Euromachinácie alebo keď účel svätí prostriedky

Keby mi bol pred mesiacom niekto povedal, že Slovensko bude mat predsedníčku výboru pre ženské práva a rododú rovnosť, bola by som jasala nadšením. Pre ženské hnutie v každej krajine to znamená obrovskú šancu na zviditeľnenie a medializáciu problematiky a presadenie nevyhnutných opatrení pre zlepšenie rodovej rovnosti.

Keby mi ten niekto bol povedal, že tou predsedníčkou bude pani Záborská, bola by som sa s chuti zasmiala. Bola by som mu oponovala, že v Európskom parlamente snáď neexistuje žena, ktorá sa na tento post hodí menej. Pani Záborská totiž počas svojoj politickej kariéry ako máloktorá iná politička na Slovensku doslova marila snahy ženského hnutia. Bola tou ženou, ktorú KDH postavilo do čela svojho fundamentálneho ťaženia proti liberalizmu a feminizmu. Bola to ona, kto predkladal v roku 2001 návrh na novelizáciu Ústavy SR s cieľom urobiť súčasný liberálny interrupčný zákon protiústavným.

Prečo teda KDH tak usilovne a tvrdošijne presadzovalo Záborskú na čelo práve toho výboru, s ktorého politikou zásadne nesúhlasí?


Slovenský klerikalizmus kontra európsky liberalizmu

Od počiatku serióznej diskusie o vstupe Slovenska do EÚ, ktorá sa začala pádom mečiarizmu, boli zreteľné obavy KDH z liberálneho charakteru Európy. Po odčlenení sa z SDK a vytvorení vlastného poslaneckého klubu začali kresťanskí demokrati križiacke ťaženie proti liberalizmu a za záchranu našich duší, respektíve vlastnej politickej existencie a agendy. Ľudské práva a medzinárodné dokumenty s nimi spojené boli od začiatku existencie pre KDH červenou plachtou. Dlhodobý predseda KDH a minister spravodlivosti Ján Čarnogurský v časopise Fakty (február 2001) hovorí o liberálnej demokracii ako o ideológii, ktorá nastúpila namiesto marxizmu, „rovnako arogantná a rovnako nepravdivá, opierajúca sa o peniaze a tragikomickú koncepciu občianskych práv“.

Kým v Európskom parlamente sa diskutovalo o legalite Vatikánu ako suverénneho štátu, slovenská Národná rada s veľkou slávou schválila Základnú zmluvu so Svätou stolicou. KDH a ani iné strany neváhali podpísať prakticky nevypovedateľnú zmluvu s jednou cirkvou a v mnohých oblastiach de facto obmedziť suverénne rozhodovanie štátu. Ako sa ukázalo, bol to len začiatok.

Kresťanskí demokrati si museli vedľa vzniknuvšej SDKÚ nájsť svoj politický priestor pre legalizáciu vlastnej existencie. Našli si ho vo fundamentálnej agende, pripomínajúcej ideológiou a aktivitami klerikálny Slovenský štát. Snahy o obmedzovanie práv tých, ktorí nezapadajú do voličského potenciálu pre kresťanskú stranu začali určovať kurz ich politiky. Prvým autonómnym krokom bol návrh novely článku 15. Ústavy SR. “Úmyselné ukončenie nenarodeného ľudského života sa nepripúšťa. Právo matky na liečbu smerujúcu k záchrane jej života sa pritom zaručuje.“ Podľa KDH mala táto veta pribudnúť v ústave a nahradiť vetu: “Ľudský život je hodný ochrany ešte pred narodením.“ “Znenie pozmeňovacieho návrhu novely ústavy týkajúceho sa interrupcií schválilo Predsedníctvo KDH, pretože doterajšiu formuláciu považovalo za vágnu, umožňujúcu v podstate čokoľvek, od umelého prerušenia tehotenstva až po – v budúcnosti – eutanáziu či klonovanie,” napísal jeden slovenský denník.

