Štyri ročné obdobia (jednej ženy)

Miestnosť voňala terpentínom. Svoju ruku som pomaly a s istotou viedla po trase pohár – paleta – plátno. Už dávno sa nebolo kam ponáhľať, takže som každý ťah štetca vychutnávala a plnými dúškami vdychovala arómu olejových farieb. Pohár – paleta – plátno. Nezáležalo už na tom, ako dlho takto fungujem zrastená so stoličkou a obstarožným maliarskym stojanom.

Keď sa mi zatrasie ruka, oddýchnem si a spomínam. Spomínaš? Na život, ktorý som žila zo dňa na deň a nebudovala si žiadnu svetlú budúcnosť. Na to, ako plynul čas a s ním odchádzala mladosť, zrelosť, ženskosť, moje telo, s ktorým som toľko prežila! Netrápila som sa pomyslením na starobu, neplodila som deti s nezištným zámerom, aby sa mal o mňa kto na staré kolená postarať, aby mi mal kto oči zatlačiť. Sociálne dávky som nikdy neplatila ako vzdor voči vtedajším dôchodcom, ktorí s entuziazmom a slepou vierou vybudovali túto krajinu bez budúcnosti. Ani mňa žiadna budúcnosť nečakala a netrápila som sa tým. Žiadne poistenie, žiadne cenné papiere či nehnuteľnosti. Nemám nič teraz, ani predtým som nič nemala. Chýbalo mi čosi? Nie. Kašľala som na zadné dvierka.

 

Ťahala som štetec s namiešanou telovkou od hlavy cez plecia až k bokom. Zvýraznila som ich. Hoci som nikdy neobľubovala príliš oblé tvary, teraz som sa kochala pohľadom na ne. Namiešala som tmavší odtieň. Na prázdnej hrudi som naznačila prsia a o čosi nižšie šušulku. Spomínaš? Na telo, ktoré bolo milované mužmi aj ženami. Koľko som sa s ním natrápila, kým som ho vytesala z neforemných pubescentných tvarov! Aerobik, joga, hladovky. Turistické pochody, diskotéky. Vždy som rada tancovala. A s koľkými som sa pri tom zoznámila! Tancovali sme do rána a potom odišli spolu. Bola z toho láska na noc, na niekoľko rokov. Prebúdzala sa vo mne sexualita a zmyselnosť, o akých som ani nesnívala. Telo je však preč, ostala iba duša.

Hľadela som na miniatúrne telo pred sebou. Aj ona bola ženou. Vyvolenou možno proti svojej vôli. Spravili z nej hrdinku a vlastný syn ju nakoniec zaprel. To iba žena si neustále dokazuje svoju lásku k deťom. Nechcela som, aby ostala bezpohlavná tak, ako to už dve tisícročia vyhovuje cirkevným predákom. Nikdy som sa nezmierila s predstavou bradatého Boha v dlhej nočnej košeli. Všetkým tajne namaľujem pohlavie a potom ich oblečiem do čistučkých a vyžehlených šiat a plášťov. Konečne aj svätci majú svoje pohlavie – možno prvýkrát v histórii. Ak sa v ďalekej budúcnosti budú robiť vykopávky, röntgenové lúče odhalia všetky vrstvy týchto úbohých obrázkov (pokiaľ sa vôbec zachovajú). Možno to dieťa ani nechcela, ale prinútili ju. V mene povinnosti voči dejinám ľudstva a plánovaným cirkevným sviatkom v kalendári.

