Empatia šitá na mieru

„Len neviditeľní vidia neviditeľných,“ prečítala som si v knihe slovenskej spisovateľky Jaroslavy Blažkovej Happyendy a spomenula som si na jej slová pri nedávnom pozeraní dokumentu Na mieru (Suited, 2016) z produkcie HBO.

Kedysi, v dávnoveku problematiky HIV-AIDS, mi povedala vtedy riaditeľka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry, že pre túto tému urobil film Filadelfia s Tomom Hanksom v titulnej úlohe viac ako všetky odborné semináre či knihy dokopy. Vyslovila to aj s vedomím, že odborné podujatia a publikácie sú, samozrejme, potrebné stále, ale citlivo spracovaný osobný príbeh dokáže s verejnou mienkou narobiť divy. A aj na slová Zuzky Szatmáry som si pri dokumente Na mieru spomenula.

A ešte jedny slovká som si vybavila. Chlapčeka, ktorého stará mama vzala na nákup topánok. Obzerala chlapčenské modely, vyberala, ponúkala, ale chlapča (chlapča?) asi päťročné plakalo a neustále starú mamu ťahalo k „jednoznačne dievčenským“, krásne červeným lakovkám: „Ja by som chcel tieto, babiiii, tietooo.“ Ale stará mama vie… vie, že chlapci nosia chlapčenské veci a dievčatá dievčenské.

Dojatá, s myšlienkami rozlietanými po mojich kamarátkach a kamarátoch, a s každou minútou filmu s čoraz väčším zaujatím som vzhliadla príbeh bývalého architekta, ktorého zdravie prinútilo opustiť jeho pôvodné povolanie, aby spolu so svojím najprv klientom, neskôr učňom a dnes už spoločníkom, vytvoril „startupový“ fenomén vskutku neobvyklý.

Rae Tutera, predtým Rachel, potreboval oblek. Oblek taký, aby sa v ňom cítil dobre. Taký, ktorý by zodpovedal jeho vnútorným pocitom o tom, kým naozaj je. Mužom. Hoci v ženskom tele. Danielovi Friedmannovi, majiteľovi nového krajčírstva v New Yorku, vysvetlil, že by rád, aby na ňom jeho nový oblek sedel ako pánsky oblek na mužovi. Nie ako pánsky na žene. Nie ako dámsky na mužovi.

Tento jeden jediný oblek odštartoval príbeh špecializovanej, nesmierne úspešnej krajčírskej značky. Obleky, ktoré Daniel a Rae šijú, šijú na mieru transrodovým ľuďom, pre ktorých bežná konfekcia a nakupovanie v bežných obchodoch býva jednou veľkou traumou.

Pozorovať ich klientov a klientky, ako stoja pred zrkadlom, niekoľko minút často neschopní slova, s nezastaviteľne tečúcimi slzami, pretože „sa konečne vidia“, spoznávať ich životy, ktoré nám dokument po jednom odhaľuje, vnímať americké reálie v tejto téme, chvíľami podobné tým našim, je katarzné aj pre človeka, ktorý má v transrodovej komunite kamarátov. O to dôležitejšie je dostať tento typ filmov a dokumentov do „obyčajného“ slovenského sveta.

Príbeh – ako píšu New York Times – heterosexuálneho židovského bieleho muža, ktorý chcel obliekať klientelu z Wall Street, aby napokon obliekal queer komunitu z celého sveta, je tak trochu reklamou spoločnosti Bindle & Keep, ale natočený s takou mierou spoločenskej nástojčivosti (a potrebnosti), že je možné tento marketingový rozmer dokumentu prehliadnuť. A začať premýšľať o dierach na trhu, v médiách a v ľudských dušiach aj u nás.

Článok vyšiel v denníku Pravda 12. októbra 2017

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.

Posledné príspevky od Hana Fábry (zobraziť všetko)