Tým, že som položidovka, som trochu iná lesba
V lete v roku 1997 odišla Rebeka do Izraela, aby tam žila, študovala, pracovala a aby sa tam priblížila svojmu pôvodu. Netušila však, že sa tam priblíži a spozná aj inú časť seba. Nasledujúci rozhovor, ktorý sa uskutočnil v jeden mrazivý večer v útulnom bratislavskom teplom bare, ponúka pohľad na svet očami Rebeky.
Viem o tebe, že si lesba židovského pôvodu. Žiješ podľa židovských tradícií, resp. pravidiel, ktoré vychádzajú z tohto náboženstva?
Rebeka: V prvom rade by som ťa chcela poopraviť. Čo sa týka pôvodu som polovičná Židovka; podľa židovských tradícií, konkrétne židovského náboženského práva HALACHA, kde sa židovstvo dedí iba po matke, nie som Židovka vôbec. Mám polovičný židovský pôvod po otcovi. Nepovedala by som ani, že je to moje vierovyznanie. Táto časť môjho pôvodu má pre mňa dosť veľký význam. V podstate som ale agnostička, takže každé náboženstvo je pre mňa len jedna z tisícich a teda málo pravdepodobných možností pravdy.
Definuješ sa ako Židovka?
Rebeka: Nedefinujem sa ako Židovka, ale mám v sebe čosi zo židovstva. Kebyže si mám vybrať medzi náboženstvami ako napr. medzi islamom, kresťanstvom a judaizmom, prirodzene v prvom rade inklinujem k judaizmu, potom ku kresťanstvu a k islamu mám averziu. Mala som obdobie, kedy som chcela byť oficiálne Židovka a dať si to potvrdiť nejakým rabínom a žiť židovským spoločenským a náboženským životom Židovky. Dôkazom toho, že je táto židovská časť pre mňa dôležitá, je aj to, že som do Izraela odišla s tým, že som tam chcela zostať žiť. Žila som tam päť rokov a vrátila som sa, lebo tam vypukla nová intifáda a nová vlna teroristických akcií proti civilistom, na čo som nemala nervy a tak som sa vrátila domov. Ale stále je to pre mňa dôležité a snažím sa byť stále v kontakte so židovskou komunitou.
Cez čo sa viac definuješ? Cez to, že si lesba alebo cez tú židovskú časť teba?
Rebeka: Momentálne cez tú lesbovitosť (smiech).
Boli však obdobia, kedy si sa viac definovala cez židovstvo.
Rebeka: Zvažovala som oficiálny konvert, rozmýšľala som nad tým, žeby som v Izraeli žila v rámci židovskej komunity, ale bola som veľmi skoro sklamaná, keďže judaizmus je náboženstvo a ako každé náboženstvo i toto je nástrojom moci patriarchálnej spoločnosti. Je možné, že judaizmus je demokratickejší ako kresťanstvo, ale napriek tomu mi to nestačí.
Ako si prežívala svoj vnútorný coming out? Poznala si nejakú ženu židovského vierovyznania alebo pôvodu, resp. položidovku, ktorá bola lesba?
Rebeka: Na Slovensku, nie. V Izraeli, áno.
Kedy si zistila, že je tvoja orientácia iná?
Rebeka: Nemám dátum. Vždy som pociťovala, že tu niečo nehraje, aj keď trvalo dlhé obdobie, kým som si to v hlave presne sformulovala. Predtým ako som odišla do Izraela, čo bolo pred piatimi rokmi v lete 1997, som mala priateľa, ale už počas toho vzťahu som mala ťahy inými smermi a ani som to pred ním netajila, ale nestretávala som sa s lesbickou komunitou. Jediné, čo som na Slovensku stretla teplé, bola jedna kamarátka…Až v Izraeli som sa začala stretávať s teplými ľuďmi.
Pamätáš si na prvý krok k teplej komunite v Izraeli?
Rebeka: Nikdy som vlastne teplé miesta nevyhľadávala. Ale, keď to v človeku je, tak sa stáva, že časom stretne tých správnych ľudí a pomaly sa dostane aj na tie správne miesta.
