O Martine (tak trochu pateticky)

Ak ste mali detský sen a splnil sa vám, budete vedieť, o čom je v tomto oslavnom článočku reč. Teda v mojom prípade ide skôr o sen pubertálny, ale veď nemusíme lpieť na detailoch. Pocit je ten istý… Martina Navrátilová. Lesbická a tenisová ikona. Stála vedľa mňa, podala mi ruku, fotila sa so mnou a s ďalšími lesbami. Keď odchádzala, povedala nám čau:)

Naše endorfíny boli takmer hmatateľné. Nie, fakt nemám 15 rokov. Ale myslím si, že ani (môj) stredný vek nie je dôvodom byť serióznou a nelietať v povetrí, keď sa stretnete s človekom (prepáčte, s Človekom), ktorý zmenil váš život, ktorého obdivujete zdiaľky väčšiu časť svojho života, ktorému držíte palce, ktorý vám pomohol "upratať" a zosvetliť spočiatku temné zákutia emocionálnych prežívaní vlastnej inakosti.

Dôverne hovorím o Martine, že je moja "lesbian mother". A celkom určite nie som jediná. Ak mám použiť psychologický terminus technicus, Martina je pozitívnym identifikačným vzorom celej generácie lesieb po celom svete. A tých českých a slovenských zvlášť.

Narodila sa v Čechách, presnejšie v bývalom Československu, tenis začala hrať v Čechách, svoj vzťah k ženám si uvedomila pravdepodobne tiež ešte tu, doma. Teraz je doma v USA, ale slovenské a české lesby ju stále majú za svoju. Zmenila náš svet. Ešte "za boľševika", po emigrácii do Ameriky, si svet klebetil o jej lesbizme a ona jeho klebety potvrdila svojim otvoreným životom.

Muselo to byť ťažké, mohlo to ohroziť jej americkú "green card", ale napriek tomu, že sa pred novinármi téme lesbizmu spočiatku vyhýbala, neskrývane lesbicky žila. A to bolo to dôležité.

Klebety prenikli aj k nám, cez železnú oponu… A ponúkli lesbám obraz toho, ako by mohli žiť aj ony, ak by sa prestali báť. Poviete si, že žila v slobodnej liberálnej Amerike, nemohlo to byť až také zlé ako "za socíku" u nás. Asi nebolo. Len nezabudnime, aká je a vždy bola Amerika konzervatívna (iba v jedinom štáte – v Massachusetts – sú legálne homosexuálne partnerstvá).

Som si istá, že bez Martiny by (sme) mnohé lesby oveľa dlhšie a bolestnejšie bojovali s vlastnou inakosťou, s vlastnými neoddeliteľnými a nezameniteľnými citmi, s vlastným egom, s vedomým rozhodnutím byť, kým sme, žiť svojim životom bez pretvárky a heterosexuálneho sociálneho krytia. Bojovali by sme možno dodnes s rozhodnutím byť či nebyť… Šťastné. A svoje.

Martina neskôr, po svojom verejnom comingoute, začala oficiálne na prestížnych amerických a svetových fórach presadzovať práva gejov a lesieb na dôstojný, rovnakými občianskymi právami zaručený život. Svojim spôsobom sa stala medzinárodne uznávanou lesbickou aktivistkou par excelance. No kolegyňa, čo vám budem rozprávať:)

Ale veď to asi všetci viete… A to sa tu nebudem zmieňovať o tom, že zmenila aj nielen ženský, ale celý tenisový svet. Grandslamová rekordmanka, spoluzakladeľka WTA, bojovníčka za rovnaké odmeňovanie mužov a žien za výkony na kurte… no, na čo dobré a nové v tenise za posledných minimálne 20 rokov si spomeniete, v tom mala určite prsty aj Martina Navrátilová.

Ale naspäť k pôvodnej téme. Martina v sobotu 18. júna predstavila v bratislavskej galérii Danubiana obrazy slovenského výtvarníka Juraja Králika, ktorému prispela svojou troškou do mlyna – na jeho obrazy "napálkovala" presne mierené navrátilovské loptičky, namočené do farieb – a dodala tak obrazom (doslova) patričný otlačok pestrofarebnej slávy. Obrazy hodnotiť nebudem, to by mi asi nešlo, je to mimo mojej šálky čaju. Choďte sa pozrieť a urobte si svoj obraz…

Klepali sa nám ruky, keď vchádzala do haly galérie, kde mal prebehnúť krátky fototermín. Báli sme sa o kvalitu fotografií, rozklepané ruky nie sú nijako zvlášť prospešné ostrosti fotografií. Strojené, respektíve naučené úsmevy, určené výhradne médiám, sa chvíľami menili na úprimné, dobre známe, široké, jednoducho Martinine… A krátky fototermín sa plynulo zmenil v plánovanú autogramiádu. Ľudí nebolo veľa, galéria je dosť ďaleko od centra mesta, aj propagácia pokrivkávala, ale nič to nemenilo na príjemnej atmosfére, ktorá časom akýmsi samospádom vznikla.

Martina nás spojila. Opäť. Známe aj neznáme. Známych aj neznámych. Nezmazateteľne do nás otlačila svoje charizmatické fluidum ako farebné loptičkové prskance na Králikove obrazy. Profesionalitou, skromnosťou, priateľskými úsmevmi, trpezlivosťou so všetkými, čo sa pri jej autogramiádovom stolíku stavali znova a znova do radu na jej podpis (ako Kýblik v Siedmich trpaslíkoch, ktorý sa točil v rade na Snehulienkinu pusu) potvrdila staré, známe, že čím väščia VIP, tým väčšia pokora. Vnútorná pokora a ľudská skromnosť bez ohňostrojov a škandálov pre prvé strany bulváru. A vykašlite sa teraz na myšlienky o frázach…

O tom, že sme sa skupinka lesieb s ňou odfotili samostatne, mimo všetkých ostatných, vám asi nemusím ani rozprávať. Tvárila sa síce trochu "fototermínovo", ale predýchali sme to všetky s vedomím, že toto môže byť už tak zhruba miliónta fotka tohto druhu v jej živote.

A ešte vám poroprávam, ako sme sa spontánne cestou domov zahrali na Prvý máj. Čierny mercedes, o ktorom sme vedeli, že ním Martina do galérie prišla, prechádzal okolo nás – a Martina nám z neho priateľsky mávla. Viete si predstaviť našu reakciu: všetky voľné ruky mávali ako pred prvomájovou tribúnou. Rozlúčili sme sa teda dostatočne dôstojne.

A šli na pivo. Späť do našich životov. Do životov, ktorým NAŠA Martina zasvietila na cestu…

Poznámka: Foto nájdete na www.changenet.sk v sekcii Poznámkový blok v tomto istom článku.

Foto: Dagmar Tauferová

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.