Milí veriaci, nasaďte si masky!

Lesba a kresťanstvo. Na prvý pohľad dva nezlúčiteľné pojmy a pritom existujúca skutočnosť. Skutočnosť, pred ktorou si cirkev už stáročia zakrýva oči a zapcháva uši. Veriaca lesba. Pojem, ktorý by nemal existovať… V marci tohto roku ma zaujal jeden článok od neveriacej autorky, ktorá zo svojho pohľadu rozoberala tému pod názvom Boh verzus homosexualita. Ja sa k tejto téme opäť vraciam, avšak z trochu iného pohľadu – pohľadu veriacej lesby. Ako sa vlastne dajú tieto dva pojmy zlúčiť? Ako vôbec môže žena – lesba existovať v tomto hlboko homofóbnom spoločenstve?

Predtým, ako odpoviem na tieto otázky, vrátim sa k niekoľkým myšlienkam a pocitom z môjho detstva. Vyrastala som v katolíckom prostredí, obklopená ľuďmi, ktorí ma od samého začiatku viedli a vychovávali v duchu kresťanských tradícií. To však v kresťanskej rodine nie je nič neobvyklé. Neobvyklá je iba skutočnosť, že aj napriek prísnej katolíckej výchove a veľkému dôrazu rodičov na tradičné kresťanské hodnoty (ako je medziiným aj posvätnosť manželstva a rodiny) som si od samého začiatku uvedomovala a vyrastala s pocitom, že som INÁ.

Môj život bol tvrdou skúškou pretvárky, beznádeje, pocitu hanby, viny a prázdnoty. V mojej detskej duši bol zmätok a strach a moja naivná detská dôvera v pochopenie, povzbudenie, morálnu podporu a podanie pomocnej ruky zo strany cirkvi sa postupom času začala vytrácať. Vďaka neustálym homofóbnym vyjadreniam a činom zo strany cirkvi som bola nútená každý deň si nasadiť falošnú masku pretvárky na tvár, aby som sa odvážila stáť v dave veriacich. To je jediný spôsob, ako bez strachu a zatracovania môžem existovať v tomto spoločenstve. A samozrejme k tomu patria aj každodenné klamstvá mojich najdrahších.

Rovnica je jednoduchá: lesba + kresťanstvo = pretvárka + dvojitý život. A ako to vyzerá v praxi?

Z jednej strany som (vraj) slušná kresťanka zachovávajúca všetky zvyky, tradície a obrady tak isto ako ostatní kresťania, snažiaca sa finančne podporovať ušlachtilé zbierky na charitu a iné humánne iniciatívy. Onedlho budem aj krstná mama (keby tak vedeli!), a dokonca som aj členka KDH! (nedobrovoľne, prihlásili ma proti mojej vôli)!

Z druhej strany som lesba, členka lesbickej organizácie Altera, snažiaca sa vytvoriť vo svojom meste lesbickú komunitu a podľa možností prispievať k činnosti a budovaniu lesbickej subkultúry na Slovensku.

Aké podarené, však? A zároveň smutné. Miluj svojho blížneho, ako seba samého…

Aká škoda, že sa z tej lásky neujde trošku aj nám. Ako ťažko sa mi odriekajú slová modlitby za mier, zmierenie medzi národmi a vzájomnú toleranciu, keď vzápätí čítam správu o tom, že pápež ostro odsúdil pochod homosexuálov v Ríme, ktorých cieľom a snahou bolo zlepšenie napätých vzťahov s katolíckou cirkvou. Zmiešané mám pocity, keď na sviatok Svätej Rodiny stojím v dave na omši a – pri všetkej úcte k Sv. Rodine – počúvam výzvy na obranu manželstva medzi mužom a ženou voči citujem “kadejakým homosexuálnym zväzkom”.

Cítim sa vtedy ponížená, zbytočná, ako niekto, kto tam nepatrí, ale z úcty k Svätej Rodine neodchádzam. Stojím tam a počúvam krásne slová o tom, ako Boh všetkých miluje. Bez rozdielu. Viem, že je to tak a preto ostávam. Trápi ma, keď v správach počujem, ako mladého geja vylúčili zo seminára po tom, ako sa s dôverou a nádejou na pochopenie zdvôveril svojmu predstavenému o svojej orientácii. Zle sa mi počúva, keď sa od kamarátky dozvedám, že po dvoch rokoch musela opustiť rehoľu kvôli svojej orientácii.

A taktiež mi je na nič z toho, keď nás posielajú na “liečenie”, ktoré iba prehlbuje pocit viny a hanby a zbytočne narušuje psychiku, pretože pre nás je naša orientácia prirodzenou a nedá sa ovplyvniť žiadnou psychoterapiou.

Kto tvrdí opak, nech sa najskôr zamyslí a úprimne odpovie na otázku, či by dokázalo nejaké liečenie alebo nejaký psychiater zmeniť jeho (pre neho) prirodzenú orientáciu. Väčšina by asi bez váhania hrdo vyhlásila, že to nie je možné, že si to ani nedokážu predstaviť. A keby sa predsa len niekto našiel, kto by (zamysliac sa nad sebou) tvrdil, že by to bolo možné, tak som si nie istá, či je heterosexuálne v poriadku na sto percent…

A záver? Všetko naokolo sa vyvíja, od techniky, medicíny až po samotné ľudské zmýšľanie, ale žiaľ, zmýšľanie cirkvi a najvyších cirkevných autorít voči homosexualite ostalo dodnes nezmenené, na úrovni zmýšľania niekoľko storočí späť. Žiaľ, tieto názory sú aj dnes cirkevnými autoritami nekompromisne interpretované ako jediná pravda.

A tak aj ostatní “poctiví” a poslušní kresťania, ktorých príroda alebo Pán Boh obdaril tou správnou orientáciou, s pocitom jedinej a nespochybniteľnej pravdy autorít odsudzujú všetko, čo je nové, všetko, čo je iné a nedá sa vtesnať do cirkevných noriem. Jediný pokrok, ktorý nastal od čias, keď inkvizítori homosexuálov mučili a popravovali je, že sa ju dnes ako “prejav lásky k blížnemu” pokúšajú liečiť.

Koľko si musel vytrpieť napr. Galileo Galilei za svoje názory, koľko musel bojovať Charles Darwin proti urputnému odporu cirkvi voči jeho evolučnej teórii, ktorá dnes patrí medzi základné a neodškriepiteľné pravdy v učebniciach biológie – tak isto ako katechizmus či Biblia na hodinách náboženstva. A koľko (storočí) ešte budeme musieť čakať a trpieť si my, veriaci homosexuáli, pokiaľ bez falošnej masky na tvári a klamstiev budeme prijatí do toho náručia cirkvi, ktorá nás stáročia len odstrkuje, ponižuje a zatracuje ?

Nuž, milí veriaci homosexuáli, pokoj a sesterská/bratská láska nech je medzi nami a cirkvou. Len si, prosím vás, nezabudnime nasadiť tie masky!

Aida

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Prvé lesbické združenie Museion, primárne svojimi cieľmi a aktivitami zamerané na slovenskú lesbickú komunitu, vzniklo v roku 1994 a v priebehu rokov sa stalo rešpektovanou súčasťou slovenskej občianskej spoločnosti a ľudskou i aktivistickou sieťou (nielen) lesieb na Slovensku.