky v autobuse či na lavičke, erotické scény v hociktorom filme, časopise alebo televíznom programe atď.

Každý z nás patrí k nejakej menšine – možno filatelistov, spravodlivo alebo nespravodlivo plešatých, vysokoškolsky vzdelaných, Maďarov, politikov, dôchodcov, ateistov… Ak v spoločnosti víťazí tolerancia a menšinám sa prizná všetko, čo im uľahčuje život, pokiaľ to neškodí iným ľuďom, potom sa dá hovoriť o slušnom štáte a spokojných občanoch. A darmo nás talibanci budú presviedčať, že to nie je o tolerancii, ale napr. o tradičných hodnotách, kresťanskej morálke alebo kultúre.

Naši talibanci dosiahnu niekedy úspech. Minulý rok sa im podarilo zabrániť, aby slovenské deti praktizovali v škole jogové cvičenia a mali zdravšie chrbtice. (Pritom moderná lekárska veda jogu už dávno akceptovala – stačí sa pozrieť, čo sa cvičí na rehabilitačných oddeleniach našich zdravotníckych zariadení. A celkom iste tam chodia i naši talibanci, keď ich napr. sekne v krížoch.) Tento rok začali potopením zákona o životnom partnerstve. Vývoj okolo nás však ide inou cestou. Sedem krajín EÚ (Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko a Nemecko) takýto zákon už má a v ďalších sa v najbližších mesiacoch a rokoch prijme. Slovensko určite nezostane skanzenom intolerancie a homofóbie, i keď bude treba ešte veľa námahy. Tí, čo si to želajú, by museli po spomínanej Deklarácii o zvrchovanosti presadiť aj Deklaráciu o izolácii. Ktovie, či nejaký chorý mozog ju už nemá pripravenú v zásuvke. Po prečítaní článku Inakosť a šialenstvo v týždenníku Extra plus sa jej možno dočkáme práve od tamojšieho autora M. J. Škoda, že časopis MAD nemonitoruje našu tlač. Len preto asi udelil výročný titul nekorunovaného kráľa hlupákov americkému televíznemu kazateľovi Jerrymu Fallwellovi, ktorý medzi vinníkov newyorskej tragédie z 11. septembra zaradil aj neznabohov, stúpencov interrupcií, feministky, gejov a lesby.

V roku 1928 vyšiel práve v New Yorku hádam prvý román, v ktorom sa odkrýva život lesbického dievčaťa a ženy (Radclyffe Hallová – The Well of Loneliness, Studna osamění v českom preklade V. Vendyša). V závere hlavná postava Štěpa Gordonová sa takto modlí: „Bože… my věříme; řekli jsme ti, že věříme… My jsme se tě nezřekli, povstaň tedy na naši ochranu. Přiznej se k nám, ó Bože, před celým světem. Dej i nám právo na život!“

Hoci v knihe nie je „nic proti ničemu“ (ako vravel Werich), vtedajší talibanci, pobúrení len tým, že sa táto tematika dostáva na svetlo božie, vyvolali súdny proces a dosiahli zákaz publikovania. Neskorší talibanci nás posielali do plynu (v Nemecku) alebo aspoň do väzenia. Boh sa nás však nezriekol a dnes môžeme vo väčšine krajín žiť dôstojne, i keď ešte nie rovnoprávne s heterosexuálnou majoritou. Príklad z Česka nám ukazuje, že skôr sa dá zmeniť verejná mienka ako názory našich dnešných parlamentných talibancov. Aj u nás však je vývoj povzbudivý. Medzinárodný výskum, na ktorom participoval Sociologický ústav SAV, ukázal, že v roku 1991 považovalo homosexualitu za neospravedlniteľnú 58,1 % Slovákov a homosexuála nechcelo mať za suseda 61,9 % respondentov, no v roku 1999 to bolo už len 36,4 %, resp. 44 %.

Schválenie zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia v NR SR bude signálom, že v našej krajine víťazí duch tolerancie a že raz sa dočkáme úplnej rovnoprávnosti.

Čitateľ T. S.

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr