MDŽ
Prišla. Tak predsa! Pozerám sa na ňu. Upreto. Sledujem ju spod mihalníc, s takmer sklopenými očami. Nenápadne? So zmiešanými pocitmi tichej radosti, strachu a chcenia. Nie túžby. Chcenia. Chcem, aby si konečne všimla môj hranoskrývaný, o to jednoznačnejší záujem – o ňu. Chcem, aby vedela, že som to práve a opäť ja, koho pohľad na sebe tak intenzívne tuší. Chcem, aby pochopila, že to ona je objektom mojich váhavých, takmer cudných predstáv, že to ona priťahuje pozornosť mojich skúsených rúk, že práve ona je zdrojom môjho napätého a trpezlivého čakania i žiadostivej nedočkavosti zároveň.
Premýšľam, po čom túži ona a či v nás existuje nejaký priesečník. Na prvý a aj na druhý pohľad je škaredá – a nepreniknuteľná. Alebo chce byť. Alebo tak iba pôsobí.
Neviem… Preberám sa z internej hmly, kde čas ani priestor nie sú dôležité. Vedome sa vraciam do reality. Bližšie k nej. Už po koľkýkrát za posledných sedem mesiacov sa takto, akoby náhodne, stretávame. Vždy s letmým, takmer nepostihnuteľným náznakom obojstrannej sympatie. Očami a úsmevom sme pozdravili jedna druhú. S ostatnými sa vítame slovne, obe sa s niektorými zoznamujeme. Z videnia sa poznáme všetci, sme z jednej inštitúcie, nie je preto čudné, že sa stretávame na novodobých oslavách MDŽ (v zabehanom stereotype mužského opilstva) v jedinom blízkom bistre. V tejto oslave majú prsty odbory (som vo výbore!).
Dostali sme aždvestokorunové poukážky a pozvanie na posedenie – a tak je väčšina z mužských kolegov v povznesenej nálade, sediac tu už od obeda.
K jednému z väčších stolov si prikladá stoličku. Ja k tomu istému.
Oproti nej. Som drzá, aj keď mám trému. Baliť ma nikto neučil.
Som neistá, však s istým cieľom pred sebou. Vytiahnem cigarety, položím ich na stôl. (Cítim jej prekvapený pohľad. Asi nefajčí.) Podvedome zaregistrujem malú čistú dečku, v strede s prepálenou dierkou, kamuflovanou priesvitným skleným popolníkom.
Na pohľad nie príliš čerstvé arašidy nelákajú. Napriek tomu po nich siahnem. Je ich málo v priveľkom tanieriku. Využívam akýkoľvek záchytný bod, len aby som potlačila chvenie rúk, vyvolané jej blízkosťou.
Napriek tomu, že tieto drobné ,,náhodné“ stretnutia plánujem do najmenších detailov celé dni, nikdy na ne nie som dosť pripravená. Vždy ma svojou prítomnosťou znervózni. Stačí krátky záblesk jej okuliarov v zornom poli môjho (inak dosť nepozorného) periférneho videnia – a zľahka strácam prehľad o momentálnom dianí vo svojom okolí. Ihneď sa spúšťa lavína trápností – jachtanie, úplný výpadok použiteľnej slovnej zásoby, červenanie uší a líc, neschopnosť priameho pohľadu, strata orientácie, jedným slovom pomoc! Všetko toto, žiaľ, neprebieha v akomsi romantickom opare zamilovanosti, ale v krutej realite vedomia to prežívam ako vlastnú potupu, zradu koncentrácie, zlyhanie. Trochu preháňam.
V každom prípade, sediac oproti nej sa moje komunikačné schopnosti stávajú značne obmedzené. Totiž… Mlčím. Prinášajú pár panákov, ona si objednáva presso. Mám chuť na pivo, ale na poslednú chvíľu sa hrám na niekoho, kto nie som, a objednávam si veľkú minerálku s množstvom ľadu a citrónom. Sme pri stole jediné bez alkoholu. Všetci dvíhajú panáky, hlučne si pripíjajú. My si len mlčky naznačíme prípitok – ona svojou drobnou kávovou šálkou, ja pollitrákom minerálky. Malé spojenectvo – takmer to vnímam ako sprisahanie proti ostatným, ako cielené vydelenie sa z radu, ktorý sa nám nepáči, ale sme nútené v ňom pochodovať.
