Hana Fábry: Bojíme sa akejkoľvek inakosti

V redakcii časopisu Nota bene sa uzhodli, že by bolo možno zaujímavé vyspovedať lesbickú aktivistku Hanu Fábry (adminku lesba.sk o.i., veď asi viete). Rozhovor prebehol bez diktafónu, redaktorka si počas neho robila malé poznámky, potom ho veľmi voľne prerozprávala a odoslala Hane na autorizáciu. Hana ho upravila, vtlačila do neho pečať svojho prejavu:) a až po tejto úprave dala súhlas na jeho uverejnenie. ALE redakčný škriatok sa vlúdil – a zapríčinil, že v októbrovom čísle vyšla pôvodná NEautorizovaná verzia. Takže na tomto mieste vám ponúkam verziu autorizovanú… tú, ktorá sa mala v Nota Bene objaviť, ale sa nie:(

Hana Fábry má 42 rokov, pracuje v internetovom denníku o občianskej spoločnosti Changenet. Ako lesba vystupuje otvorene a verejne. V roku 1994 založila Prvé lesbické združenie Museion.

Kedy si zistila, že si lesba?

V pubertálnom veku som sa zamilovávala do dievčat, ale vtedy som to ešte chápala ako silné kamarátske puto, nie ako lásku, bola som dlho dosť detská. Prvý vzťah so ženou – viac menej platonický – som mala ešte v stredoškolskom období, ale myslela som si, že je to úlet. Mala som vzťahy aj s mužmi; až neskôr som pochopila, že to je naopak – muži boli úlet. Istú dobu som mala samu seba za bisexuálnu avantgardu, ktorá narušuje zabehané spoločenské klišé:) Definitívne som sa rozhodla žiť iba lesbicky až pár rokov pred tridsiatkou, keď som pochopila, že iná cesta nie je – že to ostatné bolo len divadlo pre jednu diváčku – pre mňa. Postupne som s tým začala oboznamovať svoje okolie. Bolo to také malé preverovanie vzťahov. Väčšinou s tým nikto nemal problém. A ja som sa cítila konečne slobodná.

Ako si prežívala vzťahy s mužmi?

Povrchne. Teda ak nešlo o kamarátstvo bez erotického podtextu. Vo vzťahu nejde predsa o to, s kým spíš, ale o to, ako ho citovo prežívaš. Mňa muži jednoducho citovo ani fyzicky nepriťahovali. Aj napriek tomu, že je homosexualita zvonka vnímaná najmä ako sexuálny vzťah (zvláštne, že slovo heterosexualita nie), tvrdím, že je to v prvom rade o láske, o porozumení, o súznení, o tom mať si vždy čo povedať – aj počas mlčania, o tom, že ti na človeku vedľa teba nič zásadné neprekáža. S mužmi som sa pohybovala skôr v kamarátskej rovine a kvôli svojim bývalým frajerom mám výčitky svedomia, lebo som ich s ľahkosťou opúšťala. Nikdy som však s mužom nezačala žiť, to by nefungovalo, o tom som bola vždy skalopevne presvedčená aj bez osobnej skúsenosti.

Cítiš sa kvôli svojej sexuálnej orientácii diskriminovaná?

Cítim sa diskriminovaná občiansky. Nemáme rovnaké práva ako naši spoluobčania – heterosexuáli. Nemôžeme napríklad uzavrieť manželstvo, z ktorého automaticky vyplývajú ďalšie vzťahy s tretími osobami. Bežné veci, hoci napr. spoločný hypotekárny úver, resp. spoločné vlastníctvo čohokoľvek bez spisovania samostatných zmlúv, právo dediť, vedieť o partnerkinom zdravotnom stave, prebrať jej doporučený list či výplatu – to ja nemôžem. Prirodzene sa cítim diskriminovaná aj ľudsky, ak sa o mne hovorí ako o úchylnej, neprispôsobivej, prípadne poľutovaniahodnej, chorej, respektíve vyliečiteľnej. A to nie som. Chorá som, keď mám chrípku – presne ako ostatní. Inak som svojprávna, pracujem, platím dane, neporušujem zákony. Čo mám ešte robiť, aby mi heterosexuálna väčšina láskavo priznala status plnohodnotnej občianky?

