Nepýtam sa ťa, Slovenská republika

Dobrý deň, ahojte, volám sa Jana Zezulová a som z takého milého ľudskoprávneho feministického a k tomu aj teplomilného telesa zvaného Možnosť voľby. Naším poslaním už nejakú tu desiatku rokov je, aby ľudia v tejto spoločnosti mali možnosť voľby žiť svoj život bez zväzovania stereotypmi, či už sa týkajú pohlavia, rodu, identity či orientácie… Bol začiatok 20. storočia a vo väzení sa pýtali Alice Paul, americkej feministky a sufražetky, nech vysvetlí, prečo bojuje za práva žien. Povedala, že nechápe, čo má ešte vysvetľovať, chce len to, čo dnes vo vyspelej demokracii považujeme za samozrejmé, že ak hovoríme o ľuďoch, hovoríme o ľudských právach, že ak hovoríme o ľudských právach, hovoríme o možnosti rozhodovať o svojich životoch. A to so všetkým, čo k tomu patrí.

Minulý piatok v rozhlasovom vysielaní jeden poslanec platený aj z „teplých“ daní pošliapal po dôstojnosti mojej kamarátky, dlhoročnej teplej aktivistky Hany Fábry. Urobil to úplne beztrestne a veľkohubo, presvedčený o pravdivosti svojich slov tak, ako môže byť len extrémista. Bolelo to. Hanu aj mňa. Mňa preto, že sa tento heterosexuál pasoval do role hovorcu a zároveň ochrancu našej láskavej heterosexuality. Lenže ak je heterosexualita niečo viac ako len prejav emócie k opačnému pohlaviu, ak sa pasuje do role jediného správneho modelu vzťahu, do role nevraživej a arogantnej, šliapajúcej po právach iných, potom ani neviem, či sa chcem nazývať heterosexuálkou. Milý pán poslanec, ja nemusím byť lesba, ani židovka, ani inej pleti, aby som vedela, aké to musí byť ponižujúce zažiť občianstvo druhej kategórie. Na začiatok na to stačí empatia.

Potom to pokračuje načúvaním, aby výsledkom toho procesu bola akceptácia. Ivan Požgai, náš prvý gejský aktivista, ty to tam do toho neba počuješ, hovorím „akceptácia“, nie tolerancia, tolerovať to je ako znášať nutné zlo. Ale my sa tu bavíme o ľudských právach. Nie o niekoho vkuse-nevkuse, nie o tom, že LGBT ľudia platia (akože platia) dane a odvody. My sa tu bavíme o konkrétnych ľudoch, nie o 4% či akýchsi homosexuáloch. Ktorých ako jednoliatu masu prebrali snáď už všetky sociálno-vedecké disciplíny a ktorých si do huby zobral aj ten, kto by sa nemal vyjadrovať radšej k ničomu.

Ja neverím, že LGBT ľudia sú lepší alebo morálnejší ako heteráci. Práve z ľudskoprávneho hľadiska by som to ani nedopustila. Lebo ľudské práva – to nie o tých dobrých a o tých lepších. To je o rovnakých možnostiach pre rôznych. To je o ich dôslednom napĺňaní aj vtedy, ak si ich uplatnia len tie dva páry, ktoré sa tu dnes symbolicky zosobášili. A dôvod je prostý a predsa unikátny. Už nikdy nedopustiť ďalší holokaust. Spomínaná Alice Paul sa raz vyjadrila, že bojuje boj, ktorý nikdy nemal byť bojom. Ani tento Prajd ním nikdy nechcel byť. O ľudské práva sa predsa nebojuje ani nežiada. Ľudské práva sú náš dôstojný modus bytia. A to všetkých. Bez rozdielu. Nepýtam sa ťa, Slovenská republika, kedy to konečne pochopíš, ale kedy zabezpečíš nápravu.

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Jana Jablonická-Zezulová

Posledné príspevky od Jana Jablonická-Zezulová (zobraziť všetko)