Homosexualita a genetika… alebo Gén homosexuality?
Hovoriť o genetických základoch čohokoľvek je občas populárne a občas zabudnuté. Možnosť, že homosexualita je vrodená, bola v tlači populárna napríklad začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Dean Hamer z Ústavu pre výskum rakoviny v Bethesde v štáte Maryland v roku 1993 zverejnil v časopise Science štúdiu s názvom „Súvislosť medzi DNA markerom na chromozóme X a sexuálnou orientáciou mužov“. Práce sa s radosťou ujala bulvárna tlač a šírila ju pod oveľa jednoznačnejšie znejúcim názvom „Gén homosexuality“.
Hamerova skupina preskúmala rodostromy 114 rodín, v ktorých sa vyskytovali homosexuáli. Zistili, že medzi príbuznými zo strany matky sa táto sexuálna orientácia vyskytuje častejšie ako medzi príbuznými zo strany otca. To napovedá, že ak sa už takáto vlastnosť dedí, tak sa dedí prostredníctvom chromozómu X – ten totiž deti dostávajú od matky. Človeku sa vybaví protipríklad – napr. rodina Mannovcov: otec Thomas homosexuál, matka heterosexuálna, syn Klaus homosexuálny, dcéra Erika bisexuálna. Je to síce jediný príklad, ale vedecké výskumy homosexuality tiež disponujú veľmi malým počtom skúmaných subjektov.
Hamerova skupina sa v ďalšej práci sústredila na výskum chromozómu X u 40 bratských párov, v ktorých bol aspoň jeden z bratov homosexuálny. Zistili, že tí bratia, ktorí boli obaja homosexuálni, mali jeden úsek na ramene chromozómu X zhodný. Označili ho Xq28. Bratia s rozdielnou sexuálnou orientáciou tento úsek zhodný nemali.
Média, ktoré Hamerov objav zhodného úseku Xq28 prezentovali ako objav génu homosexuality, to trocha prehnali. Prvá námietka: objavená zhoda sa týkala jednotlivých bratských párov. Ak boli obaja bratia homosexuálni, mali onen úsek zhodný, ale nemali ho zhodný s inými homosexuálmi v analyzovanej skupine. Druhá námietka: úsek Xq28 nepredstavuje jediný konkrétny gén, ale nachádza sa na ňom niekoľko stoviek rôznych génov. Striktne vzaté, Hamer našiel zaujímavú zhodu v malej skupine ľudí.
Hamerova spolupracovníčka Angela Pattatucci sa sústredila na homosexualitu žien. V štúdii uverejnenej roku 1995, v ktorej analyzovala sexuálnu orientáciu 358 hetero-, bi- a homosexuálnych žien, zistila, že neheterosexuálna orientácia sa sústreďuje v rodinách. Inak povedané – ak je v rodine jedna lesbická alebo bisexuálna žena, medzi jej ženskými príbuznými zrejme nájdeme ďalšie s rovnakou sexuálnou orientáciou. V rodinách sa však sústreďujú nielen gény, ale aj isté spôsoby výchovy a isté vplyvy (napríklad chemické) z okolitého prostredia, aj miestna kultúra, ktorá deti formuje prinajmenšom rovnako intenzívne ako výchova v rodine. Pattatucci sa pokúsila overiť aj Hamerovu prácu o regióne Xq28 na novom súbore rodín, v ktorých sa vyskytli dve/dvaja homosexuálne sestry/homosexuálni bratia. Zatiaľ čo v prípade bratov sa jej podarilo pôvodnú prácu potvrdiť, v prípade sestier podobnú zhodu nenašla. V tom istom roku George Ebers z Londýna v štáte Ontario oznámil, že jeho skupine sa Hamerove výsledky nepodarilo ani približne zopakovať.
Vedecký pracovník Salkovho ústavu v La Jole Simon LeVay zvolil pri svojich výskumoch biologických základov (homo)sexuality odlišný postup. Sexualita je – nejakým spôsobom riadená mozgom. LeVay sa pokúsil nájsť rozdiely v štruktúre mozgu mužov a žien, homosexuálov a heterosexuálov. V pozadí tohto výskumu je predpoklad, že existujú dva základné typy sexuality (mužský a ženský) a že homosexuáli sú nositeľmi istých štruktúr charakteristických pre sexualitu opačného pohlavia. U mužov by to znamenalo, že majú síce mužský pohlavný orgán, ale ich mozgové centrum sexuality bude podobné ženskému. Lesbické ženy by naopak mali mať mozgovú štruktúru podobnú mužom.
