François Dagognet: Rodina bez prirodzenosti – politika morálky proti moralizmu

Pokiaľ rodina odkazovala na tradicionalistické koncepcie, filozofi ju opustili a dokonca kritizovali. A to jednak ako antropologickú skutočnosť, jednak ako spoločenskú inštitúciu. V takejto rodine myslitelia videli dokonca pevnosť konzervativizmu.

Filozof chce byť slobodným, a tak sa najmä usiloval oslobodiť sa z onoho prvotného rámca, zhotoveného biologickým naturalizmom a uväzňujúceho rodinu. Aj freudizmus pripojil svoje odmietavé argumenty, keď ukázal, že v tomto zoskupení sa zabývala neuróza; freudizmus ju nezabúdal prebúdzať. Rodina teda spočíva na akejsi sopke: na jednej strane uspokojuje nároky sexuality, ktorá je v našej konzumnej spoločnosti extrémne vydráždená; na druhej strane tieto nároky spravuje a disciplinuje (stadiaľto pochádza zákaz incestu alebo takzvaný zákon exogamie).

Prečo sa však rodina dnes vracia na scénu? Je to najmä preto, že v našej rozvinutej priemyselnej spoločnosti vzrástol individualizmus natoľko, že subjekt bol ponechaný úplne bez zakotvenia. Ekonomická spoločnosť je postavená na chladných zmluvných vzťahoch. Zašli sme v „oslobodzovaní“ tak ďaleko, že pociťujeme jeho nebezpečenstvo – osamelosť. Je teda dôležité obnoviť vrúcne väzby, ktoré sú nevyhnutné pre našu vlastnú súdržnosť – už nie iba väzby solidárnosti alebo dohody, ale afektívne väzby. Navyše náš svet v dôsledku neustáleho znižovania počtu narodených a zvyšovania priemerného veku stráca svoju rovnováhu. Naše spoločenstvá smerujú k vymretiu. Je naliehavo potrebné vrátiť sa k rodine a dať jej privilégiá, pretože zaisťuje obnovu a rovnováhu generácií.

No ako zachovať rodinnú entitu a vyhnúť sa uväzneniu, ktoré je jej súčasťou (ako vieme, André Gide definoval rodinu ako celu – bola pre neho „samoväzbou“)? Je správne, že naša spoločnosť sa naučila riešiť tento rozpor: na základe pokroku technosféry a kvôli záväzku opäť nájsť solídne základy pre rozvoj jednotlivca sa rodina denaturalizovala a debiologizovala. Rodina sa takto neustále vzdáva svojej prvotnej a slepej nemennosti, svojej nehybnej štruktúry.

Bol uzákonený rozvod. Ak rozvod spochybňuje trvalosť materského záväzku, je potrebné to prijať, prinajmenšom kvôli tomu, aby sa deti vyhli hádavým výstupom a strastiam či nezhodám. A ak manželstvo nevyšlo a vyvoláva už len hádky, prečo ho ďalej fiktívne predlžovať? Neprijímame však tvrdenie, podľa ktorého by zväzok vyplýval zo zmluvy; tá je per definitionem revidovateľná. Kto hovorí o jednom (zmluva), hovorí aj o druhom (odstúpenie od zmluvy). Dôvodom toho, že akceptujeme koniec manželstva, keď prestalo fungovať, je skôr to, že veríme v jeho výhody a dôležitosť. Zatiaľ čo nerozlučnosť manželstva znamenala, že bolo pokladané za „prírodný“ fakt, my ho vnímame ako záležitosť kultúry, ktorá je krehká a dočasná.

Aj interrupcia je dnes zákonom umožnená, pričom sú stanovené isté nevyhnutné podmienky. Umelé prerušenie tehotenstva je súčasťou debiologizovania, ale taktiež dediabolizovania. Sloboda má navrch: nemusíme už znášať nátlak, spojený s príslušnosťou k rodine. Tehotná žena sa voľakedy nemohla vzdať materstva bez toho, aby bola vystavená najrôznejším rizikám. Musela ho prijať. Dnes sa ho môže zriecť, ak ju k tomu vedú skutočné a prijateľné dôvody. Protivníci tohto rozhodnutia, ktorí ho označujú za smrtiace, narábajú s nereálnymi alebo prekrútenými situáciami – hovoria napríklad o budúcej matke, ktorá by nechcela porodiť dieťa, aby nemusela prerušiť letné prázdniny… Je jasné, že v takomto prípade by bola žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva zamietnutá. Neoháňajme sa vyfantazírovanými situáciami a neznehodnocujme vážne rozhodnutie s množstvom dôsledkov, ktoré predsa nikto neberie na ľahkú váhu.

