Putovanie po teplých krajinách: Londýn

Laďa Lukáčová | 3.9.2003 | lesba žije | Nekomentované

Prázdniny sme mali stráviť v Londýne, čo síce nie je žiadna tropická krajina, ale teplomilní našinci si prídu na svoje aj tak (viete, čo myslím). Nemohli sme si dovoliť zúčastniť sa Pridu vo Viedni deň pred odchodom, ako sme pôvodne plánovali. Smútili sme.

No hneď potom, ako sme sa z Atribútu dozvedeli o pochode hrdosti v Londýne a uvedomili si, že sa križuje s našim prázdninovým pobytom tam, naše dúhové srdiečka sa v tom momente rozveselili. A v tejto povznesenej nálade sme sa niesli až do oného dňa. Aj keď nie všetko bolo v tie dni také ružové.

V Londýne na nás čakal brat B., ktorý sa nesmel dozvedieť, že spolu chodíme a tobôž nie to, že sa chystáme na Pride – pochod homosexuálov. Deň pred dňom D. sme premýšľali, čo mu povieme o tom, kam sa chystáme zajtra. Nebolo to také zložité, lebo pochod sa tiahol cez významné miesta Londýna. Neklamali sme mu teda v tom, kadiaľ pôjdeme, len sme zamlčali, že to bude asi s päťdesiattisícovým davom homosexuálov a ich prívržencov.

Plán vyšiel a na druhý deň ráno sme si už vykračovali s mapou v ruke na oficiálne miesto zrazu, s menšími obavami, či ho nájdeme včas. Pestrofarebná šťastena nám prihrala do cesty lesbickú organizáciu ELOP hneď na našej zastávke v metre. Po zoznámení sa s jej členkami sme sa ich zbežne držali počas celého pochodu. Skôr ako sme prišli na miesto zrazu – Hyde Park Corner – sme ešte na každej zastávke metra pískali, ískali, výskali a babenky z ELOPu ponúkali priaznivcov sladučkými mafinkami (mňam-mňam).

V dúhovom sprievode sme sa nakazili davovou radosťou a na poludnie sme všetci s hrdosťou vykročili cez Piccadilly, Regent Street, Downing Street, Whitehall, Westminster, Houses of Parliament, Great Peter St. až po Victoria Station. Bol to nádherný pocit. Prvý spoločný pride počas prvej spoločnej dovolenky vo dvojke, cez druhé spoločne strávené leto. Po mnohých otrasných zážitkoch z bratislavských ulíc, keď sme boli napádané a obťažované preto, že sme svoj vzťah na verejnosti netajili, sme sa zrazu ocitli tam. Tak ďaleko od problémov, nepochopenia, každodenného zbytočného vysvetľovania. Zamotané v tom obrovskom farebnom dave sme sa cítili úplne anonymne, slobodne a bezpečne. Boli tam ľudia všetkých národností a farieb pleti. Muži, ženy, deti. Ľudia telesne postihnutí. Homo-, hetero-, bi-, transexuáli aj transvestiti. Ľudia v maskách aj ľudia bez preoblečenia. Ľudia najrôznejších vierovyznaní aj ľudia bez vyznania. A všetci vyšli do ulíc z jediného dôvodu. V tom bola sila tej atmosféry. No a samozrejme, v Londýne to všetko muselo byť vo veľkom štýle. Celý pochod neustále snímali kamery rôznych televízii, krúžili nad nami helikoptéry a lietadlá, všade boli stánky s transparentmi, maskami, píšťalkami a rapkáčikmi.

No a Londýnčania nás vítali spôsobom, o ktorom môžeme na Slovensku len snívať. Náhodní okoloidúci sa usmievali, tlieskali alebo pískali. Niektorí sa pripájali k pochodu. Ľudia z autobusov a áut na nás nadšene trúbili a s úsmevom búchali do okien. No ale nič netrvá večne, a tak po necelých dvoch hodinách sa začal pochod pomaly rozpúšťať. Mali sme chuť ešte na poriadny dezert vo forme lesbického podniku. Oficiálna párty, ktorá nasledovala po pochode, bola totiž na vstupenky – a tie sa nám nepodarilo zohnať. Hanblivé ako školáčky sme sa teda odvážili spýtať skupinky mladých ľudí na nejaký blízky teplý podnik.

Náhodou tam mali namierené aj oni (asi ste ich, milé dievčatá, podvedome správne odhadli a opýtali sa tých pravýchJ, pozn. redakcie). Keď sme do The Stag dorazili, ľudia v kostýmoch už mali poobsadzované stoly. Tak sme pritancovali na parket a zábava sa mohla začať. Neskôr sme si zohnali miesto aj na oddych a pozoznamovali sme sa z ďalšími zaujímavými ľuďmi z rôznych krajín.

