„Okolo spermie nech je vždy čistá hra“

Pozn. red. Atribút: Je dobré vedieť, čo sa o mne, o tebe – skrátka o nás, učia seminaristi – budúci kňazi, na bohosloveckej fakulte. Je dobré vedieť, čo o nás „vedia“ rímskokatolícki kňazi, ktorí spovedajú mňa, teba, seba? Je dobré vedieť, čo sa vtĺka do hláv mladým mužom o tom, čo ešte nestačili spoznať a už im to je odopriate. Mechanizmus moci a manipulácie, strachu a hlúposti… Perverzné monštrum maskované Božími prikázaniami.

Vyberáme zo skrípt „Študijná pomôcka pre poslucháčov morálnej teológie na CMBF v Bratislave, ZVLÁŠTNA ČASŤ MORÁLNEJ TEOLÓGIE: PRIKÁZANIA, Šieste a deviate Božie prikázanie“:

„Okolo spermie nech je vždy čistá hra“

 

(s. 104)

Kupliarsky mních a sedliak (nemecký drevorez, 1523)

 

 

Vonkajšie dokonané hriechy proti čistote (actus externi consummati)

 

Tieto sú buď prirodzené, alebo neprirodzené.

Norma pohlavnej aktivity si vyžaduje:

  1. spoločníka -čku – aktivity,
  2. toho istého druhu – ľudského,
  3. rozdielneho pohlavia,
  4. fyzické prirodzené spojenie v aktivite dotiahnutej až do konca (úkonom aj efektom – prirodzený spôsob),
  5. zákonité manželstvo.

Hriechy proti týmto podmienkam majú spoločné pomenovanie – nezriadené hľadanie pohlavnej rozkoše – aj špecifickú rozdielnosť (polúcia, homosexualita, beštialita), ktorú treba pri sviatosti zmierenia povedať. (Dz 1124)

 

  1. Vyžaduje sa spoločník -čka pohlavnej aktivity

 

Aby prirodzená pohlavná aktivita dosahovala ciele, vyjadrila vzájomnú lásku a podala život, musí byť aktivitou sociálnou. Uskutočňuje sa v spoločenstve dvoch. Ak ju človek vykonáva sám, dopúšťa sa polúcie, ktorá má rozličné názvy: ipsácia, onánia, samohana, masturbácia. Ipsácia zdá sa byť najvýstižnejším označením.

V ipsácii ide o výron semena u muža a výron vaginálneho slizu u žien. Je to v podstate neprirodzený zvrat na vlastný pohlavný pud a jeho ukojenie, keďže prirodzene zameriava sa pohlavný pud na partnera iného pohlavia a svoje ukojenie hľadá len vo vzájomnom styku z lásky. Ak sa zahniezdi, vzniká duševná uzatvorenosť najmä proti opravdivému pohlavnému stretnutiu z lásky. V tom je vlastne chorobnosť tohto hriechu, jeho ničivosť a rozpor so sklonom človeka k manželstvu.

Ipsácia – polúcia je špecificky rozdielna podľa spôsobu vykonania (myšlienkou, dotykom a pod.). Ak bola vykonaná v spolupráci s inou osobou (dotykmi a pod.), pridáva sa zloba, spolupráca zvádzania, pohoršenia; hreší sa proti čistote aj proti láske.

Je buď úmyselná – keď zasahuje vôľa, alebo neúmyselná, kde vôľa nezasahuje, ale ide o prirodzené uvoľnenie nahromadenej energie (nočný výron spojený s pohlavnými predstavami), alebo aj z patologických príčin pre časté zneužívanie ústrojenstva.

Úmyselná je priama – keď sa vykonáva v sebe, alebo nepriama, keď sa robí čin, z ktorého nevyhnutne nasleduje (sledujem film s takou tematikou).

Priama ipsácia – polúcia je ťažkým hriechom – ex toto genere suo, nepripúšťa parvitatem materiae. Všedným hriechom je jedine z nedokonalosti činu. Je ťažkým hriechom hľadať rozkoš, určenú k podaniu vzájomnej lásky a života mimo manželstva.

