O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Organizácie a jednotlivci združení v Iniciatíve Inakosť, či už v tej prvej neformálnej z roku 2000 alebo dnešnej, vždy vychádzali z niekoľkých kľúčových premís. Ústava Slovenskej republiky v Čl. 12 deklaruje: “ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach”. To okrem iného znamená, že len na základe menšinovej sexuálnej orientácie nemožno nikoho znevýhodňovať. Existuje vedecký konsenzus o tom, že homosexuálna orientácia je prirodzeným variantom ľudského správania a nemá žiadne negatívne dôsledky na kvalitu života ľudí. Homofóbia je rovnako spoločensky neprijateľná ako rasizmus, antisemitizmus, xenofóbia a pod. Samozrejme, že slovenská realita je na míle vzdialená od týchto princípov.

Kľúčovou požiadavkou hnutia je právne uznanie párov rovnakého pohlavia aspoň určitou formou registrovaných partnerstiev. Právne uznanie takýchto párov nemá len praktické výhody, ale je kľúčové z hľadiska rovnosti v dôstojnosti. Ak veríme, že život v stabilnom zväzku s inou ľudskou bytosťou založený na vzájomnej láske a rešpekte zvyšuje spokojnosť s vlastným životom, vytvára psychické pohodlie, prejavuje sa vyššou priemernou dĺžkou života, predstavuje ekonomické zázemie, je najlepším prostredím pre výchovu detí a teda posilňuje spoločnosť a štát, je nepredstaviteľné paušálne odopierať skupine obyvateľstva prístup k nemu. Ak trvalé partnerské zväzky dvoch osôb predstavujú spoločenské dobro, tak žiadnej skupine spoločnosti by nemalo byť právne uberané. Samozrejme platí, že nikomu by nemalo byť ani vnucované a preto je dôležité zachovať možnosť voľby.

Dôležitou úlohou LGBTI aktivizmu v najbližšom období je ukázať, že jeho agenda je v skutočnosti hlboko konzervatívna. Empirické výskumy čoraz jasnejšie dokazujú, že negatívne javy vyskytujúce sa u menšej časti gejov a lesieb (psychologické problémy, alkoholizmus, sexuálne prenosné choroby a pod.) priamo súvisia okrem iného s ich vylúčením z inštitútov ako registrované partnerstvá či manželstvá a s nimi súvisiacou spoločenskou podporou. Ako totiž presadzovať v tejto komunite hodnoty stability, vernosti, záväzku, zodpovednosti, ako ponúkať vzory pre LGBTI mládež, keď štát odmieta akýmkoľvek spôsobom uznať existenciu vzťahov párov rovnakého pohlavia? O to nepochopiteľnejšia a zraňujúca je snaha niektorých skupín v spoločnosti popierať možnosť samotnej existencie trvalých, oddaných a milujúcich vzťahov párov rovnakého pohlavia.

Ešte skôr, ako by slovenskí teplí aktivisti a aktivistky dosiahli čokoľvek podstatné v legislatívnej oblasti, vzniklo v ostatnom roku silné hnutie namierené voči LGBTI ľuďom. Konferencia biskupov Slovenska v decembrovom pastierskom liste šokovaným veriacim ohlásila, že „aktéri kultúry smrti“ pripravujú rozvrat rodiny, vydávajú národ na zánik a presadzovaním manželstva dvoch mužov (alias „sodomského paškvilu“) privolávajú Boží trest. A že hlas katolíkov „pri akýchkoľvek voľbách môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti“. O pár dní nato vznikla Aliancia za rodinu ako „občianska iniciatíva, ktorá sa neviaže na žiadnu ideológiu, vierovyznanie či politickú stranu“, požadujúca ústavné vymedzenie manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy a odmieta všetky formy alternatívnych rodinnoprávnych inštitútov, čiže aj registrované partnerstvá. Kampaň katolíckej cirkvi a občianskych združení personálne prepojených s KDH sa prejavila napríklad koordinovaným odporom voči vládnej Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike , Národným pochodom za život a zberom podpisov pre referendum „o ochrane rodiny“, v skutočnosti výlučne zameranom proti párom rovnakého pohlavia. Na začiatku tohto roka sa táto kampaň stretla s prezidentskou kampaňou premiéra Fica a výsledkom bol ústavný zákaz manželstiev párov rovnakého pohlavia.

