Anketa HABU o petícii za životné partnerstvo vs. realita. Máme šanu prekonať hranicu 30 000 podpisov?

Na otázku "Podporíš svojim podpisom petíciu za registrované partnerstvá na Slovensku?"odpovedalo Áno, jednoznačne! až 88.3% zo 111 účastníkov ankety.

Zbytok, asi 8 % prehlásilo, že si
to rozmyslí a len necelé 3% s registrovaným partnerstvom vôbec
nesúhlasili. Zaujímavý je aj údaj posledný – 1 človek sa priznal, že sa
hanbí zverejniť svoje meno… Ale to v tejto chvíli nie je až také
hrozné.

Skúsme počítať. Je nás tu 5
miliónov. Ak by sme vzali aj tie minimálne odhady – tie podhodnotené a
sprofanované 4 %, gejov a lesieb by na Slovensku malo byť približne 200
000. Vyškrtnime radikálne polovicu – to za tých, čo sú zatiaľ
neplnoletí, alebo čo sú možno senilní, a hlavne tých, čo ešte ani
poriadne nevedia, čo chcú od života a svoje zameranie si zatiaľ
nepripúšťajú.

Zostáva nám 100 000 ľudí.
Škrtnime hneď ďalšiu polovicu, lebo každý druhý gej alebo lesba má
svoju orientáciu úplne, ale úplne na háku. Nejako prežívajú svoj
lesbický a gejský život, zvyčajne v utajení, v pohodlí svojho úkrytu,
vedia si zohnať partnera / partnerku na jednu noc, občas možno na viac
nocí, niekedy aj na dlhoročný vzťah. Stále ich však nič, čo sa týka
LGBT komunity, nezaujíma. Oni nie sú gejovia a lesby. Oni len náhodou
majú v posteli osobu rovnakého pohlavia. Proste ľudia čo žijú
gejsko-lesbickú existenciu, ale vôbec sa s ňou nestotožňujú.

Ostáva nám ako tak 50 000
pozitívne, aspoň vnútorne a možno aj vo svojom najbližšom okolí sa
identifikujúcich lesieb a gejov, ktorí sú dosť starí na to, aby petíciu
mohli podpísať, a dúfam, že aj dosť gramotní na to, aby sa už po pol
roku o nej čosi dozvedeli, prečítali si ju.

Povedzme si však pravdu, internet
je pre túto kampaň zatiaľ nosné komunikačné médium a na Slovensku k
nemu má prístup tak najskôr každý 5 človek z dospelej populácie. Takže
si skresajme 50 000 na 10 000 tisíc gejov a lesieb, ktoré sa dokažu na
internete s priemerne inteligentnými schopnosťami k vytlačenej petícii
dopracovať a vytlačiť si ju.

Aby sme len furt neodčitovali,
začnem používať aj znamienko +. Predtým ešte – sľubujem – už iba
posledné očítanie. Povedzme, že z tých 10 000 je polovica priliš lenivá
na to, aby vôbec čo i len pohla teplým mozgovým závitom, a uvedomila
si, že aj malá kvapka LGBT solidarity by mohla v konečnom dôsledku
naplniť celkom slušný lavór, keby sa tie kvapky dali dohromady.

Ostáva nám teda 5 000 gejov a
lesieb, ktorým možno už prebleskla hlavou myšlienka (každý z nich musel
už aspoň o jednu mediálnu správu o kampani zavadiť), že existuje nejaká
petácia, a že by ju snáď mohol / mohla svojim podpisom podporiť –
koniec koncov, ide aj o jej / jeho život.

A teraz príde pričítavanie. Máme
5 000 ľudí. Keby to aspoňa každý a každá z nich podpísala sám/sama za
seba, máme dnes už 5 000 podpisov, ako základ. Keby sa len každý druhý
/ každá druhá z týchto 5000 rozhodla, že sa pokúsi zohnať aspoň zopár
ďalších podpisov okrem toho svojho a povedzme, že by sa im podarilo
získať tak aspoň 5 podpisov, v ideálnom prípade by neprestali, až do
kým nezaplnia celý svoj hárok, to by sme mali aspoň 2 500 x 5. To je
ďalších 12 500 tisíc podpisov.

Povedzme, že sa medzi nimi nájdu
aj trochu akčnejší ľudia, či dokonca odhodlaní aktivisti. Odhadneme ich
tak na maximálne 100 z nich všetkých. Títo super akční odhodlaní LGBT
ľudia nemusia byť až taký super skvelí, stačí ak by sa im podarilo viac
ako 10 – povedzme 20 až 30 podpisov navyše nad štandard bežného geja a
lesby. Už dnes vám môžem povedať, že zopár aktivistov a aktivistiek
vedelo zohnať 100 a viac podpisov za seba – samozrejme z radov
podporujúcej hetero-verejnosti. Zostaňme však pri miernejšej definícii
superakčnosti – stačí 3 hárky – 30 podpisov. Tých 100 trochu viac
akčnejších a len o trošku viac odvážnejších, nezávislejších ľudí by
pridalo dalších 3 000 podpisov. Samotní organizátori kampane, tí
najaktívnejší – nie je ich viac ako 10 vedia zohnať o nejakú tú 50 a
viac podpisov navyše. To máme ďalších 500 až 1000 podpisov.

A nezabúdajme na niekoľko
desiatok VIP osobností, ktoré svoju slávu a meno venovali tejto kampani
a verejne podporili svojim podpisom a hlavne svojou verejne známou
tvárou petíciu za životné partnerstvo. Je ich zatiaľ 35. Mnohí z nich
pridali zopár ďalších podpisov svojich priateľov a známych. To máme
zhriba dalších 200 podpisov. <>Zrátajme si to: 5 000 – základ
pozitívne sa cítiacich gejov a lesieb 12 500 – pozitívne naladený
priatelia, známy, rodina polovice nášho základu 3 000 – nadštandardný
vklad o trochu akčnejších gejov a lesieb z "ľudu" 500 – organizátorskí
aktivisti – extra akčná trieda magorov (to myslím v dobrom, samozrejme
:o)
200 – vklad VIP osobností a ich známych a priateľov. SPOLU = 21 200

Wow. Povedala som si nakonci
svojej šialenej úvahy. 21 200 podpisov – a to všetko pri radikálnych
škrtoch, a podľa mňa aj minimalistických a pesimistických odhadoch.
Keby som bola trochu optimistickejšia, dopracovala by som sa možno aj k
30 000 alebo i k väčšiemu číslu.

Spomeňme si na napr. anketu HABu
– drvivá väčšina prejavila záujem podpísať petíciu. Ja som z tých
pozitívne sa cíticiach gejov a lesieb vybrala len polovicu. Viem, že
anketa na nete, je veľmi skreslená – hovorí len o ľuďoch, ktorí chodia
na webovské stránky, ale napr. taká altera má denne viac ako 150
jedinenčných návštev a za mesiac sa to vyšplá temer k 4 000. A to nie
je Alterovska stránka s tých najnavštevovanejších teplých stránok na
Slovensku – predsa len svojim obsahom si pestuje možno trochu
náročnejšie a špecifickejšie okruhy čitateliek a čitateľov. Také
populárnejšie weby ako lesba.sk so svojim chatom a blogmi, alebo
dlhoročne známy ganymedes, či HAB určite majú čísla návštevnosti omnoho
väčšie.

Iným príkladom podhodnotenia je
odhad internetizovanej populácie. Mnoho ľudí nemá internet doma, ale
majú ho aspoň v práci, alebo v net kaviarni. V tejto perspektíve je
číslo 20 % asi trochu podhodnoteným odhadom potencionálneho počtu ľudí
schopných internetového vyhľadávania. V neposlednej rade, aj prvé 4%
gejsko-lesbickej populácie, z ktorého som vyšla na začiatku, je úplne
minimalistickým odhadom. 4% pochádzajú z čias provotných, dnes už temer
prehistorických výskumov američana Kinseyho. Podľa novodobejších
odhadov amerických vedcov je gejov a lesieb v bežnej populácií od 10 do
15 %. Na Slovensku nie sme na tom tak zle, aby sme sa nemohli blížiť
skôr k tej hranici 10 % ako sa motkať kdesi okolo 4 % – to je naozaj
minimalistická a spodná hranica.

Realita je však iná. Tím kampane
má sotva 3 000 podpisov. Kde sú všetky tie odhady? Máme šancu prekonať
vôbec 10 000 hranicu? Už i 10 000 podpisov by bol celkom slušný výkon.

Zabudla som asi na úplne základnú
vec – na prevládajúcu apatiu a úplny nezáujem o veci za hranicami môjho
malého súkromného mikrosveta. Počítala som idealisticky s tým, že keď
už sa niekto pozitívne ako lesba alebo gej príjma, napadne mu/jej,
celkom nesebecky, že nie je na svete jediný gej / jediná lesba, ktorí
by mohli profitovať zo spoločnej akcie a kampane. Na Slovensku je to
vraj tak, ľudí, teplých a neteplých nezaujíma skoro nič, okrem ich
vlastného blaha a pohodlia. Ale tu predsa ide o veľa, práve o osobné
blaho a pohodlie v našich rovnakopohlavných vzťahoch. Tu ide o našu
základnú existenciu vo dvojici.

10 000 podpisov je už slušná
psychologická hranicia – tie by už aspoň zopár poslancov mohlo začať
brať vážne. 5 miestne číslo už nemožno len tak ignorovať. Možno
neprekonáme hranicu 30 000, kedy by sa s petíciou poslanci už zaoberať
museli, ale že by sme neprekonali ani pomyselnú psychologickú hranicu
5-miestneho čísla zozbieraných podpisov? To sa mi fakt nechce uveriť.

Už vám určite došlo, že moje
pesimistické odhady sú v skutočnosti hlboko pod 20 000 tisícov
hranicou, ku ktorej ma moja šialená úvaha doviedla. Obávam sa, že sa
ani k 5 miestnemu číslu nedopracujeme. A hoci to očakávam, bude to pre
mňa veľmi smutné sklamanie z gejsko-lesbického ľudu na Slovensku. Lebo
teraz nejde o nič viac ale ani menej ako len o hlasy z ľudu. Petícia
nie je o tom, že Vás musí baviť náš aktivistický vkus, ktorý Vám
ponúkneme keď zorgnaizujeme festival alebo premietanie nejakého filmu.
Vkus je veľmi osobná a rozdielna vec. A preto som nikdy neočakávala
tisícove davy na festivaloch a kultúrnych akciách, ktoré naše teplé
združenia pre Vás za tie roky pripravovali.

ALE právo na životne partnerstvo
náš však nemá až tak prečo veľmi rozdelovať, malo by nám ísť väčšine o
to isté. Áno, viem si predstaviť problém, ktorý by nás mohol v téme
Registrovaných partnerstiev rozdelovať, ale mám pocit, že je to zatiaľ
len okrajový problém zopár ľudí, ktorí si myslia, že by sme mali žiadať
viac než len to. Takých je veľmi málo, skôr z radov niektorých
aktivitstiek, ktoré sa držia v tieni. A ak aj také názory sú, je ich až
príliš málo na to, aby ich bolo počuť. Mám pocit, že čo sa týka návrhu
zákona, väčšina z komunity sa stotožňuje s minimalistickým modelom
registrovaného partnerstva so základnými právami. Tak prečo sa nevieme
ako jednotlivci jediným malým pohybom ruky – vlastnoručným podpisom –
za toto vlastné vnútorné cítenie postaviť. Zdá sa, že je to naozaj
mnohým úplne jedno. Ak je to tak, je to veľká škoda. Lebo s "je mi to
jedno" už veľa nenarobíte. O kultúrnom vkuse to nie je, a keby aj bolo
vyriešil by to iná akcia pripravená podľa vkusu, ale čo narobíte s "je
mi to jedno." Apatický človek si zaslúži svoj osud, ktorý ho bude
vláčiť sem a tam, keď sa nevie rozhodnúť a povedať, čo v živote chce.

Ak by sa niekto bál uviesť svoje
meno, chápala by som to, ak by sme žili v bigotnej krajine, kde bijú a
zabíjajú gejov a lesby, ktorý sú čo i len trochu verejní, na dennom
poriadku. Ale to sa naštastie u nás nedeje, a podľa ankety HABu to
takto ani nikto necíti. Väčšina by to podpísala. Tak kde sú tie všetky
tie podpisy? To je nám to fakt väčšine ÚPLNE JEDNO?