Život ako nedokončená veta

Vraj je toho veľa, o čom sa dá písať. Ale môj život, ktorý je taký, aký je práve môj terajší deň, tak veľmi podobný včerajšiemu a mnohým ďalším dňom predtým, je plný jednej farby, sem tam akýsi záblesk bielej, červenej, ale inak je to všetko šedé ako moje dnešné nohavice… …

tváriace sa, že sú slušné a možno nimi vskutku sú a asi aj nimi o čosi viac zapadám do okolia, v ktorom sa nachádzam, v ktorom pracujem, do ktorého možno až tak nepatrím a predsa patrím, v ktorom sa odohráva ten môj jednotvárny život, život s jednou tvárou, tak ten môj život sa zmestí tak akurát do tejto jednej vety, ktorá sa možno zdá byť dlhá, ale zbytočná, ako tá moja hra na slušnosť, keď vo vnútri som rebelka, aj keď prispatá a lenivá (takto nič nedokážem), ale nie som len úradníčkou, ktorá sa hrá s číslami, vraj dôležitými, lebo znamenajú peniaze a o peniaze predsa ide, však je jasné, že nejde o lásku, to je sentimentálny prežitok, nie som len myš schovaná v diere nazývanej firma alebo company, ktorá by bez kapitalizmu (bez kapitálu) znamenala hovno, lebo však priznajme si, kto by nás potreboval, čo vyrábame, nič, len krútime peniaze, až sa z toho krúti hlava, ale čo som to vlastne chcela (nemusím nič dokázať), čo som chcela, keď som bola malá, ešte slobodná, bez strachu, bola vôbec taká doba, bez strachu, či ma ním naočkovali už pri narodení, ale teraz ma napadá, že je ešte jedna farba, čo zasahuje do mojej šedej reality, bez pozvania prišla a naháňa mi strach, čierna, nie však obyčajná čierna, nie je to len farba, obliekajú sa do nej ľudia, schovávajú sa a cítia sa v nej bezpečne, vraj kresťania, mám pocit, že sú čosi viac, aj keď i oni sú hriešnici ako ja, nie, určite nie sú ako ja, vraj hlásajúci pravdu, vždyť je to k smíchu, počúvam, čítam ich pravdy, pozorne počúvam, pozorne sa dívam, oni hovoria, že som chorá, že môj sen žiť s osobou, ktorú milujem (perverzná láska, však mami, oci) je utópia, kto sa bojí viac, oni, či ja, kto komu ničí hodnoty, vraj naša západná civilizácia s kresťanským fundamentom speje k zániku, vraj aj kvôli mne, vždyť je to k pláči, kvôli tej farbe nefarbe som nemohla spať celú noc a myslela som na židov a myslela na holokaust a ako to asi všetko začalo (žeby takto), kto to začal (Hitler nebol prvý), kedy to začalo (ešte dávno pred Hitlerom), milí kresťania, dajte mi svätý pokoj, stavajte si kostoly, koľko len chcete, pozývajte do nich ľudí, ktorí o pozvanie a vaše poznanie stoja (v tejto krajine máte skvelé publikum), len nechcite, aby som sa Vám, taká chorá aká som, starala o zábavu a kupovala lístky na toto kruté predstavenie, vy sa totiž zabávate i za moje dane, i na môj účet, pre mňa budete vždy len ľuďmi so svojimi pravdami, o nič pravdivejšími než je moja pravda, tak áno, aj taký vie byť môj život, nie iba šedý, to sa mi len zdá, niekedy sa mi zdajú aj krásne veci, niekedy…

marcela

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Prvé lesbické združenie Museion, primárne svojimi cieľmi a aktivitami zamerané na slovenskú lesbickú komunitu, vzniklo v roku 1994 a v priebehu rokov sa stalo rešpektovanou súčasťou slovenskej občianskej spoločnosti a ľudskou i aktivistickou sieťou (nielen) lesieb na Slovensku.