Toto malé intermezzo mi dovolí konečne si ju lepšie (otvorenejšie?) obzrieť. S presnosťou raketového zameriavača zaostrujem na to, ako sa tvári, ako sa správa, čo má oblečené. Ako vždy ma fascinuje svojím vkusom. Drahý, na mieru šitý mierne pánsky oblek z kvalitnej látky nedefinovateľnej farby (šedá, oceľovomodrá?), dokonale farebne zladené doplnky, jemný opar mužského, nie príliš nápadného parfumu. Škaredý obličaj. Pod vejárikmi vrások pri očiach a ústach tuším život plný premárnených šancí a trpkého (trpného) odriekania. Na spánkoch už trochu šediny, pokus o krátky, hoci ženský účes. Výraz tváre, známy z učebníc psychológie, taký typický pre melancholikov, astenické telo. A živé šibalské oči. Farba ukradnutá z oblohy. Oči v absolútnom nesúlade s celým jej decentne chladným zjavom. Za okuliarmi, ktoré jej mimochodom pristanú tak, až to dojíma, zle ukrýva zvedavosť. Na ľudí okolo, na život, na klebety, na mňa. Nasadená maska nepreniknuteľnosti povoľuje, keď sa cíti nepozorovaná. Alebo iba keď sa cíti pozorovaná mnou? Tiež si to celé môžem iba vymýšľať. Možno je len trochu nudná či príliš otrávená, preto mlčí a vytvára okolo seba auru tajomna. Možno jednoducho nemá, čo by vtipného podhodila už trochu podguráženej spoločnosti.
Do krčmových pazvukov prenikavo zajačí mobil. Viacerí sa vrhnú k svojim kabátom, opaskom a taškám. Vidím ju, ako pokojne telefonuje. Očividne rozpráva prívetivo, no úsporne. Srdce mi klepe až v krku, cítim, akoby som ho chcela v tej chvíli vyvrátiť. Serie ma to. Serie ma, že ho neviem ovládnuť, že neviem zvládnuť samu seba. Fungujem nekontrolovateľne debilne. Prichytím sa, ako v duchu vymýšľam akýsi fiktívny dôvod, prečo by som mala odísť v prípade, že sa na odchod zdvihne ona. S náznakom hanblivého ospravedlňujúceho úsmevu vypína mobil, kladie ho pred seba na stolík, posunúc prázdnu šálku od kávy.
Som deprimovaná tou chvíľou. Silou prežitku. Už dlhší čas žijem v presvedčení, že mne sa ,,to“ už nemôže stať. Zdalo by sa, že môj vek, väčšinovo definovaný ako stredný (36), už podobné reakcie neprináša, ba dokonca ich nepripúšťa. Dosť ťažko sa zmierujem s vlastným omylom. Začínam chápať, že ani vekom, ani skúsenosťami nebudem asi nikdy dostatočne obrnená voči sklamaniu a že ani bolesť a smútky minulosti nezmiernia staré dobre známe pocity pri novom pobláznení mozgu (je to mozog, čo mi pobláznila?). Zdá sa mi až neuveriteľné, že dnešné reakcie na existenciu a aktuálnu prítomnosť vyvoleného objektu milostného záujmu sú takmer identické s tými pubertálnymi, dávno pocítenými a pominutými, často odsúdenými a odhodenými mnou samou ako nepoužiteľnými pre pokojný vnútorný život, za ktorým sa trasiem.
Vnímam pohyb. Náhlu zmenu. Nakláňa sa k mladíkovi vedľa. Čosi šepká. Smiech. Ich spoločný, takmer intímny smiech, spojený s mimovoľným dotykom jeho stehien ma privádza do zúrivosti. Chápem iracionalitu a neopodstatnenosť svojich pocitov, nič to však nemení na rodiacej sa žiarlivosti. Takmer sa nepoznáme! Neviem o nej nič či len minimum. Meno príliš neprezradí a telefónne číslo, konšpiračne získané z utajených informačných zdrojov, ponúka chabú predstavu o tom, kde býva, v akom prostredí sa asi pohybuje, ale inak je nepoužiteľné – nemám ho predsa od nej! Ako jej môžem zavolať? Čo jej budem rozprávať? Ako by asi mohla znieť moja prvá veta? Nemám dosť guráže byť k nej otvorená.
Bojím sa odmietnutia? Vlastne to nie je otázka. Je to tak. Žieravý strach z odmietnutia. Hlodajúci, vytrvalý pocit, súvisiaci s komplexom menejcennosti. Nezmysel!? Mám dosť sebavedomia. Naozaj mám? Nechcem o tom teraz premýšľať. Môžem sa predsa týrať aj inými, rovnako peknými úvahami. Opäť sa vraciam k zhrnutiu toho, čo sa mi o nej podarilo zistiť – konzervatívna, vzdelaná, ambciózna, stále prepracovaná, a teda nervózna až nepríjemná (ku mne nikdy!), silná osobnosť, prirodzená autorita. Dokonca medzi kolegami uznávaná a obľúbená. Jav vo vedúcej funkcii viac ako neobvyklý. Nehovorí o sebe, a preto je všetko ostatné také jasné ako biele miesta na mapách. Súkromie neznáme.