Takže si rada, že sa to vyvinulo tak, ako sa to vyvinulo…
Rebeka: Ja som v prvom rade rada, že si to viem konečne sformulovať, a že som s tým vnútorne zmierená a nevrhám sa už do žiadnych frustrujúcich emocionálno-sexuálnych experimentov. Už som dosť experimentovala na to, aby som vedela, o čo mi v živote ide, viem rozlíšiť medzi tým, čo ma baví a čo ma nebaví, čo robím pre seba a čo robím, aby som naplnila spoločenské normy.
Spomínaš si na svoje prvé veľké zaľúbenie do ženy?
Rebeka: Táto téma sa ma začala tak naozaj dotýkať až v Izreali. Tým, že som mala menšiu osobnú krízu – čo u mňa nie je až také vzácne, keďže som komplikovaná osobnosť – odporučila mi moja vtedajšia spolubývajúca návštevu psychologičky. Aj ona chodila k psychológovi, polovica Izraela tam chodí… Do psychologičky, ku ktorej som chodila, som sa šialene zamilovala a bolo to moje prvé veľké zamilovanie do ženy, z čoho som bola asi polroka dosť mimo, takže som potom potrebovala ďalšiu psychologičku, aby som sa z toho dostala… (smiech)
A tá psychologička vedela o tom, čo k nej cítiš?
Rebeka: Myslím, že áno. Nikdy sme o tom nehovorili, ale myslím, že to bolo viac než jasné. Myslím si, že tým, že prerušila naše stretávanie, chcela z toho nejakým spôsobom vycúvať. Vedela, čo k nej cítim, nechcela to vo mne zintenzívňovať, trýzniť ma. Asi si myslela, že najlepšie urobí, keď to stretávanie, aj keď to bolo na základe psychologického poradenstva, preruší – skôr na to zabudnem a tak sa to lepšie vyrieši. Asi mala pravdu. Bola odo mňa o asi 20 rokov staršia, vydatá, mala päť detí, bola ortodoxná Židovka, ktorá homosexualitu považuje – alebo mala by to aspoň považovať- za smrteľný hriech.
Smrteľný hriech?
Rebeka: V biblických dobách sa za to kameňovalo.
Ako si sa nakoniec dostala k lesbickej komunite?
Rebeka: Stalo sa to prirodzeným spôsobom. V tom období som študovala komperatívnu literatúru na Hebrejskej univerzite v Jeruzaléme, kde som aj pracovala v humanitno-spoločenskovednej knižnici. Tam som sa zoznámila s jedným dievčaťom, tiež študentkou komperatívnej literatúry, ktorá bola aj mojou kolegyňou v knižnici. S týmto dievčaťom sme sa dali dokopy bez toho, aby sme o sebe čokoľvek vedeli. Zhodou okolností sme v tom istom období voči sebe cítili to isté. Bol to krátky, ale intenzívny vzťah.
Asi aj kľúčový v tvojom živote…
Rebeka: Áno. Ona už mala skúsenosti s lesbickou komunitou za sebou. Bola už v takom štádiu uvedomovania si svojej identity, že už nepotrebovala lesbickú komunitu na to, aby mohla šťastne existovať. Bola v období, kedy sa s lesbickou komunitou už nestretávala.
A ty si sa práve do toho dostávala….
To jej však bolo jedno. Len mi o tom rozprávala. To bolo niekedy v marci, v apríli. V júni, v mesiaci teplej hrdosti, kedy sa organizujú rôzne pochody a akcie, som už s ňou bola rozídená.
Na univerzite bola organizácia s názvom Iných 10%, alebo Odlišná desatina, v rámci ktorej sa niekedy rozdávali letáky o akciách. Organizovali sa tam pravidelné stretnutia.
Ja som si myslela, že nás je len 4%.
Rebeka: Na Slovensku sú 4%. Všade inde na svete je 10%. (smiech). Ste pozadu.
Sme pozadu.
Rebeka: Sme pozadu. …raz v jednej kultúrnej miestnosti v univerzitnom kampuse organizovali dragshow. Vtedy som bola zblaznená už do iného dievčaťa, ale to tam nepíš.
Si jednoducho citovo prelietavá (smiech).
Rebeka: Proste som pokukovala po jednej (ona mi povedala o tej dragshow), ktorej som počas toho predstavenia obuchovala batohom hlavu, ale nechtiac, lebo sedela predo mnou a mala som veľký batoh. A vedľa mňa sedel môj profesor literatúry so svojim partnerom. Nemohla som sa vtedy na nič sústrediť. Fakt, on bol teplý. A tam som sa zoznámila s ďalším dievčaťom…. V júni som sa zúčastnila pochodu hrdosti v Tel Avive – vtedy sa v Jeruzaleme ešte neuskutočňoval – a to bol tiež veľmi dôležitý okamih v mojom živote. V Jeruzaleme som neskôr objavila tzv. Otvorený dom, centrum teplej komunity v Izraeli. Organizovali sa tam pravidelné skupiny – ženské, mužské, mládežnícke, transsexuálne, ortodoxné… Občas som tam zašla na nejaké premietanie ženských a na iné. Objavovala som rôzne zákutia, kde sa dalo zájsť…
Ako vníma židovská komunita homosexualitu? Hovorila si o smrteľnom hriechu…
Rebeka: Židovská komunita je veľmi rôznorodá. V Izraeli nájdete veľa veľmi svetských ľudí, pre ktorých sú náboženské dogmy veľmi komické a ktorí majú zdravý liberálny prístup a popritom dodržujú základné náboženské pravidlá. A potom sú tu ortodoxní Židia, pre ktorých sú náboženstvo a biblické zákony prvoradé v živote, dôležitejšie ako individuálny prístup k človeku, dôležitejšie ako ich samotné cítenie. Pre nich je dôležité len to, čo je napísané v TÓRE.
A čo by sa stalo so ženou žijúcou v ortodoxnom prostredí, o ktorej by vyšlo najavo, že ju priťahujú ženy?
Rebeka: V 17-tich by ju vydali a nemohla by nič proti tomu urobiť.
A keby rebelovala?
Rebeka: Stane sa outsiderkou a vyženú ju zo spoločenstva. Vyrieknu nad ňou KADIŠ, čo je reč nad mŕtvymi. Tým ju prestanú rodičia považovať za svoju dcéru a nebudú ju chcieť nikdy v živote vidieť.
Stretla si sa s takými prípadmi?
Rebeka: Videla som jeden film, ktorý rozoberá situáciu homosexuality pobožných židov v rôznych, nielen izraelských komunitách. Film sa volal Chvenie pred Bohom (TRAMBLING BEFORE GOD). Ukazovali tam príbeh muža-gaya, ktorí bol vydedený a rodičia s nim prerušili kontakt. V židovských rodinách je základ, že rodina drží spolu a všetkých 70 sviatkov slávi spolu… Ukazovali tam príbehy teplých ľudí, ktorí sa to v sebe snažili potlačiť. Chodili napríklad za rabínom, ktorý im radil, aby si vždy, keď pocítia túžbu za nejakým mužom, fyzicky ublížili, alebo, že sa majú modliť také a také žalmy, čo prirodzene nepôsobí. Neexistuje žiadny homocylín, žiadny žalm, ani žiadny trest nepomáha. Vo filme boli vylíčené aj príbehy takých, ktorí odišli z pobožnej komunity a z ktorých sa stali sekulárni ľudia, ktorí sa zaradili do sekulárnej spoločnosti. V niektorých prípadoch, sa to skončilo tragicky ako napr. príbeh dvoch mladých židovských dievčat z ortodoxných rodín, ktoré sa do seba zamilovali a mali spolu hlboký a intenzívny vzťah a vedeli, že sa budú musieť zachvíľu vydať a ich vzťah nemá budúcnosť. Uvedomovali si, lebo v tom boli vychovávané, že konajú smrteľný hriech. Mali veľké pocity viny a skončilo sa to tým, že jedno z dievčat spáchalo samovraždu. Druhé dievča vyrozprávalo vo filme ich príbeh.
A ty si poznala niekoho teplého z pobožnej komunity?
Rebeka: Stretla som jedného mladého muža, ktorý sa oženil a mal deti. Nemohol však dlho v tom vzťahu fungovať a keď si našiel priateľa, požiadal o rozvod. Napriek tomu však zostali s manželkou kamaráti. Boli spoločne aj na PURIM, čo je židovský sviatok v marci, keď sa všetci prezliekajú do masiek… K tejto príležitosti zorganizovala teplá komunita party, kam všetci prišli v maskách. On prišiel so svojim priateľom a aj s bývalou manželkou… Navzájom sa snažili pochopiť, aj keď to ani pre jedného nebolo ľahké.