Vzhľadom na pretrvávajúci sociálny dištanc nemajú LGBTI ľudia v SR žiadne zastúpenie v politickej reprezentácii, a to na všetkých jej úrovniach. Komunita je stále v procese svojho budovania a svoje záujmové, kultúrne a advokačné organizácie má prakticky len v hlavnom meste Bratislava. Neexistuje politická strana, ktorá by presadzovala alebo podporovala práva LGBTI ľudí vo všetkých oblastiach. Naproti tomu navrhovatelia referenda patria jednoznačne k mocenskej väčšine, čoho najjasnejším dôkazom je fakt, že v priebehu polroka dokázali presadiť zmenu Ústavy SR zakazujúcu manželstvá párov rovnakého pohlavia.

Účinky tejto ústavnej zmeny sa dajú zhrnúť do vety – nikomu nepomôže, niektorým ublíži. Nijakým spôsobom táto zmena nezvyšuje už existujúcu ústavnú ochranu manželstva, rodiny a detí, ktoré sú navyše chránené medzinárodnými dohovormi stojacimi nad našou ústavou. Ústavné zákazy manželstiev párov rovnakého pohlavia boli v posledných rokoch predmetom mnohých vedeckých štúdií a preverovania pred ústavnými súdmi. Opakovane bolo preukázané, že nijakým spôsobom neprispeli k rastu počtu sobášov, zníženiu rozvodovosti, rastu pôrodnosti, či zlepšeniu kvality života manželských párov. Naopak v kontexte vyspelých demokracií sa v týchto ukazovateľoch spravidla darí viac krajinám právne uznávajúcim aj páry rovnakého pohlavia. Vylúčenie jednej skupiny párov z právnej ochrany tým ostatným jednoducho v ničom neprospieva. Namiesto takýchto ústavných zmien by slovenskí poslanci mali vytvárať lepšie legislatívne podmienky pre všetkých ľudí a všetky rodiny, bez ohľadu na to, či sú založené manželstvom.

Z dlhodobého hľadiska je však úspech teplého aktivizmu v podmienkach liberálnej demokracie neodvratný. Jeho odporcovia totiž môžu uspieť len za splnenia dvoch podmienok: LGBTI ľudia zostanú neviditeľní a ich odporcom bude umožnené hovoriť nepravdu bez náležitých dôsledkov.

Z výskumov vyplýva už notorický fakt, že čím viac LGBTI ľudí daný človek pozná a čím sú mu bližší, tým otvorenejší postoj k nim zaujíma. Je ťažké veriť predsudkom a negatívnym stereotypom, ak ide o môjho brata, sestru, syna, sesternicu, priateľa, susedu, kolegu v práci, spolužiačku a pod. Na Slovensku dnes stále väčšina LGBTI ľudí svoju identitu skrýva, v práci, škole, ale aj v širšej rodine. Napriek tomu, že skupiny náboženských fundamentalistov vypisujú nepríčetné petície proti každému verejnému zobrazeniu LGBTI ľudí (či ide o gejský pár v tanečnej súťaži, lesbický pár v magazíne predajcu nábytku, alebo snahy o blokovanie Dúhového PRIDE), otvorenosť a viditeľnosť týchto ľudí narastá. Pred pár rokmi bolo ešte na Slovensku nepredstaviteľné, aby existoval a verejne sa prezentoval teplý športový klub, LGBT Business Forum a aby si ľudia mohli prečítať príbehy rodín rovnakého pohlavia v dennej tlači.

S vyvodzovaním dôsledkov voči šíreniu nepravdivých informácii je to v slovenskom verejnom priestore vo všeobecnosti menej nádejné. V súvislosti s bojom proti „gender ideológii“ zaplavilo internet na Slovensku množstvo dezinformácií, otvorených klamstiev, pseudoštúdií a pseudoodborníkov. Nahráva im jazyková izolovanosť slovenského diskurzu od diskurzu v krajinách EU, úplná nečinnosť vlády, neochota slovenského akademického sektora vyjadrovať sa k politickým otázkam a odborná nepripravenosť slovenských médií. Vzhľadom na to, že pestovanie kritického myslenia nie je práve silnou stránkou slovenského školstva, bežný internetový užívateľ nie vždy vie rozpoznať dôveryhodnosť zdroja. Vykresľovanie LGBTI ľudí ako nových nepriateľov národa tak padá na úrodnú pôdu. Ani toto však nie je dlhodobo udržateľné a ako ukazuje skúsenosť z USA (identické zmeny ústav jednotlivých štátov a referendové iniciatívy), po pár rokoch sa kampaň založená na klamstve môže obrátiť proti ich autorom a spôsobiť stratu ich dôveryhodnosti.