Zvyšok je teda len na mojej fantázii a schopnosti dedukcie. Jej sexuálnu preferenciu môžem len tipovať – podľa jej správania či obliekania sa, mierne nahrbenej chôdze, vzhľadu rúk a upravených ostrihaných nechtov, nenamejkapovanej tváre, nízkych topánok… Vyzerá ako lesba. Poznám však niekoľko hračiek prírody, ktoré na čosi vyzerajú a niečo iné v skutočnosti sú či chcú byť.
Ak je to tak aj v tomto prípade, tak moja misia, moja cielená misia, moja precízne prepracovaná taktika konšpirácie a postupného zbližovania stojí na vratkých pieskových nohách hroziacich zosuvom. Všetky moje dôkladne premyslené konštrukcie, ktoré ma mali vo veľmi pozvoľnom časovom slede doviesť do jej hlavy a rozkroku, sa ľahko môžu zrútiť na jej prípadnej heterosexualite (nepripúšťam!), ale aj na nezrelom, vyplašenom, nechcenom, ale tak vytúženom lesbizme, strachu z inakosti, z vybočenia z katolíckeho normálu, z vykoľajených väčšinových noriem.
All you need is love. And fuck, pridávam v duchu ku klasike. Myslím tým ju. Nás obe. Spolu. S očami vpitými do seba, so zvlhnutými unavenými prstami a smädnými ústami. All we need is love and making love. Spolu. Spolu. Spolu. Neustále mi to slovo vŕta hlavou. Spolu. Neviem sa ho zbaviť. Spolu! All together. Trochu si to dokonca pospevujem – bezhlasne a vytrvalo. Tie predstavy! Spolu jesť. Čítať noviny. Rozčuľovať sa pri správach. Váľať sa v posteli. Spolu. Spať spolu. Bežať na autobus (nie, má auto). Nudiť sa na rodinnom žúre. Tápavo hľadať jedna druhú pod dekou. Rozospatými rukami kresliť písmená na chrbáte. Spolu? Kedy? A či vôbec? Nechcem nad tým premýšľať negatívne. Tvárim sa fatalisticky – stane sa, čo stať sa má – a možno tomu trochu pomôcť vhodným podstrčením správnej situácie.
Odmietam si pripustiť jednu veľmi jednoduchú možnosť: že síce lesba je, ale žije vo funkčnom vzťahu (iste uspokojivom, keď nechce mňa, pravda!) alebo sa jej celkom obyčajne nepáčim. Možno je na zajačikov (Deti, ako robí zajačik? PLAYBÓÓÓY! Šibe mi). Možno chce väčšiu debilku alebo naopak intelektuálku strihnutú s ,,ulítlou“ umelkyňou. Who knows? Vraciam sa k praotázke? Je lesba? Pôsobí tak… A dokola. Stále dokola ten istý kolotoč neistôt, tie isté otázky, rovnaké vnútorné napätie, chvenie žalúdka ako v čakárni zubnej ambulancie.
Podchvíľou sa mi v mysli vynára spomienka na film lesbickej režisérky Donny Deitch Desert Hearts (autorka románovej predlohy Jane Rule – nemáte niekto doma na požičanie či na predaj?). Je to jednoduchý príbeh mladej lesbinky zamilovanej do ženy o 10 rokov staršej. Konzervatívnej intelektuálky. Heterosexualita nejasná, transparentne proklamovaná. Zdalo by sa – vopred prehratá hra na lásku. S tradičným ALE. Mladej žene sa podarí nežnou neodbytnosťou prekonať zábrany a váhania tej druhej a vytvorí sa medzi nimi až romantickosladký citový i milenecký vzťah. Vyhráva. Aspoň pre krásu chvíle, pre tento okamih. Či aj pre budúcnosť, to nevieme, dej sa nekončí jednoznačne. Každá si ho môžeme dopísať sama.
Môj scenár pokračuje v naznačenom romantickom duchu – žili šťastne, pokiaľ nepomreli, bez zástupov príbuzných, bez polovice kráľovstva, bez okázalej tridniatrinocitrvajúcej svadby, bez povinnej krvi na plachte. Je to scenár pre mňa. A pre ňu. Čo bude? Zapaľujem si cigaretu. S nezmyselným pocitom, že jej budem páchnuť. Osmeľujem sa a cez dymovú clonu ju neustále pozorujem. Nespúšťam z nej oči.