Polúciu si možno želať pre uvoľnenie napätia, možno sa tešiť z uvoľnenia, ale nemožno súhlasiť s pohlavnou rozkošou. Ak prirodzená polúcia alebo ako vedľajší efekt dostáva súhlas k pohlavnej rozkoši, ide o schválenú polúciu, ktorá sa stáva hriechom.

Ipsácia – polúcia je dosť častá a mnohým ľuďom pôsobí veľké ťažkosti. Názory sa kladú vo dvoch formách:

  1. Ipsácia je zlo, ktoré so sebou nesie všetky možné telesné a duševné utrpenia.
  2. Ipsácia je neharmonické, ale hygienické konanie – najjednoduchší spôsob uvoľnenia sexuálneho napätia. Tvrdia: Nikomu to neškodí, príliš neprirodzené to nie je, keď sa to praktizuje všade na svete.

Väčšina lekárov sa domnieva, že ipsácia nemá škodlivé následky, ale čím menej sa o nej hovorí, tým menej sa objavuje. Ak je to tak, prečo sa po ipsácii objavujú pocity viny či u veriacich, či u neveriacich. Zdá sa, že ipsácii bráni akýsi vnútorný hlas. Ipsácia sa javí nenormálnou, pretože spôsobuje uzatváranie sa do seba, je prejavom neslobody, nezrelosti, neschopnosti byť blížnym, byť otvoreným k „Ty“ druhého.

Názor, že ipsácia je „normálnou hygienou“ by bol správny vtedy, ak by sme boli iba premenlivým zväzkom žiadostí a inštinktov a keby naša rovnováha a harmónia závisela od ukojenia týchto žiadostí. Vzťahy lásky sú pre väčšinu ľudí naplnením života. V láske sa premáha egoizmus a láska používa aj pohlavné oblasti, preto je i sexualita rečou lásky. A práve tento dialogický charakter chýba pri ipsácii, nie je tu reč o láske, o dať a dostať, ale vždy sa len niečo berie. Z toho je pocit izolácie a sklamania. Pohlavnej prirodzenosti človeka zodpovedá spojenie; s „Ty“ druhého: dávať a prijímať a v ipsácii sa to nedosahuje.

Keď sa ipsácia v puberte objaví, nevidieť v tom hneď mravnú otázku. Puberta je prirodzenou periódou života, v ktorej sa zrejúca sexualita prejavuje víchricami a bojom, pádmi a povstaniami. Je to teda skôr problém výchovy než morálky.

Mladých treba získať pre spoluprácu, preto skôr než zákazmi pracujeme uvádzaním do bohatstva a hodnôt sexuálneho života. Nie je vhodné hovoriť idealisticko-pobožne, skôr sa usilovať o ovzdušie vzájomnej otvorenosti, kde sa dá zaujať postoj k zrejúcej sexualite. Treba ísť na koreň veci, lebo nestačí len boj proti pokušeniam. Treba posilňovať vôľu, pestovať šport, umiernenosť v jedle, viesť k pravidelnému životu a činnosti v ňom.

Vo chvíli pokušenia je pozornosť k motívom zábrany veľmi oslabená, sloboda je obmedzená, ak aj nie celkom odstránená. Impulzy pre ipsáciu sú silnejšie ako duchovná sila mladého človeka. Sexuálny tlak pôsobí na časti mozgu, z ktorých sa orientuje duchovná činnosť, teda aj sloboda rozhodovania. Pristupuje aj zvyk. Možno povedať, že boju o víťazstvo sa stavajú prekážky dokonalého ľudského skutku; pre tieto subjektívne okolnosti nemusí to byť vždy ťažkým hriechom. Nemožno však všeobecne povedať, že by to u mladých ľudí nemohlo byť ťažkým hriechom. Každý prípad je vždy ťažko posúdiť. Či po takejto polúcii možno prijať Eucharistiu? Ak by to bola cesta k laxizmu – nie, ale ak poslúži ako pomoc z depresie a dodávalo by silu zbaviť sa zlozvyku – môže.