Zákon počíta aj s existenciou CECOSu [1], kde je uložené semeno anonymných darcov. Toto semeno zachráni pred bezdetnosťou ženy, ktorých manžel trpí napríklad aspermiou. Inseminovanie spermiami darcu, ktorý nie je manželom inseminovanej ženy, vytvára novú rodinu, ktorú charakterizuje skutočnosť, že sa vymyká z prírody: ide o nezdar v rodičovskej postupnosti. Otec dieťaťa bude mať inú rolu, už nie rolu genetického otca, ale rolu otca živiteľa a najmä vychovávateľa. Dvojica dokázala zvíťaziť nad tým, čo ju ohrozovalo: nad nemožnosťou pretrvať v potomkoch. Každý uhádne, že z toho plynie množstvo ťažkostí: máme odkryť dieťaťu jeho pôvod? Nie sme tomu naklonení. Niektorí to však žiadajú. Naše odmietnutie vychádza z toho, že chceme ochrániť rodinu od všetkého, čo ju (zbytočne) ohrozuje; informovaný syn či dcéra môžu – prinajmenšom v duchu – opustiť tých, ktorí ich vychovali. A pravda? Netreba – ako hovorí známa formulka – dať prednosť život zachraňujúcej lži pred pravdou, ktorá zabíja? Napokon niet čo skrývať, akurát budeme mlčať o jednom dosť nepodstatnom aspekte – o čisto biologickom počiatku. Otcovstvo, ktoré chránime, prekračuje tento biologický počiatok.

Tieto tri inovácie na úrovni práva a jestvovania – rozvod, interrupcia a lekársky asistovaná reprodukcia – vytvárajú rodinnú štruktúru, ktorá sa vymanila zo svojich najtemnejších stránok, o ktorých sme si mysleli, že sú nemenné: stálosť, vydanosť napospas biológii a rezignácia, utrpenie. Na začiatku sme sa pýtali, či bude možné zlúčiť inštitúciu rodiny (s tým, čo obsahuje) a slobodu. Tri momenty, ktoré sme uviedli, sú dostatočnou ukážkou toho, že človeku sa to podarilo. Môžu teda jestvovať reštruktúrované rodiny a aj rodiny, ktoré samy rozhodnú o svojej štruktúre. Moralista môže iba zatlieskať. Za takýchto podmienok sa bude vystríhať, aby načieral do starého repertoáru, ktorý odsudzoval rodinu (oslobodenie, voľná láska, spontánnosť).

To neznamená, že by sme zvyšovali hodnotu vývoja; ten je predsa faktom, a zavše nás môže doviesť k tomu, čo odmietame. V našom prípade ale vývoj znamená, že sa utvára nová podoba bazálnej komunity, taká, ktorá sa zbavuje okov. Dejiny rodiny, ktoré technosféra urýchlila, nám lepšie ukazujú podstatu rodinného bytia: ide o zoskupenie, ktoré – keďže nie je jednoduchým pripočítavaním – presahuje jednotlivcov, ktorí doňho vstupujú, a pritom neobmedzuje ich slobodu.

Keďže je dnes aktuálnou otázka homosexuálneho zväzku, musíme v budúcnosti rozšíriť skúmanie tohto vývoja a dostať sa až na hranice rodiny, k tomu, čo sa deje na jej okrajoch. Pred právnikom prichádza ešte moralista. Bude tento zväzok akceptovať? Aby sme mohli odpovedať, bude najprv potrebné definovať rodinu. Tá sa práve oslobodila od záťaže biológie, ktorá na nej spočívala, pričom túto záťaž úplne nepoprela. Naturalita naďalej preniká párovým bytím, avšak toto bytie už nie je na ňu redukované. Ide o to, aby sme prostredníctvom rodiny utvorili akési fúzne mikrozoskupenie. Preto manželstvo nestotožňujeme so zmluvou. Zmluva sa týka hlavne zabezpečenia služieb alebo kúpy tovarov, upravuje hmotné operácie. Keď si sobášiaca sa dvojica povie áno, je jasné, že toto áno hovoria jeden druhému, no ešte viac ho hovoria komunitnej skutočnosti, do ktorej práve vstupujú. Ide teda o určitú kvázi-zmluvu.

