Hádaj, kto príde na večeru

Stresujúcejšej vety hádam ani niet, keď ide o nádejnú nevestu či ženícha do domu. A to ani nikto zo zúčastnených nemusí trpieť predsudkovým ochorením. Stačí obyčajný a pochopiteľný strach rodičov, ako sa bude v budúcnosti dariť ich dieťaťu.

Rovnomenný americký film (1967) doširoka otvoril dvere téme takzvaných zmiešaných manželstiev. Zmiešaných. Slovo, ktoré strašilo v tom čase ľuďom v hlavách, keď sa – konečne po stáročiach – končil inštitucionalizovaný rasizmus amerického právneho systému a na ľudí inej farby pleti ako bielej začala spoločnosť i právo nazerať rovnako.

Súčasný prezident USA Donald Trump je síce príkladom, že sa dielo nepodarilo dotiahnuť do dokonalosti, ale podstatné je, že spoločenská a politická avantgarda tých čias dokázali, že keď ide o správnu vec, ľadmi sa dá pohnúť. Čas lieči a napokon si väčšina nové postoje osvojí a ďalšie generácie už dostávajú do daru zvnútornenie myšlienok, že farebný svet je – už zo samej podstaty toho slova – pestrejší a bohatší ako ten starý, čiernobiely.

Americkej spoločnosti, ktorú zvyšok sveta (a aj ona sama) považuje za jednu z najliberálnejších, trvalo až do roku 1967, kým sa páry ako Joey (Katharine Houghton) a John (Sidney Poitier) mohli vziať. Ak ste film nevideli (odporúčam pozrieť), asi je na mieste napísať, že filmová Joey je beloška, John je Afroameričan – a konflikt v rodinách bol na svete.

Dlhých 48 rokov trvalo, kým sa situácia v USA zopakovala aj v prospech párov rovnakého pohlavia. Budúce generácie budú krútiť hlavou nad tým, ako je možné, že ich starí rodičia v tom videli taký neprekonateľný problém – rovnako ako dnes krútime hlavou nad odmietaním zmiešaných párov my.

Možnosť voľby je alfou a omegou všetkých spoločností a jednotlivcov, ktorí stoja na strane práva a spravodlivosti. A na strane lásky, ktorá nepozná predsudky, pozná iba samu seba a odmieta uveriť, že je v nej niečo zlé či zvrátené. (Lebo nie je.)

Európska únia dnes stojí na rozcestí, či ísť cestou rozhodnutí národných štátov a nechať niektoré z nich diskriminovať nemalú časť európskej populácie, alebo či presadiť záväznú spoločnú politiku aj v oblasti rodinného života, keď iné segmenty nemá problém regulovať.

Nemecko, ťahúň Európy nielen v ekonomike, aktuálne preukázalo obrovskú dávku ľudskosti, empatie a citlivosti voči možnosti voľby pre všetkých vstúpiť do manželstva. A tak sa o pár týždňov zosobášia aj nemecká ministerka životného prostredia Barbara Hendricks a jej dlhoročná partnerka, učiteľka. (Povolania zdôrazňujem zámerne.)

Za lásku, rovnosť a ochranu všetkých rodín bez rozdielu v Nemecku hlasovala do nohy celá miestna sociálna demokracia, vážený pán premiér SR, i prekvapivo veľká časť kresťanských politikov a političiek, vážená slovenská „kresťanská“ opozícia.

Viem, že slovenský parlament si myslí, že by Nemci a Nemky k nám mali chodiť na školenia, ako s zatočiť s liberálnymi názormi, ale je to naopak, dámy a páni. Raz to história potvrdí aj u nás.

Komentár vyšiel 5. júla 2017 v denníku Pravda

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.

Posledné príspevky od Hana Fábry (zobraziť všetko)