Takže takéto veľkolepé bolo naše prvé zoznámenie sa s tým „našim“ svetom v ďalekom Londýne. Hneď nám bolo jasné, že v tomto objavovaní budeme pokračovať. Veď do konca pobytu nám zostávali ešte stále takmer dva týždne. Hneď na druhý deň sme pri večernej prechádzke čínskou štvrťou narazili na celkom sympatický diskobar. Naše nadšenie opäť si zatrsať v teplučkom prostredí rýchlo opadlo po tom, ako sa nás biletárka pokúsila okradnúť hneď pri vyberaní vstupného. S dlhými nosmi a pokazenou náladou sme sa vrátili, ale v našom objavovaní sme boli odhodlané pokračovať. Koniec koncov, nebolo to vôbec ťažké. Podniky boli na každom kroku, stačilo len ostriť zrak na dúhové zástavy, ktoré zdobili každý z nich.

Takto nejako sme sa dostali aj do príjemnej lesbickej cukrárničky, kde sme si hneď objednali naše obľúbené čokoládové mafinky. O zábavu sa nám postarala jedna podnapitá kráska, ktorá sa nám nevtieravo prihovorila. Prešli sme všetkými obvyklými témami. Od chuti piva českej značky, ktoré si stále objednávala, cez vysvetľovanie geografickej polohy Slovenska, kritiku hudby púšťanej v cukrárni a predbiehania sa v počte videných lesbických filmov, až k pekným speváčkam a špeciálne k zamatovému hlasu Elly Fitzgerald, o ktorej, ako postupne vysvitlo, nemala ani tušenie, kto je. No bol čas ísť. Tak sme si aspoň zaspikovali, no a samozrejme, nezabudli sme nabaliť si všetky bezplatné časopisy, ktoré sme tam našli.

Z nich sme sa potom dozvedali, aké všelijaké možné aj nemožné organizácie, akcie a obchody sa dajú v Londýne nájsť. Zaujalo nás napríklad špeciálne lesbické kaderníctvo, ktoré sme ale pre vysoké ceny nemohli vyskúšať. Kde sme však na peniaze nehľadeli, to bolo homosexuálne kníhkupectvo, do ktorého sme sa vybrali hneď po prečítaní inzerátu. Už predtým sme presnorili rôzne antikvariáty a hoci nikde nechýbala polica s teplou literatúrou, kníhkupectvo z inzerátu bolo trochu iné kafe. Ani sme netušili, že sa toho o nás toľko popísalo. Strávili sme tam dobrú hodinku či dve a odchádzali s plnšími batohmi a prázdnejšími vreckami.

Nakoniec sme sa ešte skontaktovali s dievčatami s ELOPu, ktoré nám dali vizitku ešte na Pride. Mali sídlo blízko nášho dočasného bývaníčka u brata, a tak sme sa šli pozrieť, ako vyzerajú tamojšie pravidelné diskusie. Ich sídlo bol vlastne prerobený poschodový byt. Mali tam niekoľko miestností a malú knižnicu. Teda, celkom komfortné na to, že šlo len o malú lokálnu skupinu žien. Téma stretnutia bola široká – lesbické životy. Bolo pre nás veľmi vzácne môcť sa takto zblízka pozrieť na skúsenosti jednotlivých žien žijúcich v Londýne.

Hovorilo sa aj o comingoute, do diskusie o ňom sa zapojilo aj dievča pochádzajúce z malej škótskej dedinky. Až nám mráz behal po chrbte, keď rozprávala o svojom detstve, ako ju vyzradil kamarát a učiteľky v škole ju potom oddelili od ostatných dievčat v šatni a na telocviku a ako musela ujsť z domu a teraz žije v Londýne celkom bez kontaktu so svojou rodinou… Takže ako sme zistili, nie v celej Británii je taká situácia ako v hlavnom meste. Zaujali nás aj rozhovory s čiernymi lesbami, či Japonkami, ktoré rozprávali o ich situácii menšiny v menšine.

Po diskusii nás ešte pozvali do neďalekej lesbickej krčmičky s malou záhradou. Vďaka biliardu na nás zapôsobila naozaj dobrým dojmom. A ani hostia neboli na zahodenie. Takmer všetky návštevníčky mali sexi pírsingy, ktoré sú tam medzi lesbami veľmi moderné. Odchádzali sme opäť nočným metrom, vymýšľajúc novú výhovorku pre brata. Ten sa o našich výletoch našťastie nedozvedel a dokonca ani o našom vzťahu, aj keď to bola občas poriadna tesnotka.

V Londýne to skrátka žije. Človek zo Slovenska si pripadá ako v utopickej krajine. Snáď jedného dňa aj táto malá, bohom zabudnutá krajina „oteplie“. Zatiaľ len môžeme všetkým odporúčať, aby cestovali, koľko sa dá a užili si to.

LaBa