Sedím a pozerám. Upreto. Stále. Posúvam si stoličku ďalej od stolíka, dostávam sa tak za chrbáty ostatných a môžem ju pozorovať otvorenejšie. Zabúdam na strach, že sa ma zľakne. Cítim, že vie, že vyhľadávam jej pohľad. Vie, že jej ponúkam svoj, ale vyhýba sa zrakovému kontaktu. Bojí sa? Je jej to trápne? Vôbec to nevníma? Uvedomuje si ma aspoň? Čas stojí. Cigaretová hmla sa nehýbe. Škriabe ma v krku, ale nechcem zakašľať. Nechcem, aby si myslela, že na seba upozorňujem takým primitívnym spôsobom. Popíja sa. (Slopte! Aby ľudia o Vás hovorili. Opäť mozgový prechmat.)
Toto dlho organizované stretnutie konštelácie jej a mojich známych ostáva stále v bezvýslednej rovine spolustolovania a priblblých vtipoch o blondínach. Aj ona je. Nezabáva sa. Vtipy sa odrážajú od nepreniknuteľnej steny nechute dva centimetre od jej tváre. Nezúčastňuje sa na heterosexuálnej tolerancii sexistických fórov prítomnými ženami. Hra na jednosmerný ping-pong s vtipmi pokračuje. Ona mlčí. Nepochybne sa nudí. Celkom nezmyselne sa cítim zodpovedná za jej otrávené popoludnie (som predsa v tom poondiatom odborovom výbore!). Konečne zmena.
Dvíha sa. Zasúva stoličku, balí mobil, siaha po kabáte. Neisto sa rozhliadne po opilých kolegoch, mávne na pozdrav mladíkovi vedľa nej a potom neurčito do priestoru všetkým. Razantným krokom, takým prekvapujúcim v tejto spomalenej chvíli, odchádza. Hrôza. Primŕzam k stoličke, túžiac ihneď ujsť. Zrazu jej ruka na mojom pleci a takmer nečujné ,,Do videnia“.
Zimomriavky. Meravosť. Neschopnosť normálne zareagovať. Zabúdam aj na široký úsmev, o ktorom vie, že je určený iba jej. Otáčam sa za ňou totálne zmagnetizovaná tým opatrným dotykom. Stále ho cítim. Ako stigmu. Páli – a chýba mi pokračovanie. Hypnotizujem jej chrbát. Netuším, či si to všimli ostatní, a ani o tom nepremýšľam. Iba za ňou zízam, telom vykrútená na stoličke o 180 stupňov (aj Celzia!!!).
Za presklenou stenou bistra zaregistrujem čosi prekvapujúce. Už je vonku, pred vchodom, keď pochopím, že spomaľuje a pozvoľna, veľmi pomaly, akoby proti svojej vôli, sa oprie chrbátom o sklenú tabuľu, zohne nohu v kolene a stojac ako bocian ju tiež priloží ku sklu. Znehybnie. Stelesnenie čakania. Jednoducho čaká. Takmer sa zľaknem, že onedlho začne nervózne poškuľovať na hodinky. A zrazu to viem. Viem to! Čaká na mňa!
,,Viete, ja už idem. Musím. Poznáte to. Pes…“ trochu pubertálne, akoby bez slovnej zásoby habkám slová na rozlúčku, všetkým sa zdá, že akúsi zrazu náhlu. Trochu zahanbená tým momentálnym zlyhaním obvyklej výrečnosti rýchlo opúšťam bar. Stále vidím jej opretú nehybnú siluetu strnutú napätým čakaním a zároveň za sebou cítim zvedavé pohľady spolukrčmujúcich kolegov, určite kmitajúce odo mňa k nej a od nej ku mne. Ako na tenise. Aj tam je často výsledok neistý až do posledného úderu.
Vychádzam von. Intenzívne sa bojím. Moja tisíckrát trénovaná prvá veta mi neprichádza na um. Zadržiavam dych. Mám obavy, že budem rozpakmi prihlasno dýchať. Neotočí sa ku mne. Vidím len stvrdnutý profil jej tváre s ostrými črtami. Páči sa mi čoraz viac. A čoraz viac ma deptá mŕtvym tichom. Stojím blízko nej, dotýkame sa bundami. Čakám, nič nevraviac. Takmer sa zľaknem jej hlbokého, mierne zachrípnutého hlasu: ,,Nechce sa vám ísť so mnou do škôlky?“
Pikosekunda neúspechu. No tá relatívna. Dlhá, veľmi dlhá sekunda.
Záblesk konca pred začiatkom. Bez začiatku. Porážka. Bitka sa skončila pri detskej postieľke a prezervatívoch. Otázka s neskutočným výkričníkom mĺkvo zavisla medzi nami. Zatúžila som udrieť ju. Tak silno, až som sa musela niečoho chytiť. Alebo napiť. Zovrela som v dlani cigarety. Z toho stisku mi až zabrnelo v predlaktí a rozbolelo ma zápästie. Začula som tiché šťuknutie zapaľovača, vzápätí som zacítila dym. A opäť len ten jej mierne zachripený hlas: ,,Viete, sľúbila som sestre.“