Vedia o tebe tvoji rodičia? Aká bola ich reakciu, resp. akú reakciu očakávaš?
Rebeka: Štve ma to, že nevedia. Vtip je v tom, že naši aj vedia, ale v živote… Robia sa, že nevedia. Nikdy som im to priamo nepovedala, ale nie sú slepí. Odmalička tvrdím, že sa nevydám. Mám 27 rokov a pomaly ma začínajú brať vážne. Nerozprávame sa na túto tému, napriek tomu, že môj otec ma dobrého kamaráta homosexuála. Hovorí o ňom ako o bojovníkovi za práva homosexuálnych občanov a nie ako o teplom.. Nikdy som s rodičmi o tomto otvorene nerozprávala. Moji rodičia však vidia, že nie som klasická ženská postava, ktorá si hľadá životného partnera mužského pohlavia, s ktorým by založila klasickú rodinu.
Čo si myslíš, aká by bola reakcia, kebyže ich priamo konfrontuješ s tým, že si lesba?
Rebeka: Myslím, že raz na to príde, možnože po tomto rozhovore… (smiech)
Mama má stále tú predstavu, že žena sa má vydať a robiť deti a všetko ostatné nie je správne a musí sa s tým bojovať. Človek má podľa nej na sebe pracovať, aby sa priblížil k spoločenskej norme.
Aká je pozícia ženy v židovskej komunite?
Rebeka: V ortodoxnej komunite je postavenie ženy veľmi biblické. Žena tam má vymedzené práva a tiež povinnosti. Ale ortodoxní Židia sú len menšina izraelskej spoločnosti. Hovorí sa, že 5% izraelskej spoločnosti je ortodoxná, aj keď sa rýchlo množia.
Stretla si sa na Slovensku s antisemitizmom?
Rebeka: S antisemitizmom spojeným s násilím nie, ale z niektorých ľudí ho pociťujem veľmi silne a pred nimi môj pôvod radšej tajím, aby som predišla nepríjemnej konfrontácii. V slovenskej spoločnosti stále existujú predsudky, dokonca aj u vysokointeligentných ľudí, u ktorých by som to najmenej očakávala.
A ako je to v slovenskej lesbickej komunite? Je tolerantnejšia voči iným inakostiam?
Rebeka: Áno. Myslím si, že tým, že sú tiež príslušníkmi menšiny, majú pochopenie pre iné menšiny. V lesbickom prostredí som sa zatiaľ nestretla s nijakými negatívnymi poznámkami, čo však neznamená, že vôbec neexistuje teplý antisemita.
O izraelskom lesbickom živote si už niečo povedala…Vedela by si ho porovnať s tým, čo zažívaš na Slovensku?
Rebeka: Sú tam určité paralely. V podstate je izraelská spoločnosť viac otvorená a liberálnejšia ako slovenská. Mladá generácia nevníma homosexualitu ako problém, dá sa povedať, že v Izraeli je tzv. homosexuálny boom. Je tam veľký rozdiel medzi súčasnou a predchádzajúcou generáciou. Veľký rozdiel je medzi Jeruzalémom a Tel Avivom. V Tel Avive je určitá subkultúra, je tam časť mesta, kde je niekoľko teplých barov, klubov, vidíš tam bežne ľudí rovnakého pohlavia, ktorí idú zavesení do seba. V Jeruzaléme, keď som tam žila ja, existovali len dve miesta. Jeden klub, v ktorom sa konala teplá diskotéka raz za týždeň a jeden teplý bar. Nad jeho dverami visela veľká dúhová zástava, takže tam nešlo o nijaké tajné stretávanie sa.
A čo teplé organizácie v Izraeli?
V Jeruzaléme je už spomínaný Otvorený dom, ktorý organizuje rôzne akcie a má aj vlastnú členskú základňu. V Tel Avive je tzv. KLAF, čo je lesbická a feministická organizácia. Je to podobné ako náš Q archív alebo Habio v Bratislave.
Kde by si mala väčší problém otvorene povedať, že si lesba?
Rebeka: Myslím, že na Slovensku je to komplikovanejšie nie len tým, že vo všeobecnosti je táto spoločnosť ostražitejšia a viac jej naháňa homosexualita strach, ale aj tým, že tu nežijem v anonymnom prostredí ako to bolo v Izraeli. Tam som nemala blízkych príbuzných, takže som nemala potrebu to tajiť.