Účelom tohto spoločenstva je ono samo, to znamená, že zaisťuje rozvoj a uspokojenie tých, ktorí sa rozhodli žiť spolu. Potomstvo, ktoré z tejto inštitúcie môže vyplynúť, nie je jej cieľom; inak by táto inštitúcia bola reprodukčným systémom (naturalita). Takto definované manželstvo (a teda rodina) neignoruje svoju biologickú stránku, no v skutočnosti k nej nie je pripútané. Manželstvo chce v podstate ukončiť individuálnu existenciu (abstraktnú, oddeľujúcu, ochudobňujúcu). Za takýchto podmienok nie je jasné, prečo by homosexuáli nemali mať úžitok z manželského stavu: keď im ho upierame, vraciame sa vlastne k tomu, čo tu vládlo v minulosti, to znamená, že rodinu zrážame do jej biológie, z ktorej sa neprestajne vymaňovala.

Súčasný PaCS [2] nedokáže poskytnúť odpoveď na tento problém. Umožňuje homosexuálom akúsi verejnú dohodu, ktorá sa ale týka predovšetkým daňových, finančných a dedičských záležitostí. Navyše PaCS je daný do súvislosti s inými dohodami (obzvlášť ak má zahŕňať bratov a sestry, inak povedané: naturalitu [3]), aby sa takto zakryli ústupky, ktoré sa urobili homosexuálom. PaCS teda odmieta to, čo v istom zmysle zdanlivo toleruje. Zďaleka nerieši problém, ale ho zahaľuje a umenšuje. Je súčasťou skrytej homofóbie, hoci homosexualite zdanlivo vyhradzuje právo na jestvovanie.

Vrátime sa k nášmu tvrdeniu, podľa ktorého rodina ustanovuje život vo dvojici, aby jednotlivca zachránila pred jeho subjektivitou. Patrí k objektívnemu duchu, k istej vôli, ktorá – aby sa viacej zaistila – uzatvára spojenectvo. Podaktorí nakoniec akceptujú homosexuálnu rodinu, ako keby to pre nich bola akási nevyhnutná obeť. Upierajú jej však to, čo by ju posvätilo: filiáciu. Tak sa v skrytosti vracajú k naturalizmu: dvaja muži alebo dve ženy nemôžu počať; môžu sa teda rozhodnúť iba pre zmenšenú rodinu, pre zredukovanú pseudorodinu, navždy zbavenú sebarozvoja (potomstvo). Odmietajú adopciu, ako i postupy, vďaka ktorým môžu homosexuáli (čiastočne) obísť prekážku, ktorá ich obmedzuje: inseminovanie jednej zo žien páru zmrazenými spermiami anonymného darcu alebo matku-nosičku, ktorá by bola oplodnená spermiami jedného z mužov mužskej homosexuálnej rodiny. Toto je neprijateľné. Homosexualita je teda tolerovaná iba ako amputovaná.

Podľa nás ale nič neospravedlňuje tieto zákazy či reštrikcie. Ak by sme mohli predvídať rozvoj reprodukčnej biológie, niet pochybností, že v budúcnosti prelomí závoru, ktorá zatiaľ obmedzuje homosexuálny zväzok: bude možné spojenie dvoch reprodukčných buniek s n chromozómami (alebo dvoch ovocytov či dvoch spermatozoidov), čím sa spustí zárodočný cyklus (2 n chromozómy). Nejde o symbiózu rovnakého s rovnakým, ale rovnakého s iným. Je pravda, že sa tu opierame iba o (anticipujúcu) hypotézu. Prečo by však dva ovocyty (s n chromozómami) nemohli poskytnúť zárodočnú bunku (s 2 n chromozómami)?

