Na Slovensku za život bez homofóbie

International Day Against Homophobia (IDAHO) je jedným z dvoch najvýznamnejších medzinárodných podujatí LGBTQ (lesbian-gay-bisexual-transsexual-queer) komunít na celom svete. Na rozdiel od LGBTQ Pochodov Hrdosti (Gay Prides), ktoré sa konajú v desiatkach miest v inom čase, réžii a veľkosti, prebieha Medzinárodný deň boja proti homofóbii každoročne 17. mája. Práve tento dátum sa spája s niekoľkými významnými míľnikmi LGBTQ histórie. 17. mája 1990 bola homosexualita oficiálne odstránená Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) zo zoznamu duševných chorôb. V ten istý deň roku 2004 uzákonil americký štát Massachussetts manželstvá párov rovnakého pohlavia. A nakoniec, významný krok pre dejiny slovenskej LGBTQ komunity – 17. mája 2008 sa konal prvý Deň boja proti homofóbii v Bratislave:).

Každoročné LGBTQ Pochody Hrdosti sú pre neheterosexuálnych ľudí symbolom hrdosti vlastných identít a verejného odmietnutia hanbiť sa za svoje emocionálne a sexuálne prežívanie, ktoré je vo väčšine svetových kultúr minoritné. 

Pochod ulicami miest, v ktorých sa rodíme, žijeme, pracujeme, študujeme a zomierame, je priamym impulzom smerom k majoritnej spoločnosti, hovorí jasne a nie čiernobielo, ale dúhovo o tom, že sme tu, že sme boli a naďalej budeme súčasťou verejných priestorov a spoločenstiev, že nás nevytesnia na okraj spoločnosti ani homofóbne výroky politikov a političiek, ani odporúčania fundovaných psychiatrov a dokonca ani fakt, že aj v roku 2008 neexistuje v našej krajine právna definícia rovnakopohlavných vzťahov. 

To všetko sa dá prehltnúť ako horká slina, keď pochodujeme ulicami s tisíckami ďalších gejov, lesieb, bisexuálov, bisexuálok, transsexuálnych mužov a žien. Keď sa však ulice vyprázdnia a Pride sa skončí, vraciame sa naspäť do našich realít, znášame často nepríjemné až nenávistné pohľady susedov a susediek, bojíme sa návštevy gynekológa, v práci si vymýšľame partnerov a partnerky opačného pohlavia, nedržíme sa už za ruky a predstavujeme svojich milovaných a milované ako svojich najlepších kamarátov a kamarátky.

Medzinárodný deň boja proti homofóbii nie je dňom pochodu, nie je tak celkom ani oslavou, ale skôr trpkým konštatovaním reality. Odmietame ním homofóbiu, heterosexizmus a diskrimináciu vo všeobecnosti ako vykonštruované, na mýtoch a stereotypoch založené sociálne konštrukty. To, čo sme si skonštruovali, sa dá aj dekonštruovať. Smerom späť nám však idú veci oveľa ťažšie: hlavne ak by sme ich eliminovaním prišli o zaužívané a „dobre fungujúce” rutiny a svetonázory; ak by sme otvorili naše mysle menšinovým komunitám a problémom, ktoré nás nepália na vlastnej koži; ak by sme čo i len na okamih pripustili, že žijeme v nadiktovanej normativite, ktorá odsudzuje, zavrhuje a diskriminuje akékoľvek snahy a pokusy o jej zmenu.

Keď som sa po prvý raz stretla so skupinou 27-mych mladých ľudí na workshope organizovanom Prvým lesbickým združením Museion, vedela som, že sú to ľudia, ktorí dokážu časom zájsť aj ďalej ako „len“ na Gay Pride do Viedne. Tušila som, že sú to práve tí a tie, ktorým je celoslovenská pasivita a ľahostajnosť proti srsti rovnako ako mne. Ale ani náhodou som netušila, že už o dva mesiace po našom prvom stretnutí budeme spolu stáť na bratislavských námestiach s dúhovou vlajkou a organizovať prvý slovenský Deň boja proti homofóbii. 