Vtedy tvrdili ústavní odborníci KDH, že naša ústava je vágna a interrupcie umožňuje. Dnes tvrdia tí istí odborníci, medzitým napr. vo funkcii ministra spravodlivosti, opak a odvolávajú sa Ústavný súd. Zákonné obmedzenie interrupcií je jedným z vysnívaných cieľov KDH, ktorému dokáže podriadiť čokoľvek. Poliakom sa to podarilo a dobrí slovenskí kresťania vari ostanú v hanbe? Katolícke noviny v júni pri posudzovaní kandidátov do eurovolieb zaradili hlasovanie o interrupciách a zmluve so Svätou stolicou o náboženskej výuke ako rozhodujúce faktory pre posudzovanie “vhodnosti” kresťanských politikov.

Homosexuáli a sloboda prejavu

Popri interrupciách sa obľúbeným cieľom križiakov zo Žabotovej stali homosexuáli. Diskusie na tému antidiskriminačného zákona a práv homosexuálov zachádzajú na Slovensku do úrovne verbálnych výpadov, ktoré sa v iných, vyspelých krajinách považujú za trestný čin. Jeden z „naj“ výrokov sa na túto tému sa pred rokmi podaril aj súčasnej predsedníčke výboru Európskeho parlamentu pre práva žien a rodovú rovnosť: „AIDS možno chápať ako odplatu boha za homosexualitu.”

Napriek ústave a antidiskriminačnému zákonu na Slovensku homosexuálov spokojne urážať môžeme. U nás totiž zákony, ktoré nie sú v súlade s presvedčením ministra vnútra jednoducho neplatia, respektíve sú nevymáhateľné.

Novodobý Martin Luther, ktorému zrejme na rozdiel od toho pôvodného nehrozí inkvizičný proces ale pochvala Vatikánu, porušil všetky pravidlá diplomacie a postavil sa na obranu hoofóbneho kňaza. Ani minister spravodlivosti sa nedal zahanbiť a rovnako ohnivo obhajobal slobodu prejavu. Kňazi sa u nás totiž nekritizujú a to nielen vtedy, keď robia „záslužnú prácu pri verbálnom vyrovnávaní sa s teplošmi“, ale ani keď sami uplatňujú svoje homosexuálne a pedofílne chúťky. Keď teda verejne vyhlásim, že podľa mňa je práve KDH “abnormálnym, otrasným rakovinovým nádorom na tele spoločnosti”, s odvolaním sa na výroky oboch spomínaných ministrov to robím v rámci nedotknuteľnej slobody prejavu.

Európska ústava a slovenská zvrchovanosť

Ďalšie témy ako etická výchova, joga na školách či nedeľný predaj v supermarketoch jasne vyprofilovali KDH ako koncového hráča Konferencie biskupov Slovenska a predĺženú ruku Vatikánu. Ten sa totiž obáva strácajúceho sa vplyvu v liberálno-demokratickej Európskej únii. Nové členské krajiny, najmä Poľsko, Slovensko a Lotyšsko majú slúžiť Svätej stolici ako Trójsky kôň v rozhodovacích inštitúciách EÚ. Nečudo, že reakcie na Chartu ľudských práv, schválenú Európskym parlamentom v roku 2001, nedali dlho čakať. KDH predložilo do NR SR Deklaráciu o kultúrno-etickej zvrchovanosti Slovenska, ktorá ju hlasmi HZDS a SNS nakoniec schválila. Právny paškvil preložený do obyčajnej reči znamenal: o interrupciách, eutanázii a homosexuáloch chceme rozhodovať sami. (Alebo – neberte nám našu agendu!) Hoci s ním v prvom štádiu uspeli, nestal sa súčasťou prístupovej zmluvy Slovenska a ostal tým, čím bol – deklaráciou homofóbnosti niektorých poslancov NRSR.
Po tomto neúspechu sa KDH sústredilo na presadzovanie zmienky o Bohu do pripravovanej Ústavy Európskej únie. Samozrejme, pre väčšinu politikov na Slovensku sa to zdalo neškodným deklaratórnym ústupkom. Ak by však bola v preambule ústavy zmienk o kresťanstve a Bohu, znamenalo by to nielen diskrimináciu európskych nekresťanov, ale i silný argument pri diskusiách v etických otázkach. Vďaka principiálne zmýšľajúcim sekularizovaným krajinám “starej Európy” ostal základný dokument EÚ bez náboženského podfarbenia. Vatikán však postupoval podľa predcíznoho plánu a cez kresťanských politikov zabudoval do ústavy poistku v podobe článku 51, ktorý dáva právo cirkvi konzultovať a pripomienkovať európsku legislatívu.

Návrh KDH na vypustenie Charty ľudských práv z Ústavy EÚ by vyvolal v každej inej krajine diskusiu o legálnosti hnutia, ktoré neakceptuje medzinárodne uznané štandardy ľudských práv. Je skutočne otázne, či počínanie KDH už dávno nespadá pod článok 29 Ústavy SR, ktorý dáva možnosť obmedziť právo slobodne sa združovať v prípade, ak ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

Po neúspechu s euroústavou sa zrazu v KDH prebudil zmysel pre demokraciu. Vehementné presadzovanie referenda o schválení Ústavy EÚ je však čiste účelové. Určite by k nemu nedošlo, keby preambula obsahovala zmienku o Bohu či kresťanstve, v takom prípade by sa KDH poponáhľala s ratifikáciou. Základný dokument EÚ v súčasnej podobe ale kresťanským demokratom vôbec nezapadá do konceptu a potrebujú sa ho zbaviť. Človek nemusí byť politickým analytikom na to, aby vedel predpovedať úspešnosť prípadného ľudového hlasovania o euroústave. Je preto veľmi pravdepodobné, že by sa kvórum pre platnosť referenda muselo zmeniť. To by bol vietor do plachiet KDH, ktoré by použilo tak úspešný scénár z eurovolieb.

Prečo sa konali voľby do Európskeho parlamentu v nedeľu?

Historicky prvé eurovoľby sa konali v netradičnom termíne – v nedeľu. Náhoda? Komu tento termín vyhovoval a kto mohol termín hlasovania ovplyvniť?

Po fiasku s nízkou volebnou účasťou sa politickí analytici zhodli na tom, že nemalý podiel na nezáujme voličov mal nedeľný termín konania volieb. Na kritiku vyhlásenia eurovolieb práve v nedeľu odpovedal predsedu parlamentu a predseda KDH v duchu „ja nič, to zákon.“ Zákon o voľbách do Európskeho parlamentu však nepadol z neba. Bol vypracovaný na Ministerstve vnútra, vedenom ďalším kresťanským demokratom. Hoci na termín eurovolieb bola celá škála možností od piatku až po nedeľu, ministerstvo zvolilo pre podmienky Slovenska najhorší možný deň. V krajine, ktorá má len veľmi krátku demokratickú tradíciu a ľudia sú unavení z politiky a neustáleho hlasovania by bol určite výhodnejší pracovný deň, teda piatok, kedy by sa ľudia idúc z práce vo volebných miestnostiach skôr zastavili, prípadne v sobotu, keď sa voľby tradične konajú.

Voľby sa však na návrh Ministerstva vnútra konali v nedeľu. Pritom nie je tomu tak dávno, ako sa KDH za výdatnej podpory biskupov snažilo presadiť zákaz nedeľného predaja v supermarketoch. Možnosť odmienuť pracovať v tento deň je zahrnutá aj do pripravovanej čiastkovej zmluvy so Svätou stolicou o výhrade svedomia. Posledný deň týždňa je vraj výlučne na svätenie a venovanie sa rodine.

Prečo teda nedeľa? Prečo už neplatila výhrada svedomia pre členov volebných komisií vrátane tých vlastných, z KDH? Pri predpokladanej nízkej účasti voličov je totiž pre každú politickú stranu rozhodujúcim faktorom motivácia a mobilizácia vlastných voličov. Aký lepší mobilizačný faktor existuje pre sympatizantov KDH ako nedeľňajšia návšteva kostola s prípadným pripomenutí z kancla o potrebe ísť voliť (samozrejme, tých našich)?

Zo všetkých regiónov Slovenska hlásili väčšinovú účasť strednej a hlavne staršej generácie, ktorá napokon rozhodla. Výsledok volieb jasne hovorí, že taktika používaná cirkvou stáročia zase raz zabrala. Napriek dlhodobo nízkym preferenciám a neúspechu prezidentského kandidáta patrí KDH k víťazom eurovolieb. Čo na tom, že Slovensko utrpelo fiasko a hanbu, účel svätí prostriedky!

Pokusy o ovplyvnenie a určovanie vzťahov Slovenska k EÚ zo strany KDH sú čoraz úspešnejšie. Kandidátom na eurokomisára – aj vďaka neschopnosti koalície dohodnúť sa a nájsť schopného politika – sa stal kresťanský demokrat Ján Fígeľ. Fígľom a Záborskou obsadilo teda KDH najvýznamnejšie posty Slovenska v rámci inštitúcií EÚ.

Prečo zvolili Záborskú

Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť v Európskom parlamente patrí k dlhodobo najliberálnejším a profeministickým. Počas poslednej legislatívnej periódy predkladal progresívne materiály ako Rezolúciu o reprodukčnom a sexuálnom zdraví a právach (2002) alebo Rezolúcia o ženách a fundamentalizne (2002), ktoré vyvolali hysterické reakcie KDH. Kým v rezolúcii o reprodukčných právach o.i. vyzýva Európsky parlamet štáty EÚ, aby umožnili ženám prístup k k bezpečnej interrupcii, v druhej správe výbor kritizoval fundamentalistický prístup náboženstiev vrátane katolíckeho k právam a postaveniu žien.

Napriek charakteru výboru po masívnom lobingu KDH nominovala ľudová frakcia EP na post predsedíčky novú europoslankyňu Záborskú. Nominácia bola pre členky ostatných frakcií šokom a ťažkým politickým orieškom. Záborská počas svojej politickej praxe nielenže nepresadzovala rodovú rovnosť v duchu spomínaných rezolúcií EP a platných medzinárodných dokumentov ako je Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW, OSN 1979), ale svojim pôsobením aktívne pracovala proti nej. Celou svojou politikou pôsobila smerom k posilňovaniu rodových stereotypov a tradičnej úlohy ženy v rodine. Bola predkladateľkou novely Ústavy SR v r. 2001, ktorá by znamenala protiústavnosť legálneho vykonávania interrupcií. V máji 2004, keď NR SR prijala návrh tzv. antidiskriminačného zákona, poslankyňa Záborská ako i celé KDH návrh nepodporili. Napriek týmto jasným handikepom bola nakoniec zvolená.

Európsky parlament má totiž dlhodobú tradíciu rešpektovať ponúkaných kandidátov na politické posty. Pozície predsedov a predsedníčiek parlamentných výborov sa určujú podľa systému D’Hondt, ktorý zohľadňuje veľkosť politických frakcií a dáva možnosť aj tým menej početným obsadiť niektoré pozície. Nominanti frakcií sa preto zo zásady nespochybňujú. Socialistky sa pokúsili využiť možnosti v rámci spomínaného systému, ľudová frakcia však pohrozila nezvolením francúzkej kandidátky zo socialistickej frakcie na post predsedníčky ekonomického a finančného výboru a kandidátky zo strany zelených na vedenie výboru pre ľudské práva. Poslankyne výboru pre práva žien sa preto rozhodli pre inú stratégiu a svojou neúčasťou umožnili zvolenie Záborskej. Tá okamžite zmenila rétoriku a hoci v Katolíckych novinách v júni 2004 tvrdila: „Zásadne som proti umelému ukončeniu tehotenstva aj proti eutanázii. Ako poslankyňa NR SR som za klub KDH predkladala v marci 2001 pozmeňovací návrh, aby článok 15 Ústavy SR, ktorý hovorí o ochrane života, bol jednoznačný a za žiadnych okolností nepripúšťal umelý potrat.”, dnes, po mesiaci už vraj interrupcie zakazovať nechce. Navyše vraj chce byť otvorená všetkým názorom.

Pani poslankyňa totiž rýchlo pochopila to, čo jasajúcemu KDH uniklo. Ako predsedníčka Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť je zaviazaná prezentovať stanoviská výboru, v ktorom majú väčšinu silné a skúsené feministky. Nerešpektovanie tohoto pravidla može (a iste bude) stáť europoslankyňu Záborskú predsednícky post. A tak sa možno čoskoro dočkáme, že pani predsedníčka bude namiesto citátov z Biblie používať feministickú terminológiu a predkladať do Europarlamentu návrhy na rezolúcie o zjednotení liberálnej interrupčnej legislatívy či povolenie manželstiev homosexuálov. Už dnes sa teším na reakcie kádéháckych lutherovcov. Ak tí očakávali, že Záborská bude blokovať prácu výboru a zmení jeho charakter, opak bude pravdou.

Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.

Vyšlo v týždenníku Slovo, článok uverejňujeme s láskavým súhlasom autorky

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Oľga Pietruchová