LESBA.SK ODPORÚČA: Neznesiteľná neviditeľnosť lesieb

Anna Gruszczyńska | 12.10.2004 | lesba je iná | Nekomentované

Keby sme sa mali pokúsiť o definíciu poľskej lesby, vyšiel by nám kríženec tvora, ktorý sa vyskytuje s rovnakou frekvenciou ako mýtický jednorožec, s Matkou Poľkou, ktorá zišla na nesprávnu cestu, lebo nikdy nestretla správneho muža.

Poľská lesba sa vyznačuje ešte jednou zaujímavou vlastnosťou – o svojej problematike mlčí rovnakou mierou ako spoločnosť a médiá, odmietajúce jej právo na existenciu.

Lesieb v Poľsku niet, nebolo a, ak to tak ďalej pôjde, ani nebude. Celkom určite nezačnú existovať bytosti z mäsa a kostí, ako samostatné subjekty, s vlastnými dejinami a vlastnými zvykmi, čitateľné pre zvyšok spoločnosti. V súčasnosti sa na ženskú homosexualitu hľadí ako na západný výmysel, obťažujúci rovnako ako zhadzovanie mandelinky zemiakovej z amerických lietadiel. Ireneusz Krzemiński, sociológ zaoberajúci sa problematikou homosexuality, kedysi povedal, že v poľských podmienkach je existencia gejského hnutia nemožná. Možno má pravdu. Od istého času je mojím profesionálnym hobby hovoriť o neexistencii lesieb. Toto hobby je pomerne perverzné, lebo popiera moje vlastné bytie ako homosexuálne orientovanej osoby a navyše lesbickej aktivistky. Nuž čo, vždy som mala rada paradoxy.

Čiapka neviditeľnosti

Popravde by som namiesto neexistencie mala hovoriť o neviditeľnosti lesieb. Z času na čas totiž možno stretnúť predstaviteľku tejto zanovite mlčiacej skupiny, ktorej obľúbenou súčasťou šatníka je podľa všetkého čiapka neviditeľnosti. Narýchlo vytvorený predpis na čiapku neviditeľnosti pre lesby vyzerá nasledovne: zoberieme etos Matky – Poľky, zmiešame ho s toleranciou v poľskom vydaní a okoreníme pravicou s patriarchátom. Pred použitím potriasť. Samotné zainteresované sa navrhovanej liečbe príliš nebudú brániť. Dokonca naopak, s radosťou pristanú na neviditeľnosť výmenou za trochu (mimochodom iluzórneho) pokoja.

Dlhé vlasy, vysoké podpätky

Podobne ako majú „Wysokie Obcasy“ (Vysoké podpätky – víkendová príloha denníka Gazeta Wyborcza určená pre ženy – pozn. prekl.) veľké zásluhy o rozvoj „feminizmu s ľudskou tvárou“, s nechtami otupenými podľa predpisov a vymaľovanými najlepším lakom, aj časť lesieb si zaslúžila kolektívne ocenenie za disciplínu „lesbizmus s ľudskou tvárou“, ktorý prekvitá vďaka anonymným zástupom žien, ktoré si podávajú čiapku neviditeľnosti ako štafetový kolík.

Predstaviteľky „lesbizmu s ľudskou tvárou“ ubezpečujú všetkých, že napriek nepochybnému nešťastiu, aké ich postihlo, nepoddali sa zlu a zostali ženami. Sú v poriadku, lebo majú dlhé vlasy a chodia na vysokých podpätkoch, ako to vystihla jedna čitateľka ženskej prílohy Gazety Wyborczej. Vo svojej horlivosti pri plnení všetkých záväzných noriem ženskosti, teda tak naozaj heterosexuality, lebo heterosexualita ozajstnej poľskej ženy je vecou samozrejmou a nespochybniteľnou, sú tak dokonalé, že by sa ako vzor takto ponímanej ženskosti mohli dostať do Sèvres. Háčik je v tom, že napriek všetkému heterosexuálne nie sú.

A celý pohreb je nanič

Našťastie pre trvácnosť čiapky neviditeľnosti, to, čo nie je pomenované, nemá právo na existenciu a ženy milujúce ženy majú v Poľsku veľké zábrany označovať sa ako lesby. Uštipačné heslo z amerických tričiek „Nie som lesba, ale moje dievča áno“, sa v poľskom vydaní mení na „Nie som lesba a moje dievča tým skôr nie“. Vrcholom rafinovanosti bývajú dlhoročné vzťahy žien, v ktorých jedna cez druhú ubezpečujú okolie, že nie sú homosexuálne. Jednoducho majú rady ženy a tak to dopadlo, že nakoniec spolu žijú v spoločnom byte.