Vrátila som sa k hlave. V očiach sa jej zračila hrôza z poznania. Toho, čo spôsobí jedno nevinné počatie: prenasledovania, krvavé jatky, fanatizmus. Napriek tomu, že vedela, poddala sa. Tak ako sa Židia počas holokaustu poddali, prijali svoj údel a ako poslušné ovce pochodovali priamo do pažeráka smrti. Nastavili jedno líce, druhé líce a jedinou výnimkou ostala vzbura vo varšavskom ghette. Štetcom som ťahala jej dlhé čierne vlasy. Aj tie budem musieť ukryť pod rúškom. Vlasy. Spomínaš? Na krátke dobrodružstvo s Karim, na silný sexappeal, ktorý z neho bučal na všetky strany. Zazvonila som pri jeho dverách a on mi otvoril v rozhalenom župane a všetko z neho trčalo a pýtalo sa dnu. Mal telo atléta a milovanie s ním bolo ako olympijský päťboj. Ráno sme zbierali moje hnedé vlasy z plachty a podušiek, lebo sa priznal, že jeho priateľka je blondína. Viac sme sa nevideli. Načo by mi bol.

K očiam plným hrôzy sa nehodil tajomný úsmev Mony Lisy ani cnostný výraz nepoškvrnených. Pery som jej zomkla tuhšie k sebe. Boli odrazom vnútorného boja, tichej revolty, o ktorej by sme sa na hodinách katechizmu sotva niečo dozvedeli. Veď čo je prirodzenejšie pre ženu, než keď rodí! A každý mesiac si znovu a znovu pripomína svoju plodnosť. Od detstva je pripravovaná na svoje ženstvo, keď sa jej pred spaním číta Červená Čiapočka a O dvanástich mesiačikoch. Spomínaš? Na Sendyho, ktorý večne žobral o hartipy. Kvôli jedlu bol ochotný pobehať všetky bufáče a reštiky, ale čo sa týkalo hygienických potrieb – to je pre chlapa dehonestujúce, vliezť do drogérie a motať sa medzi regálmi s vložkami a tampónmi. To sa pre chlapa nehodí, starať sa o potreby do kúpeľne: zubnú pastu a toaleťák kupuje vždy iba žena. Ale vystriekať sa kdekoľvek a kamkoľvek – to už dehonestujúce nie je, a utrieť sa potom do záclony alebo do jej luxusnej spodnej bielizne, ktorú nosí iba kvôli nemu…

Mária stála predo mnou a dívala sa mi do očí. Vyčítala mi snáď život, aký som kedysi viedla? Ľutovala ma v mojej ordinárnosti? Prekukla som ju a teraz sa mi odpláca. Život sa so mnou pohrával a ja mám hravosť rada. Ľudský život je jeden z najdlhších. Desím sa predstavy ešte raz sa narodiť, absolvovať duchovný sadizmus základnej školy a osobnostnú nevyrovnanosť dospievania. A navyše traumy z detstva, ktoré ma prenasledujú celý život. Niežeby som nič pekné nezažila, ale zlé spomienky sú silnejšie než tie dobré; na chyby sa ťažšie zabúda ako na dobré skutky. Spomínaš? Na svoju hysterickú matku, na jej spackaný život medzi sporákom, deťmi a zamestnaním. Deti boli jej jedinou a najväčšou ambíciou, ale v dôchodku nemala čím nájomné zaplatiť. Zabila v sebe vlastnú osobnosť v mene materinského inštinktu. Rolu matky, robotnice a daňového poplatníka splnila, a tým sa jej život skončil.

Ruky mala útle, ešte detské. Neboli to upracované dlane mladistvej lacnej sily z galilejského vidieka. Nepatrilo sa, aby matka mesiáša bola predstavená ako roľníčka z maštale. Umenie je plné vznešených panien so snehobielou pleťou a tragickým výrazom v tvári. Raffael odložil pre dnešok štetec, zložil si z hlavy pracovnú pokrývku, zvalil modelku na zem a pretiahol ju. Urobil to umastenými rukami v spotenej košeli. S modelkou bol predsa spokojný. O deväť mesiacov ju mohol maľovať aj s jezuliatkom.