Cieľom teplého aktivizmu však nie je získať si na svoju stranu hŕstku extrémistov, ale pohyblivý stred spoločnosti. S ním vie LGBTI komunita ľahko nájsť spoločné záujmy, hodnoty a ciele. Napríklad školy, v ktorých nedochádza k prejavom homofóbie, kde môžu rozvinúť svoj potenciál všetky deti bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, nie sú otázkou práv LGBTI ľudí, ale kvality vzdelávania a jeho prístupnosti pre všetkých. S právnym uznaním párov rovnakého pohlavia dnes nemajú problém konzervatívci vo Veľkej Británii, kresťanskí demokrati v Luxembursku, Rakúsku, Nemecku atď. Pridávajú sa viaceré kresťanské cirkvi a samotný pápež František používa rétoriku na míle vzdialenú Konferencii biskupov Slovenska.

Diskusia okolo pripravovanej Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv sa už nejaký čas dotýka témy práv LGBTI ľudí. Môže sa preto zdať, že práve táto téma je kľúčová a predstavuje jedinú zmenu, ktorú stratégia prináša. Mediálne viditeľný spor ľudskoprávnych organizácií, expertov a expertiek na jednej strane a kresťanských organizácií, KDH a Konferencie biskupov na strane druhej, je len vhodnou dymovou clonou skutočného sporu a problémov sprevádzajúcich prípravu stratégie. Tým je neochota vlády prevziať zodpovednosť za uvedenie jej medzinárodných a vnútroštátnych ľudskoprávnych záväzkov do praxe, čo sa prejavuje aj tým, že agenda ľudských práv nie je po zrušení funkcie podpredsedu vlády adekvátne kompetenčne zastrešená a rezorty sa nevedia dohodnúť, kto má navrhované opatrenia realizovať.

Vzhľadom na to, že kresťanské organizácie a Konferencia biskupov Slovenska trvali na tom, aby stratégia vôbec nezmieňovala existenciu LGBTI ľudí na Slovensku, bol kompromis s nimi nemožný. Samotný text návrhu stratégie sa o právach LGBTI ľudí zmieňuje prakticky len raz a hovorí o potrebe prijatia akčného plánu pre túto oblasť. Stratégia vychádza zo súčasného legislatívneho stavu a akčný plán by mal podobný charakter ako desiatky existujúcich akčných plánov pre iné skupiny obyvateľstva a práv. Všetky diskusie o jeho konkrétnom obsahu nás tak ešte len čakajú, samozrejme za podmienky, že sa ho vláda skutočne rozhodne prijať. Tento neurčitý záväzok tak nepredstavuje žiadny zásadný prínos alebo zmenu pre LGBTI ľudí na Slovensku, i keď fakt, že sú prvýkrát zmienení vo vládnom programovom dokumente stojí za povšimnutie.

Prínosom však bol nepochybne proces tvorby stratégie, počas ktorého si vláda zastúpená svojím podpredsedom Miroslavom Lajčákom prostredníctvom svojich poradných orgánov prizvala na pomoc nezávislých odborníkov a odborníčky a umožnila participáciu organizáciám zastupujúcim jednotlivé skupiny obyvateľstva a prioritné témy. Výbor pre práva LGBTI osôb (paritne zložený zo zástupcov štátnej správy a MVO) tak za rovnakých podmienok ako ostatné výbory prvýkrát v histórii pripravil materiál o aktuálnom stave ľudských práv LGBTI ľudí a o tom, čo by sa malo v najbližších rokoch v tejto oblasti urobiť. Vychádzal z odporúčaní medzinárodných organizácií, dobrej praxe v štátoch EÚ, výsledkov výskumov a slovenskej reality. Materiál nepredstavuje žiadne revolučné riešenia, ale zameriava sa na problematiku zberu dát, analýzy, dôslednú implementáciu antidiskriminačnej legislatívy, osvetu a vzdelávanie. Napriek tomu predstavuje len informatívnu prílohu stratégie a je otázne, či navrhované opatrenia a priority budú niekedy vládou aj realizované.

Na záver odcitujem jednu zo základných myšlienok materiálu: „Práva LGBTI ľudí sú už chránené existujúcimi medzinárodnými záväzkami SR, čím sa zabezpečuje široký rozsah ich uplatnenia. Nejde teda o vytváranie nových ľudských práv alebo vytváranie nejakých nadštandardných práv, ale o to, že univerzálne ľudské práva sa nespochybniteľne vzťahujú aj na LGBTI ľudí a ich špecifické životné situácie… Základným predpokladom ďalšieho pokroku v oblasti podpory a ochrany práv LGBTI ľudí je povýšiť racionalitu nad predsudky, sekularizmus nad náboženský štát, rovnosť nad diskrimináciu a univerzálne práva nad stigmu menejcennosti.“

Martin Macko (Iniciatíva Inakosť, podpredseda Výboru pre práva LGBTI osôb)

Prevzaté z multikulti.sk

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Martin Macko

Posledné príspevky od Martin Macko (zobraziť všetko)