O februári, ktorý nie je studený

Prednedávnom som si vypočula ďalší bezpochyby expertný názor na prítomnosť lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových (LGBT) ľudí v histórii. Vraj – v minulosti „ich“ toľko nebolo a boli nimi hlavne umelci a bohémi a možno ešte tak Elton John. Od týchto sa ale aj akosi očakávalo, že budú „iní“. To, že je teraz tých teplých tak veľa, je určite zapríčinené bulvárnymi médiami a „tými dúhovými provokáciami“. 

Diagnóza: zhubné!
Nemalo by vôbec zmysel zaoberať sa týmto mýtom, ak by nebol rozšírený a jeho dôsledky také zhubné. Vytvára dojem exkluzivity jednej menšiny, ktorá si však želá skôr opak – začlenenie a prijatie zo strany majority so všetkými štandardnými právami. Viditeľná inakosť tejto menšiny, ktorá niektorých homofóbov tak rozčuľuje, je skôr dôsledkom diskriminácie a homofóbie počas dlhých desaťročí. Napríklad aj tých desaťročí za socializmu, kedy povedať „Áno, som teplý,“ znamenalo stratu rodiny, práce, spoločenského statusu i dôstojnosti. Vtedy, keď sa verilo na bludy o chorobe a deviácii. Vtedy, keď sa nehovorilo o elgébété, ale len o bu… bubu.

Vtedy, keď…
Aj o tom, čo bolo „vtedy, keď…“ je slovenský február plný teplých kultúrnych akcií a diskusií. O pocitoch syna, ktorý chce svojim rodičom povedať, že je úplne normálny, len ľúbi chlapa. O jeho matke, ktorá sa trápi, lebo chce piecť svadobné koláče, pritom netuší, že v rôznych kútoch Európy by ich mohla s radosťou napiecť habadej. O mužovi, ktorý trpí stratou svojho partnera, a nemôže o svojej bolesti hovoriť. O ženách a mužoch, ktorí sa v 90. rokoch snažili presvedčiť slovenskú verejnosť, že je liberálna. O mladých ľuďoch, ktorí radi športujú a nepotrebujú pri tom počúvať nadávky do buzerantov. O hrdých rodičoch, ktorí si povedali, že sa za svoje „iné“ deti nebudú hanbiť, lebo nemajú prečo. A o hrdých deťoch, ktoré pochopili, že byť nevyhnutne znamená aj byť vnímaný. Divadlo, filmy, výstava, diskusie, šport. Za zvyčajnou formou ponúka Mesiac LGBT histórie nový obohacujúci obsah.

Výzva byť lepšími
Spoločnosť sa môže pokojne aj naďalej tváriť, že tu teplí nikdy neboli. Že v slovenskej histórii sa medzi významnými ľuďmi žiadni takí nenachádzali. Že s nami nepracovali, že nás neučili a nevychovávali naše deti, že nás neliečili a nezachraňovali naše životy, že nestavali naše domy. Z histórie ich tým nevymažeme. Áno, správať sa bez predsudkov môže byť ťažké. Mohli by sme totiž zistiť, že sa vďaka tomu stávame lepšími. A byť lepším si občas vyžaduje ten typ kultivovaného správania, kvôli ktorému nás nejeden grobian môže počastovať „nadávkou“ zženštilý či teplý. A to je v našich končinách ešte stále silná výzva. Je to však tiež výzva spoznať ľudí, za skratkou ktorých sa skrýva bežný každodenný život plný radostí a starostí, taký odlišný od bujarých predstáv obyčajných ľudí. A tiež niektorých nezávislých osobností!

Jana Jablonická-Zezulová, Možnosť voľby, Iniciatíva Inakosť
Článok bol napísaný pre denník Pravda; vyšiel v občianskej prílohe OSA v januári 2013.

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Jana Jablonická-Zezulová

Posledné príspevky od Jana Jablonická-Zezulová (zobraziť všetko)