Za Monikou Bertovou
„Budeme takí malí ako Vatikán?“ Ozval sa neisto Monikin hlas na stretnutí redakčnej rady Atribútu g/l, na ktorom sme dávali dokopy tému Vatikánskej zmluvy so Slovenskou republikou. Nevedeli sme vymyslieť nič výstižné, krátke, názorovo jasne vyhranené, čo by tému čísla charakterizovalo. A potom prišiel ten Monikin nápad. Tichý, akoby si neverila, že aj ona môže vymyslieť niečo geniálne. Vtedy som definitívne pochopila, že mám v redakcii Atribútu (ďalší) diamant.
Vždy, keď sme nad niečím v redakcii tuho dumali, Vanda bola tá, ktorá najviac analyzovala, a Monika bola tá, ktorá často dokázala naše dišputy stmeliť do niečoho, čo dávalo zmysel a bolo prekvapujúco jasné a čisté. Také ako Monika.
Som nekonečne poctená, že som mohla Moniku v živote stretnúť. A až teraz doceňujem chvíle, dnes už viem, že posledné, ktoré sme spolu strávili na Pohode, kam som ju vytiahla, lebo veľmi chcela, aby sme pokecali a stihli… stihli muziku, dobré baby – a len tak spolu po rokoch pobudnúť.
Nemôžem tomu uveriť, Monika, aj keď viem, že už vtedy to nebolo dobré… Moja milá priateľka, vieš, že tak ako Ty, ani ja nie som na frázy, tak ver, že týchto pár slov mi ide naozaj zo srdca. Nikdy nezabudnem na tvoj zázračný vklad do našej teplej práce a do môjho života. Verím, že si to vždy vedela. Alebo aspoň neisto tušila…
Monik, sme stále takí malí ako Vatikán, ale aj vďaka Tebe o tom vieme a stále sa pokúšame s tým pohnúť. Veľká vďaka, že si tu bola práve s nami. (A ak by náhodou bolo nejaké nebo, pozdravuj Ivana Požgaia a užívajte si tam konečne pokojné dni. A keby tam bola nuda, zbehnite dole:))
Objíma Ťa
Fanč