Viacero vedeckých prác opisuje podobné rozdiely v mozgu hlodavcov, teda myší a potkanov. Lenže – hoci nie je problém skúmať mozgové štruktúry hlodavcov, je oveľa ťažšie definovať u nich hetero- a homosexuálne správanie. Laboratórne definície hovoria, že ak samec pokrýva samca, „vrchný“ potkan je heterosexuálny, „spodný“ je homosexuálny. Ak samica pokrýva samicu, je, naopak, tá navrchu homosexuálna a tá naspodku heterosexuálna. Je jasné, že tieto definície s ľudskou spoločnosťou nekorešpondujú. Napriek tejto námietke voči definícii prijíma vedecká komunita zistenie, že mozgy homosexuálnych hlodavcov sa od heterosexuálnych odlišujú v určitých častiach hypotalamu. LeVay sa teda sústredil na ľudský hypotalamus.
LeVay podrobil skúmaniu mozgy 19 homosexuálnych a 16 heterosexuálnych mužov. Do súboru zaradil aj mozgy šiestich žien, ktorých sexuálna orientácia nebola známa. Zameral sa na hypotalamus. Samotný hypotalamus anatómovia delia ešte na niekoľko menších štruktúr. Štyri z nich, tzv. hypotalamické jadrá, sú považované za nositeľov anatomických rozdielov medzi mozgami žien a mužov. LeVay zistil, že jedno z nich je viac ako dvojnásobne väčšia u mužov ako u žien, zvyšné tri sú rovnaké. Heterosexuálni muži majú tú istú štruktúru dvoj- až trojnásobne väčšiu ako homosexuálni muži, presne v súlade s hypotézou, že homosexuálni muži majú mozgové centrum sexuality podobné ženám. Práca Allena a spoluautorov z roku 1989 dospela k podobnému záveru. Swaab a Fliers v roku 1985 však našli rozdiel vo veľkosti iného zo štyroch hypotalamických jadier. 18 z 19 mozgov homosexuálov, skúmaných LeVayom, boli mozgy mužov, ktorí zomreli na AIDS. AIDS vo svojich neskorších štádiách postihuje aj mozgové štruktúry a môže byť príčinou zmenšenia jedného z jadier hypotalamu.
Ak nemáme dosť dobré dôkazy pre genetický alebo anatomický pôvod homosexuality, znamená to, že je výlučne záležitosťou výchovy, vplyvu prostredia alebo voľby? Ani to nemôžeme jednoznačne tvrdiť. Ľudskú sexualitu riadia špecializované mozgové štruktúry, je spätá so zložitými hormonálnymi kaskádami. Celkom iste existujú zložité väzby medzi tým, čo sa deje v rovine citov, a tým, čo sa deje v rovine biologickej. Kde, v ktorom mieste, v ktorom okamihu vzniká rozdiel medzi homosexuálnym a heterosexuálnym správaním, zatiaľ nevieme.
Ako môžu prispieť k formovaniu povahy hormóny ukázal biológ z Minnesotskej univerzity Frederick vom Saal. Vom Saal si všimol, že medzi jeho experimentálnymi myšami sú niektoré samičky agresívne. Bolo to zvláštne, pretože jednak agresivita sa očakáva iba u samčekov a jednak to boli tzv. inbredné myši. Tie sa získavajú dlhodobým párením medzi sebou s cieľom mať prakticky identické gény, pretože inak by sa výsledky experimentov s nimi ťažko interpretovali. Myšky mali byť rovnaké. Ale neboli.