V noci pred akciou sme spoločne vyrábali dúhové stužky v byte u Hany Fábry a zdieľali eufóriu z nadchádzajúcich hodín. Úvahy a myšlienky o možnej agresii či útokoch neonacistov sme zatláčali do najhlbších miest vlastných hláv, ktoré sa chystali prvýkrát verejne vystrčiť do priestoru, čo nás nespočetne veľakrát sklamal, vytesnil, diskriminoval, urazil alebo znevážil. 

17. mája sa Slovensko dočkalo prvého DŇA, kedy sme/ste mali možnosť verejne odsúdiť homofóbiu a odmietnuť diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Queer Leaders Forum (to sme tí a tie my:)) rozdalo na Námestí SNP a na Hlavnom námestí v Bratislave 500 dúhových stužiek, nálepiek a viac ako 600 antidiskriminačných letákov. V osobnom kontakte s okolo idúcimi Bratislavčankami a Bratislavčanmi aktivisti a aktivistky diskutovali o homofóbii a diskriminácii a odpovedali na otázky ľudí, ktorým sa stužku nesnažili nanútiť, ale ponúknuť ako symbol ich – nášho – spoločného protestu a odsúdenia homofóbie a diskriminácie.

Neonacisti neprišli. Možno nás z diaľky pozorovali, možno nám aj chceli ublížiť a možno mali práve v ten deň plné ruky práce s agresiou voči inej minorite. Namiesto nich sme prišli my – Queer Leaders Forum a stovky demokraticky zmýšľajúcich a otvorených ľudí. Prišli aj naši sympatizanti a sympatizantky z iných mimovládnych organizácií a nakoniec prišiel aj pocit, že verejná mienka na Slovensku sa pomaly mení, otvára a nastavuje ľudskejšiu tvár. 

Zavreté dvere a mysle tých, ktorí a ktoré o nás rozhodujú v parlamente a vo vláde, sa však stále neotvárajú. Verím v silu občianskej spoločnosti, vec osobná je pre mňa politická – a tak nikdy neprídem o pocit, ktorý som 17. mája získala. Nikdy nezabudnem na tváre svojich kamarátov a kamarátok z QLF (Queer Leaders Forum), z ktorých mnohí a mnohé pod tlakom spoločnosti ešte stále skrývajú svoju nehetrosexuálnu orientáciu v škole, v práci či pred vlastnou rodinou. Sú to ale tie isté tváre, ktoré sa, hoci so strachom a obavami, postavili v ten DEŇ na bratislavské námestia, ale neušli ani po prvej, ani po druhej a ani po desiatej negatívnej reakcii zo strany okoloidúcich. 

17. máj však nebol určený a priori len heterosexuálnej majorite, ale aj gejom, lesbám, bisexuálnym a transsexuálnym ľuďom, ktorí a ktoré v ten deň šli náhodou alebo “náhodou” okolo. Ponúkli sme im pozitívne identifikačné vzory a možnosť vidieť a komunikovať s desiatkou hrdých, spokojných a energických mladých ľudí z neheterosexuálnej komunity. Dali sme im nenahraditeľný pocit a dôležitú ľudskú potrebu, vedomie, že nie sú jediní a jediné, že ulice sa pre nich nezatvoria na 365 dní v roku a že už aj na Slovensku majú možnosť otvorene vyjsť (nielen) do ulíc a symbolicky, ale veľavravne vyjadriť svoj nesúhlas s homofóbiou a diskrimináciou.

Hana Fábry v nultom čísle Atribútu, prvého a zatiaľ jediného verejného LGBTQ politicko-spoločenského mesačníka na Slovensku, formulovala jasný odkaz: „ATRIBÚT je comingoutom slovenskej homosexuálnej spoločnosti a COMINGOUT je atribútom jej normálneho života. Nášho života!“

Na záver si dovolím ukradnúť tieto slová a nadviazať na jej odkaz vlastným preformulovaním: „DEŇ BOJA PROTI HOMOFÓBII je verejným comingoutom slovenskej homosexuálnej spoločnosti a VEREJNÝ COMINGOUT nech už je každý deň bojom za život bez homofóbie!“

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Romana Schlesinger