Spovedník sa nezameria jedine na odstránenie ipsácie – polúcie, ale na duchovno-morálnu výchovu. Nie je úzkostlivo zameraný na počet, odporúča častú spoveď u jedného spovedníka kvôli duchovnému vedeniu a pobáda na skutky lásky k blížnemu, a to aj v uloženom zadosťučinení. U spovedníka nech nájde polucionista chápajúcu dobrotu a oslobodzujúcu silu lásky. Požadovať zásadný odklon od svojho ja pri čistej láske k Bohu a k blížnemu, jasný príklon k realitám života, život z viery v pravej radosti a nezištnej službe.

 

  1. Vyžaduje sa spoločník -čka toho istého druhu – ľudského

 

Proti tejto požiadavke hreší ten, kto sa dopúšťa beštiality – súlože so zvieraťom. Ide o hriech proti prírode a o najhrubšie previnenie proti prirodzenosti pohlavnej aktivity. Aby to bola beštialita, musí afekt smerovať ku zvieraťu, ak nie, je to obyčajná polúcia a zviera je iba prostriedkom k nej.

 

  1. Vyžaduje sa spoločník -čka rozdielneho pohlavia

 

Proti tejto požiadavke stojí sodomia. Ide tu o dokonalú pohlavnú aktivitu dvoch osôb toho istého pohlavia, čo je sodomia úplná (perfecta), alebo s osobou druhého pohlavia v neprirodzenom otvore, čo je sodomia neúplná (imperfecta). Každá z nich môže byť dokonaná, ak došlo k výronu semena, alebo nedokonaná, bez výronu.

Sodomia medzi mužmi sa nazýva homosexualita, medzi ženami lesbická láska. Osobitným druhom je pederastia – pohlavná láska k deťom.

Aj u sodomii je potrebný neprirodzený afekt k osobe toho istého pohlavia, alebo k neprirodzenému otvoru druhého pohlavia. Ak ho niet, ide iba o prostriedok k polúcii.

Špecificky je odlišná úplná od neúplnej.

Homosexualita sa vyskytuje pomerne často. O jej príčine sú dve teórie:

  1. Biologická – človek na počiatku má oboje orgány. Z nich jedny postupne zakrnú (prsné bradavky u mužov) a vyvinú sa jednoznačne pohlavné orgány, ale nemusí tu byť sexuálna tendencia.
  2. Zvedenie – homosexuálne tendencie u tých, ktorí boli v mladosti zvedení k homosexualite. No nedá sa to jednoznačne dokázať.

Jedno sa zdá byť isté. Nemožno tvrdiť, žeby homosexuál nechcel správne konať, skôr – nemôže ináč; nie je to chcené, skôr osud.

Nemusí to byť vždy chorobný stav, môže dôjsť k tomu aj pre nedostatok osôb druhého pohlavia (vo väzniciach, medzi športovcami).

Čo sa týka vstupu do manželstva; neradiť k takýmto manželstvám, pretože manželstvo nie je liečebný prostriedok, nie je riešením pre nezdravé napätia, nenormálnosti sa ním liečiť nedajú. Ak si nemajú muž a žena pohlavne čo povedať, chýba tu základ pre manželské vzťahy. Pohlavnú aktivitu sú schopní vykonať s homosexuálnymi predstavami, samozrejme nedovolených, čo je impotenciou a tá je prekážkou k manželstvu. I keby bola pohlavná aktivita bez týchto predstáv, neodporúčať manželstvo. Dievčaťu sa má homosexualita chlapca prezradiť.

Homosexuálni chlapci sa nemajú stať kňazmi, ani vychovávateľmi chlapčenského dorastu pre nebezpečenstvo blízkej príležitosti a pohoršenia.