Protivníci neskladajú zbrane. Obracajú sa k inej výhrade: dieťa zrodené z takéhoto zväzku bude poznať iba unisexuálnu rodinu, nevyváženú, a teda spôsobujúcu nevyváženosť. Bude vychovávané buď dvoma otcami alebo dvoma matkami. Tak sa neustále vraciame k ultrakánonickému modelu naturality, hoci tento model je už všade na ústupe. Definitívne sme zafixovali roly: matka symbolizuje lásku, otec zákon. Auguste Comte zveril matke interioritu a otcovi komplementárnu exterioritu. My ale toto delenie popierame, keďže pohlavie definujeme a chápeme inak a nepodriaďujeme ho výlučne anatómii (biologizovanie). Jestvujú predsa muži-ženy a ženy-muži. Sexualita nepatrí vcelku k tomu či onomu pohlaviu, a to odoberá tejto námietke jej závažnosť (alebo jej silu). Z toho potom plynie, že homosexuálny pár je rovnako heterogénny ako klasický či konformný pár.

Všetko závisí od predstavy rodiny, ktorej dávame prednosť. Hoci nepopierame, že rodina na seba berie ťarchu sexuality a reguluje ju, a tak potom reguluje i prokreáciu (hoci antikoncepčná tabletka ich od seba oddelila, a teda nie sú nevyhnutne spojené), neobmedzujeme ju na to. Čiastočne ju spiritualizujeme. Presnejšie povedané, vynímame ju z fyziologického väzenia, v ktorom bola dlho uzavretá. To neznamená, že by sme sa zo všetkých síl usilovali byť v zhode s prebiehajúcim vývojom, no tento vývoj, vyvolaný technosférou, umožnil oslobodenie rodinného bytia, ktoré morálnosť nedokáže zničiť.

V minulosti bola rodina obhajovaná z ekonomických dôvodov (zaistenie pracovnej sily), alebo zo spiatočníckych politických dôvodov (obmedzenie, integrovanie). Liberáli a filozofi sa vyjadrovali v prospech oslobodenia sa od rodiny; pridali sa k nim aj románopisci (Klbko vreteníc [4]). Rodina sa však zmenila. Dokonca od seba odohnala naturalitu, ktorá ju dlho ovládala. Už nemôžeme udržiavať staré stereotypy. Na druhej strane sa musíme zmieniť o deficitoch a hendikepoch, ktoré zasahujú dieťa bez rodiny. Stotožňujeme sa s poznámkou Augusta Comta: „Rozčleňovanie ľudstva na samostatné indivíduá je iba analytickou anarchiou, ktorá je rovnako iracionálna ako nemorálna“ (Systčme du politique positive, zväzok II, kap. 3, s. 180). Rodinu teda môžeme iba obhajovať, uznať a rozšíriť aj na homosexuálne dvojice. A to práve z morálnych dôvodov.

Poznámky prekladateľa:

[1] Centre d’étude et de conservation du sperme – Centrum pre výskum a konzervovanie spermy.
[2] PaCS – Pacte civile de solidarité (Občianska zmluva o vzájomnosti) je francúzskym označením legislatívnej úpravy, umožňujúcej aj párom rovnakého pohlavia vstupovať do zväzku. Nejde však o manželstvo a takisto neumožňuje adopciu; odhliadnuc od nepopierateľného symbolického dosahu má predovšetkým materiálny význam.
[3] PaCS môžu uzavrieť aj súrodenci.
[4] Román Françoisa Mauriaca, ktorý je kritikou tradičnej buržoáznej rodiny.

Z francúzštiny preložil Andrej Záthurecký
Dagognet, François: La famille sans la nature: une politique de la morale contre le moralisme, In: Au-delŕ du PaCS (l’expertise familiale ŕ l’épreuve de l’homosexualité), Presses Universitaires de France, edícia Politique d’aujourd’hui (vydané pod vedením Daniela Borrilla, Erica Fassina a Marcely Iacub), Paríž 1999, s. 79-85.
(Autor je filozof, pôsobí na Univerzite Paríž I-Sorbonne)

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.