Malí ako Vatikán

Britský list Daily Mail priniesol v týchto dňoch správu, že Kuvajt plánuje bližšie nešpecifikovaným spôsobom testovať svojich potenciálnych návštevníkov na homosexualitu. V prípade pozitívneho výsledku im zakáže vstup do krajiny. Vskutku geniálny ťah, ašpirujúci na budúcoročnú „nobelovku“ za medicínu i za mier dohromady. Nehovoriac o štátnom marketingu podpory cestovného ruchu. Plán hodný geopolitickej oblasti, kde sa homosexualita trestá smrťou.

V Iráne podľa dostupných zdrojov popravili za uplynulé štvrťstoročie až 4000 ľudí! Trest smrti za homosexualitu je možné dostať napríklad aj v Sadskej Arábii, v Sudáne či v Mauretánii. V ďalších krajinách, v ktorých sa uplatňuje islamské právo šaríja, sa miestna inkvizícia uspokojuje „len“ s bičovaním či kameňovaním.

Z tohto pohľadu si slovenská LGBTI komunita nemá na čo sťažovať. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý je vraj zbytočné organizovať na Slovensku dúhové ľudskoprávne demonštrácie. Samozrejme, ako každé porovnávanie, aj toto kríva. Porovnávať je možné aj s Ruskom, ktoré nám je bližšie a kde najnovšie zákony vedú iba k „obyčajnému“ individuálnemu násiliu a väzneniu LGBTI ľudí. Ale môžeme sa tiež porovnávať s krajinami Beneluxu, kde stupeň rešpektu menšinových práv je rovný dostupnosti práv väčšiny.

Asi neprekvapí, že práve krajiny Beneluxu sa dlhodobo pohybujú na špici rebríčkov hodnotenia kvality života svojich obyvateľov. Je zjavné, že nielen ekonomická spokojnosť tam mieša karty. Otázka znie, kam sa chce v tomto druhu rebríčkov zaradiť Slovensko. Zdá sa totiž, že práve o toto zvádza naša krajina čoraz urputnejší zápas.

Na rane samozvaných slušných ľudí, prezentovaných často neoľudáckymi a klérofašistickými platformami, sú už nielen rómske komunity, ale aj komunity LGBTI ľudí. Je nepochopiteľné, že veľká časť verejnosti, drvená ekonomickými trápeniami, namiesto logickej otázky, kto príde na rad po „cigáňoch“, „teplých“ a feministických “bosorkách” (čítaj samostatných premýšľajúcich žien), radšej sadá na lep vytváraniu vnútorných nepriateľov. Ani za socializmu to v tomto smere nefungovalo lepšie. Dnes za aktívnej účasti tých, ktorí boli v minulom režime – paradoxne – súčasťou jednej z najviac utláčaných komunít.

Minister zahraničia Miroslav Lajčák, ktorého úlohou je zadefinovať stratégiu ochrany ľudských práv, spoznáva na vlastnej koži, čo to znamená byť na Slovensku menšinou. A to ani nemusí k žiadnej z nich patriť. Aby sa stal terčom hodeného kameňa stačí pristupovať k menšinám s rešpektom a informáciami 21. storočia.

Niektorí kresťania ponímajú lásku k blížnemu svojmu ako k sebe samému veľmi výberovo. Minister Lajčák a jeho (tradičná) rodina, rovnako ako jeho spolupracovníci, sú len jednou z obetí tejto desivej stredovekej „lásky“. Aby jej mohli vzdorovať a dokončiť svoju prácu, potrebujú našu podporu. Už konečne nemlčme. Nech vieme, ako na tom vlastne sme: či sme takí malí ako Vatikán (a zatiaľ vyzerá, že sme), alebo takí neprístupní ako Kuvajt. Alebo či sa dokážeme pripojiť ku krajinám, kde sa ľuďom jednoducho žije dobre. Z ktorých ľudia neutekajú…

Komentár bol napísaný pre denník Pravda a v ňom 10. októbra 2013 vyšiel

 

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.