Agresivita je s veľkou pravdepodobnosťou riadená mužským pohlavným hormónom testosterónom. Vom Saal prišiel na geniálnu myšlienku: čo, ak sa plody v maternicovom vaku myši navzájom ovplyvňujú? Začal ich privádzať na svet tesne pred vrhnutím cisárskym rezom. Zistil, že agresívne myšky boli vždy v maternicovom vaku medzi dvoma samčekmi. Keď sa samčekom začal vyvíjať pohlavný orgán, začali vylučovať testosterón a „okúpali“ v ňom samičku, uloženú medzi nimi. A čo samčekovia, ktorí v maternicovom vaku ležali medzi dvoma samičkami? Ti boli „opláchnutí“ ženským pohlavným hormónom estrogénom. V dospelosti boli sexuálne aktívnejší. Agresívne samičky pochádzali aj z vrhov kotných myší, ktoré boli vystavené stresu. Podobné mechanizmy môžeme očakávať aj u ľudí. Ľudský plod síce je najčastejšie v tele matky sám, ale hladiny hormónov v tele matky môžu zakolísať pod vplyvom najrôznejších vonkajších okolností. Stres, zvýšený krvný tlak, ale aj jedlo – napr. alfalfa alebo tofu, obľúbené potraviny vegetariánov, zvyšujú prechodne hladinu estrogénu. Hormonálna regulácia vývoja plodu je veľmi citlivá (reaguje na veľmi malé výkyvy koncentrácií) a veľmi časovo závislá – čo má jeden deň veľmi výrazný účinok, to môže byť už na druhý deň, keď je vývoj plodu v inom štádiu, úplne bezvýznamné. Biológovia sa snažia vymedziť, aké je „biologické zloženie“ typickej ženy a typického muža.
Skupina Erica Vilaina z University of California v Los Angeles sa v práci publikovanej v roku 2003 pokúsila popísať výlučne geneticky podmienenú zložku sexuálneho dimorfizmu mozgu. Skúmali expresiu génov v mozgoch myšacích embryí v desaťapoltom dni po splodení. V tom čase sa ešte nezačali vyvíjať pohlavné orgány a teda embryá nie sú vystavené ich hormónom, testosterónu alebo estrogénu. Rozdiely medzi samčími a samičími embryami, nájdené v tomto štádiu vývoja, nemožno pripísať účinku sexuálnych hormónov. To, čo výskum objavil, bol rozdiel v expresii 54 génov. 18 z nich bolo exprimovaných vo väčšom množstve v mozgu samčekov, zvyšných 36 bolo viac exprimovaných v mozgoch samičiek. Súčasne našli aj rozdiely v stavbe mozgu – napríklad samičky mali obe mozgové hemisféry viac symetrické, ako samčekovia.
Nález je zaujímavý, je kvantitatívny, ale platí pre pokusné myši a nedá sa spájať s prejavmi dospelej sexuality. Nálezy na pokusných ľuďoch sú menej spektakulárne už preto, lebo metódy merania sú nepriame. Vedci z Londýna skúmali zľaknutie ľudí pri nečakanom hluku. V práci z roku 2003 skúmali 59 zdravých dobrovoľníkov. Úľaková reakcia je podvedomá. Riadi ju limbický systém – ten, ktorý riadi aj ľudskú sexualitu. Takže nikoho neprekvapí, že vedci našli rozdiel medzi úľakovou reakciou heterosexuálnych mužov a žien. Reakcia homosexuálnych žien bola blízka reakcii mužov. Reakcia homosexuálnych mužov sa ale nelíšila od reakcie heterosexuálnych mužov.
Stručne zhrnuté, výskumy biologických základov sexuality a „rodovosti“ chcú poukázať na dva fakty. Po prvé, medzi rodmi, teda ženami a mužmi, sú biologicky (hormonálne, geneticky, anatomicky) podmienené rozdiely, ktoré určujú rozdiely v správaní, napríklad v spôsobe spracovávania vonkajších podnetov a myslenia. Po druhé, homosexuálni ľudia sa v niektorých charakteristikách, spomenutých v bode jedna, podobajú opačnému pohlaviu. Existujú vedecké práce, ktoré tie tvrdenia podporujú. Rozdiely sú často malé a často kuriózne. Je ťažké odlíšiť v nich zložku „natvrdo“ zapísanú v génoch a zložku ovplyvnenú všetkým ostatným. Vyvodzovať z nich politické dôsledky je dosť odvážne.
Text bol napísaný pre mesačník Sedmá generace
Ľubica Lacinová