Prečo si založila občianske združenie Museion?

Najprv vysvetlím názov, dobre? Ľudia sa ma na to pýtajú… Museion v preklade znamená Dom múz; bol to názov dievčenskej školy starogréckej poétky Sapfó. Robíme dve základné veci: prioritne komunikujeme s lesbami, aby neboli samy; Museion je často ich prvé spojivko s inými lesbami – cieľom je, aby lesby dokázali nájsť samé seba a prijať sa také, aké sú a aby si našli pre seba prirodzené sociálne spoločenstvo – lesbickú komunitu. Tá druhá rovina práce je viac formálna a je najmä politická; snažíme sa spolu s ostatnými gejskými a lesbickými združeniami o zrovnoprávnenie homosexuálnych partnerstiev s heterosexuálnymi po právnej stránke formou tzv. životného partnerstva. Verejnosť tento inštitút pozná skôr pod pojmom registrované partnerstvo. K veciam, o ktorých som už hovorila, tiež patria napríklad adopcie detí, ale návrh zákona, ktorého kodifikované znenie mal na svojich laviciach už aj parlament, zatiaľ adopcie nerieši. Rieši ale otázku detí, ktoré už lesbická matka (alebo gej – otec) má a dieťa/deti začína/jú žiť v rodine, ktorú tvorí matka a jej partnerka alebo otec a jeho partner.

Akí sú podľa teba ľudia na Slovensku a aký je ich postoj k homosexualite?

Nerada zovšeobecňujem, je to zavádzajúce. Ak mám na túto otázku odpovedať – tak vnímam (v tejto téme) Slovákov ako národ konzervatívny až puritánsky, mudrujúci bez argumentov a večne ufrfľaný, že niečo nie je s kostolným poriadkom – ale, prirodzene, závisí to od konkrétneho človeka. Väčšinou s vyšším emocionálnym EQ, s vyšším vzdelaním a s pozitívnou osobnou skúsenosťou v komunikácii s gejom či lesbou rastie aj miera akceptácie. Na Slovensku voči menšinám všeobecne vnímam dosť negatívne nálady. Bojíme sa akejkoľvek inakosti; strach z odlišného a nepoznaného vyvoláva hnev, nepochopenie až odmietanie. Sympatické sú mi v tomto smere severské krajiny. Menšiny, nielen sexuálne, sú tam väčšinovo vnímané pozitívne – ako prvok, ktorý do spoločnosti vnáša niečo nové, niečo vzájomne obohacujúce. Menšiny sú prirodzenou súčasťou spoločnosti, pretože tú spoločnosť jednoducho tvoria.

Máš nejaké nepríjemné skúsenosti v súvislosti s tvojou homosexualitou?

Ak nepočítam občasné hlúpe pokrikovanie puberťákov, keď ma vidia na ulici držať sa s partnerkou za ruku, ak nepočítam chlípne pohľady tých „pravých“ chlapov, ktoré ma otravujú – tak mi skutočne prekážajú najmä rádoby chápajúce, rádoby otázky kladúce, rádoby riešenia hľadajúce tzv. seriózne diskusie rôznych paintelektuálov, za ktorými ale nie je nič iné len homofóbia, ktorú cítim nielen z radov bigotných katolíkov. Navyše, u niektorých heterosexuálnych mužov strach z lesieb (ktorý ich na chvíľu opúšťa pri erotických predstavách 2 + 1) vnímam aj ako dôsledok domnelého ohrozenia ich „prirodzeného teritória“. Alebo si napríklad spomínam, keď sme zakladali Museion a chodila som do novín dávať inzeráty o tom, že na Slovensku vzniká prvé lesbické združenie, tak ho v bulvárnom Novom čase spočiatku nechceli uverejniť. Pritom to bola bežná platená inzercia riadne zaregistrovaného občianskeho združenia; iné redakcie s tým nemali problém – ak si teda odmyslím tie zdvihnuté obočia…

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Jana Čavojská

Posledné príspevky od Jana Čavojská (zobraziť všetko)