Úlohou kňaza je takychto kajúcnikov posilňovať a mať s nimi trpezlivosť, lebo je to pre nich stav deprimujúci.

 

  1. Fyzické prirodzené spojenie v aktivite dotiahnuté až do konca

 

Pohlavná aktivita je dotiahnutá do konca, keď sa mužovo semeno dostalo do vagíny, čo je prirodzený spôsob zo strany človeka.

Efekt vykonania je v tom, že sa nepoložila prekážka prírode, aby sa vajíčko mohlo oplodniť a umiestniť v maternici.

Dotiahnutiu pohlavnej aktivity dokonca odporuje prerušenie aktivity; oplodneniu a umiestneniu vajíčka odporuje antikoncepcia.

 

  1. Zákonité manželstvo – možnosť vyjadrenia lásky

 

Zákonité manželstvo je jediná možnosť a jediný spôsob pre pohlavnú aktivitu či dokonanú, alebo nedokonanú. Protivou je smilstvo, ktoré vo všeobecnosti je nezriadená žiadosť a užívanie pohlavných vecí pre rozkoš.

Smilstvo je pohlavný styk dvoch slobodných. Okrem hriechu nečistoty je tu pohoršenie, napomáhanie k hriechu druhého a hriech zvedenia. Predpokladom smilstva je vzájomný súhlas partnerov. Tým sa smilstvo líši od znásilnenia.

Ak dôjde pri smilstve k orgazmu, ide o dokonalú pohlavnú aktivitu, ak nie, tak o nedokonalú pohlavnú aktivitu. Smilstvo je vždy ťažkým hriechom, keďže sa protiví Božiemu prirodzenému i pozitívnemu zákonu. Je veľmi rozšírené, svojimi následkami (pohlavné choroby) ohrozuje život spoločnosti a pre silu pohlavného pudu je veľmi častým hriechom, preto je aj hriechom proti miernosti.

(s. 96-99)

 

[…] Samotný stav zvrátenosti ešte nie je hriechom. Mohol sa vyvinúť na podklade hriechov minulosti. Platí o nich to, čo o normálnych subjektoch: nesmú hľadať nedovolené pohlavné rozkoše, vyhýbať sa príležitostiam ku hriechu (pohľad na telo toho istého pohlavia). Ak by im vyhýbanie robilo ťažkosti v normálnom živote (v zamestnaní), stačí vylúčiť súhlas. Kraft Ebing spomína muža, ktorý považoval dámske topánky vo výklade za najväčšiu nemravnosť. Taký človek by potom nikdy nesmel pozrieť do výkladu? (Dr. Spesz, Katolícka morálka, 231.) […]

(s. 101)

 

[…] Na druhej strane, kde je úplné dávanie seba – duševné i telesné – vyplýva povedomie hlbokého vnútorného uspokojenia obidvoch manželov. Pripusťme, že sa 75 kg manžel stretáva ročne so svojou manželkou 150 ráz. Ak váha jedného ejakulátu je 5 Dg, v priebehu 10 rokov daruje svojej manželke cennú látku vo váhe vlastného tela. V tejto látke ejakulátu je množstvo hormónov a iných zložiek, ktoré bezprostredne vplývajú na vzrast tela manželky a jeho uspôsobenie pre ťažkosti života. Vidíme, že slová sv. Pavla „o jednom tele“ nie sú takou fantáziou, ako si niektorí myslia. Takéto „prevteľovanie“ manžela do manželky a zvýraznenie tejto jednoty duší a tiel v dieťati podmieňuje základny manželský súlad. Toto dávanie sa robí manželov šťastnými a vedie ich k prameňom stáleho šťastia, ktorým je milujúci Boh. Preto v takomto manželstve nemôže byť dieťa nikdy nevítaným, nežiadúcim, plodom zlých výpočtov alebo prenáhlenosti. Je vždy plodom spolupráce človeka s Bohom, je vždy očakávané a vždy sa po ňom túži. […]

(s. 115)

 

 

Pripravil Ivan Požgai

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedintumblr