Prague Pride ako dar českej spoločnosti (ktorý treba vedieť rozbaliť)

To čo sa deje okolo Prague Pride ma dosť prekvapilo a zarazilo. Som síce Slovenka, ale už skoro desaťročie žijúca v Brne, takže pohľad trochu cudzinky a trochu domácej mi umožňuje zvláštnu kombináciu priblíženia sa aj odstupu, ako sa na prebiehajúcu parádu možno pozerať. Titulky v novinách s pútavým slovom „deviant“ sľubovali tradičnú mediálnu žranicu, aj keď ja by som stavila nejakú tú mincu na to, že téma homosexuality už nechá český národ chladným. Mohla by som sa k tomu postaviť ako k „déjà miliónkrát vu“, ale s pribúdajúcimi názormi som v tom začala vidieť niečo skutočne nové a potrebné a začala som sa tumu veľmi tešiť. 

 

Samu ma to prekvapuje, ale musím uznať, že pán Hájek vytvoril externalitu, ktorú snáď ani klasickým účelovo-racionálnym jednaním nie je možné vytvoriť. Vytvoril debatu, ktorá by tu normálne nebola. Asi by sme zostali pri klasike – normálny/nenormálny, prirodzený/neprirodzený, homosexualita áno/homosexualita áno, ale…

Teraz sme sa však posunuli ďalej. Česká spoločnosť mala, čo sa týka otázky homosexuality, takpovediac upratané, nemala sa za čo hanbiť. Zvonku vyzeralo všetko pekne a kriticky treba uznať, že postoj verejnosti k homosexualite a zákony sú oveľa ďalej, než budú v mnohých európskych krajinách za dobrých 20 rokov. (Premýšľam, či to je pesimistický alebo optimistický odhad.)

Mám ale pocit, že česká spoločnosť má jednoducho na určité veci zvláštne nadanie. Ako obdivne popisuje Mariusz Szczygieł českú spoločnosť a akúsi národnú náturu z pohľadu Poliakov, tak ja ako Slovenka sa obdivne pozerám na to, ako sa s touto náturou Česko vysporiadalo s témou homosexuality. Nechcem tým znižovať usilovnú a trpezlivú prácu aktivistov a aktivistiek. Česká spoločnosť má ale na viac, než sa len horko-ťažko vyškrabať k méte zákona o registrovanom partnerstve – to z nej srší každým pórom, každým činom a paradoxne aj prostredníctvom „každého“ pána Hájka (floskulovite povedané – všetkými tými Hájkami, Klausami a Jaklami). I proti ich vôli. Mám pocit, že ich horká slina má potenciál sa premeniť na víno a zapôsobiť v tejto oblasti pozitívne.

 

Nuž, dosť bolo eufórie a späť k téme. V súčasnej dobe sa v médiách objavujú korigujúce vyjadrenia hradu a kol. typu „ako sme to vlastne mysleli“. Medzitým sa ale už debata dala do pohybu a podoba Prague Pride a hlavne jeho myšlienka sa začína kryštalizovať v úplne novej podobe. Začali sa dotvárať detaily českej tolerancie k homosexualite. Pozerať sa pod povrch postoja k homosexuálom. Ale určite nielen k nim. Napríklad sa tiež dozvedáme, odkiaľ sa berú fundované postoje hradných pánov: „Byl jste se někdy podívat na podobný pochod či happening homosexuálů? Nikoli. Stačí mi televizní reportáže a pohled do “kulturního” programu této pětidenní propagandistické show.“ 

Staronové zistenie – všetci sme len ľudia. Veď nakoniec ani ja som príliš nepátrala po vysvetlení deviantného občana (rozumej občana, ktorý sa odlišuje od sociálnej normy bez negatívnych konotácií) Klausa, keď odmietal prejsť bezpečnostným rámom v austrálskej televízii a nechcela som si kaziť zábavu.

Táto búrka zase trochu vyčistí vzduch. Vytiahne témy, ktoré by sa možno objavili, ale nedostali by sa do médií. Témy, o ktorých by sa nám nechcelo rozmýšľať a nechali by sme sa strhnúť argumentmi ostatných.

Momentálna situácia je potvrdením skutočnosti, že teória je jedna vec a prax druhá. Že cesta býva často dôležitejšia než cieľ. A tiež to, že vieme, o čom sa tu hovorilo v súvislosti s homosexualitou, ale nevieme, o čom všetkom sa mlčalo. A vlastne nielen v súvislosti s homosexualitou – veď pôvodná reakcia pána Hájka (ako sme sa po niekoľkých upresňujúcich rozhovoroch v médiách dozvedeli), sa vlastne týkala samotného ideového smerovania pravicovej ODS.

Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) sa začalo zamýšľať, či náhodou cudzie ambasády nie sú vlastne príliš drzé svojou deklarovanou podporou akcii, aby nakoniec zistilo, že české ambasády robia to isté v cudzine.

Samotný prezident priniesol slovo „homosexualismus“, čím možno nevedomky posunul celé hnutie k ďalšej emancipácii. Boli by sme totiž zvláštna rovnocenná skupina, pokiaľ by sme neniesli aj negatívne rysy. Komu by sa ale z radov GLBT chcelo týmto špiniť ruky? (S vtipom regionálneho významu by našinec povedal:„Komu, okrem Klausa, by sa z radov GLBT…“, ale o tom teraz nebudeme.)

Určité debaty nastali aj medzi samotnými LGBT ľuďmi ohľadom upútaviek k akcii. Úmyselná práca s preexponovanými stereotypmi v klipoch niekoho pobaví, niekoho zarazí, niekoho pohorší, ale bez zamyslenia sa s tým sotvakto vyrovná. A ja som si s hrôzou uvedomila, že Prague Pride je prevažne vnímaná ako akcia homosexuálnych mužov. Snáď jediné viditeľné ženy, do ktorých by sa nejaký kritizujúci politik (kde sú vôbec kritizujúce političky?) mohol pustiť, sú transvestiti. A to je dobré, či zlé? V každom prípade je to pre mňa ten správny dôvod, prečo na Prague pride pochod ísť. Ako civilne oblečená lesba budem dúfam pôsobiť dostatočne exoticky, aby som niekomu stála za zmienku.

Tiež je vidieť, ako ťažko sa ľudia, „naprieč sexuálnym spektrom“, vyrovnávajú so slovom „pride“. Nielen, že sa začínajú učiť, čo toto slovo znamená v angličtine, ale aj to, čo toto slovo znamená v češtine. Je až zarážajúce, aké problémy a prekvapivo aj negatívne reakcie slovo „hrdosť“ spôsobuje. Je to prekvapivé aj preto, že český národ nie je možné nazvať nesebavedomým. Hrdosť tu ale znamená skôr povyšovanie. A ja som teraz na pochybách, ako slovo pride, či hrdosť, vlastne používať. Je nutné sa držať toho cudzieho, čomu vlastne nerozumieme? Môžeme to prijať ako niečo nové? Začať pracovať s explicitnou hrdosťou alebo predstaviť svetu tú vlastnú, našu, slovanskú, implicitnú? Niečo ako – načo nám je americká Coca cola, keď my máme vlastnú Kofolu? 

Hrdosť dráždi. Asi ale hlavne preto, že úspech jedného je predkladaný ako poníženie druhého. Sú osoby (osobnosti?), ktoré túto techniku „my versus oni“ začali verejne používať. Bátora: „Sexuální orientace souvisí s tou politickou – gayové fandí levici,“ (ktorá sa mimochodom po ére Jiřího Paroubka a odborárskych akciách neteší veľkej popularite). V poriadku, trochu invencie. Tú som aspoň nepočula toľkokrát ako Hájkove redukovanie homosexuality len na sexuálne praktiky a snáď aj akúsi „celkovú osobnostnú bezduchosť“. 

Politici celkovo však boli v diskusii takí činní, že kvôli ich priestoru v médiách nezostalo miesto pre poriadnu kritiku zo strany cirkvi. Neuveriteľné. A aj premiér Nečas vypálil z voleja ako sebavedomý politik proti úradníkovi Bátorovi, namiesto toho, aby dva týždne čakal, ako sa situácia vyvinie.

Nuž – ako hovorím, cesta, ktorú vybral Prague Pride pre českú spoločnosť, je celkom osviežujúcim darom. Strany si vyjasnili ideové mantinely, MZV zistilo, čo ambasády porábajú v zahraničí, slovník spisovnej češtiny si tiež prišiel na svoje… 

Prague Pride chcel ukázal rozmanitosť, otvorenosť, hrdosť. Priniesol ju, „víc než si myslíte“ aj tam, kde by ju jeden na prvý pohľad vôbec nečakal. A to sa to ešte ani poriadne nezačalo…

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Monika Bertová