A čo Izrael v porovnaní so Slovenskom?
Rebeka: Som úplne spokojná s tým ako funguje Q archív, Habio a tie dva teplé bary v Bratislave. Na také malé mesto je to úspech. V tomto som optimistka.
Takže nie si sklamaná z toho prechodu…
Rebeka: Nebol to až taký drastický prechod.
Väčšina obyvateľstva na Slovensku sa hlási ku katolíckemu vierovyznaniu. Dalo by sa povedať, ktoré náboženstvo je tolerantnejšie? Judaizmus alebo katolicizmus?
Rebeka: Obidve sú dosť netolerantné, lebo vychádzajú v podstate z tých istých biblických zákonov a homosexualita je v obidvoch prípadoch považovaná za hriech. V tom hlavnom prúde nebude žiadne náboženstvo voči tomuto tolerantné, vždy ide o nejaké individuálne aktivity, keď ide človek proti prúdu a v rámci tej ktorej cirkvi sa vyjadrí.
Počula som o lesbických rabínkach…
Rebeka: Tu ide však o reformovaný judaizmus, nie ortodoxný. Ja osobne som sa stretla s rabínkami, ktoré mali partnerky a bolo to príma.
A čo islam a homosexualita?
Rebeka: Otvorený dom v Jeruzaléme je otvorený gayom a lesbám akéhokoľvek náboženstva. Príslušníci islamského náboženstva to majú ťažšie, pretože tam majú dosť silné manipulatívne a kontrolné sily. Homosexuáli sa nemôžu verejne stretávať.
Nedochádza ku konfliktom medzi židovskými a moslimskými homosexuálmi?
Rebeka: Nie. Toto je práve zaujímavé, že práve v tomto by mohla byť teplá komunita mierovým vzorom.
V Izraeli si chcela zostať žiť. Neľutuješ, že si odišla?
Rebeka: Nie, v žiadnom prípade, toto rozhodnutie neľutujem. V súčasnosti je tam život veľmi ovplyvňovaný politickou a bezpečnostnou situáciou a je to tam veľmi ťažké. Nikdy som našťastie nevidela teroristickú akciu na vlastné oči, ale moje kamarátky boli práve na trhu, keď tam vybuchol terorista-samovrah a spolu so sebou zabil niekoľko ľudí… V kaviarniach, v centre mesta dochádzalo bežne k teroristickým akciám. Človek sa tam necíti bezpečne ani vo vlastnom dome.
Je dôležité poznať svoju históriu?
Rebeka: Áno, je to dôležité. Vo feministicko-lesbickom hnutí je veľmi silne zastúpená židovská komunita. Myslím si, že lesby a feministky, ktoré vychádzajú zo židovskej komunity majú zvláštny cit pre menšinové otázky. Je veľmi pozitívne, že vo feministicko-lesbickom hnutí sa Židovky hlásia k svojmu židovstvu – vidia svoj lesbizmus cez iný odtieň.
Myslíš si, že tým, že si položidovka, si trochu iná lesba?
Rebeka: V každom prípade. Každá žena, každá bytosť má svoju osobnú históriu, svoj pôvod. Neutláčam v sebe môj pôvod a skoro na každom teplom stretnutí v Q archíve nejakým spôsobom poukazujem na nejaký židovský aspekt, nech sa hovorí na akúkoľvek tému.
Viem, že máš dosť pozitívny vzťah k mačkám. Čo ťa na nich najviac fascinuje?
Rebeka: Lesbizmus. (smiech) To je taký lesbický fetiš. Ja som si to všimla už v Izraeli. Veľa lesieb tam má istú slabosť pre mačky.
Moje otázky som už vyčerpala. Máš pocit, že sme niečo vynechali? Chceš ešte niečo povedať?
Rebeka: MŇAU.
S Rebekou sa zhovárala Marcela.
Posledné príspevky od Museion (zobraziť všetko)
- Dobrodružný román - 12.2.2015
- Vyhlásenie k zriadeniu Výboru pre práva LGBTI ľudí - 5.10.2012
- Dúhový Pride v Bratislave odštartuje 9. júna - 28.2.2012