Tie tri ročné obdobia boli najdlhšie v jej živote. Najdlhšie dni, najdlhšie noci. Jozef sa jej vyhrážal, že ju nechá tak, lebo s pobehlicou žiť nebude. Hoci bol starý a chromý, nemohla predsa ostať bez muža, ľuďom na posmech. Všetko zachránil sen, ktorý by si Freud aj tak inak vyložil. Jozef sa poddal (tak ako predtým Mária a neskôr celá židovská obec počas holokaustu), tajomstvo vtelenia ostalo pre istý čas utajené, matke sa zachránila česť a dieťa malo živiteľa. Priznajme si, že Márii lichotil záujem o jej telo, to že bola vyvolená práve ona z toľkých priemerných žien. Odrazu bola blahoslavená a čakala ju nesmrteľnosť. Zasvätia sa jej chrámy, bude večnou inšpiráciou pre básnikov, maliarov a sochárov. Váhala však. Nechcela syna božieho, ale dcéru. Vedela, že je neprijateľné, aby žena bola povýšená nad svet mužov, aby hriešne ženské telo reprezentovalo ľudstvo a vieru. Nemohla sa prieť, ani si klásť podmienky. Nebolo komu – nikto ďalší ju už nenavštívil. Počala zo slova, tak ako Danae zo zlatého dažďa. Brucho jej rástlo a ona trpezlivo čakala. Čakala, či z toho nebude býk so zlatými rohmi.

Na palete som si vymiešala žiarivomodrý ultramarín. Najradšej by som ju obliekla do krátkych letných šiat s kvetinami. Tradícia však nedovoľuje svätcom pestrejší šatník. Tradícia nedovoľuje mnohé iné radosti života. Od hlavy po päty som ju zahalila do dlhého plášťa. Keby patrila islamu, ani tvár by jej nebolo vidieť. Vôbec by nebola, lebo islam nepovoľuje zobrazenie človeka. Mária by bola rozložená do rafinovaného rastlinného ornamentu z polychrómovanej sadry rozpínajúceho sa po obvode mešity. Jednou rukou som ju nechala pridržiavať si plášť, aby z nej nespadol a neodhalil tak nahé telo pod ním. Dieťa v ňom bolo ešte dobre ukryté. Len vďaka nemu získavala na cene a bola hodnotnejšia než pár brezivých tiav.

Opäť sme si hľadeli do očí a nechápali, čo tu vlastne robíme. Spomínaš? Ako som sa sem dostala a prečo to všetko? Spomínaš? Na krásnu modelku, ktorá, keď jej nastal čas, odišla hrdo do penziónu, do „domu múdrosti“ medzi starenky a starčekov, ktorí si tam svorne nažívajú pod jednou strechou, každý vo svojej izbe so spomienkami. Aj ja som hľadala dôstojnú alternatívu k obdobiu, keď prestanem byť „použiteľná“ nielen ako žena, ale aj ako človek. Na obdobie, keď mi ubudne síl a nebudem už schopná striedať podnájmy a postarať sa o seba ako doteraz, zarobiť si na živobytie a každé ráno urobiť stoj na hlave. Rozhodla som sa, že si nájdem tichý kláštor kdesi pánubohu za chrbtom a stanem sa prestarnutou nevestou Kristovou. Upíšem sa Bohu, lebo nebude už čo stratiť; za trochu jedla a strechu nad hlavou sa zapredám cirkvi, proti ktorej som celý život bojovala. Naaplikujem na sebe teóriu umelého osudu podľa Hrabala: vrazím sa tam, kde som nikdy byť nechcela. A keďže ani cirkev len tak nezištne neberie chudobných medzi seba, mojou vstupenkou nebude síce panenstvo, ale schopnosti a vzdelanie. Až teraz naplno využijem všetko, čo som za celý život v sebe nahromadila, zužitkujem to, čo viem a v čom som dobrá. A tak teraz, medzi týmito stredovekými múrmi maľujem sväté obrázky, piplem sa v živote svätých a nachádzam ich tajomné odkazy starostlivo zakonzervované pre budúce pokolenia. Ani tvrdý režim zo mňa nevybil vnútornú slobodu a chuť vážne brať nevážne. Vadí? Nevadí. Spomínaš?

Eva Filová

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Eva Filová

Posledné príspevky od Eva Filová (zobraziť všetko)