Lesby do „Playboya“

„Mať rada“ je kľúčový prvok konštrukcie čiapky neviditeľnosti. Dve ženy sa môžu nanajvýš mať rady, nikdy sa nemôžu navzájom priťahovať. Výnimkou je, keď sa na horizonte nachádza muž a robia to práve kvôli nemu. To je príčinou nadreprezentácie lesieb v Playboyi. Každý predsa musí vedieť, kde je jeho miesto – spisovatelia k perám, robotníci k lopatám a lesby do Playboya.

Ženská túžba nie je prítomná a je ignorovaná, lebo túžiť môže iba bytosť vnímaná ako subjekt, nie ako objekt. V patriarchálnej kultúre subjektom, ktorý túži, po ženách rovnako ako po mužoch, je muž. Žena môže byť nanajvýš predmetom jeho túžby. Práve preto je 90 % pornografie venovanej heterosexuálnym mužom. Zvyšných 10 % tvoria materiály pre homosexuálnych mužov. Ženská túžba môže existovať iba v súvislosti s mužom, preto lesba je žena, ktorej odpor voči mužom vážne skomplikoval život. Vzťah s inou ženou je chápaný ako výstrednosť a eventuálne môže slúžiť ako príprava na správne plnenie heterosexuálnych rolí. Tu je počiatok už takmer nesmrteľného motívu dospievajúcich dievčat, ktoré sa na sebe navzájom učia umeniu bozkávania. Podliehanie homoerotickému správaniu by malo paradoxne v budúcnosti spôsobiť, že budú ešte lepšími matkami, ženami a milenkami. Jednoducho – statočnými Matkami – Poľkami.

Lebo bola chladnou ženou

Matka Poľka je úporne bránený element poľského folklóru, v ktorom ženy majú pri dverách prednosť a pekným dámam bozkávajú ich rovnako pekné ruky, ale bez zábran majú ženy zablokovaný služobný postup, sú im vyplácané nižšie mzdy a bez dôsledkov ich v súkromí domácností mlátia. Koniec koncov, poľská žena vždy nesie nejaký kríž. V minulosti to bol vlastenecký kríž. Na ženách spočívala ťarcha plodenia synov pre Poľsko, ktorí v budúcnosti padnú za nezávislosť vlasti. Teraz je hlavným poslaním ženy stáť na stráži rodinných hodnôt, chápaných ako predurčenosť trpieť alebo starať sa o rodinu. Tieto pojmy sa niekedy zvyknú zamieňať.

Geniálnou čiapkou neviditeľnosti, ešte lepšou ako dlhé vlasy a make-up, je manželstvo. Ako uvádza Barbara Pietkiewicz v správe týždenníka Polityka o sexuálnych menšinách, túto nepochybne mučenícku cestu si volí jedna tretina lesieb, aby neskôr trávili bezsenné noci plné trápenia po boku svojho vyvoleného ako svedomitá, ale chladná žena. Znecitlivená sedatívami a so zaťatými zubami si dokonca v mene rodinno-vlasteneckých hodnôt splní manželské a všetky iné povinnosti.

Lesba však ako bytosť neposlušná, ktorá kašle na patriarchát a neplánuje sa nechať redukovať na pozíciu inkubátora a multifunkčného robota, útočí na tvrdo obraňované štruktúry patriarchátu. Kedysi takéto podvratné elementy nazývali čarodejnicami a pálili ich na hraniciach. Netreba sa však obávať, čiapka neviditeľnosti je natoľko účinná, že vo väčšine krajín, kde zákony zakazovali homosexuálne styky, sa podobné ustanovenia takmer nikdy netýkali lesieb. Ako možno zakazovať niečo, čo neexistuje? Okrem toho už nie je čas na zákazy, máme nové osvietené tisícročie, teoreticky múdrejšie vďaka emancipačným hnutiam a máme toleranciu, ktorá je jednoduchšia o to viac, že je zameraná na čisto teoretický objekt.

Tolerantní inak

Podobne ako sa v poľštine zakorenilo klišé „schopní inak“ (sprawni inaczej), milosrdne vysmievajúce sa z postihnutých, alebo aj „milujúci inak“ (kochający inaczej), súčasťou slovníka by sa malo stať aj označenie „tolerantní inak“. Tolerancia v poľskom vydaní znamená predovšetkým heslo „rob to doma potajomky“. Keď už musíš, tak si buď. Ale nie v reálnej, sociálnej a právnej dimenzii, pretože dobrá lesba je neviditeľná lesba. Takto chápaná tolerancia platí dovtedy, kým sa o veciach mlčí v duchu princípu „tolerujeme lesby, ale nech sa neprezentujú na verejnosti“. V očiach heterosexuálnej väčšiny netreba veľa, aby sa začalo hovoriť o verejnom prezentovaní. Stačí na verejnom priestranstve držať partnerku za ruku, spomenúť film s lesbickým motívom alebo nebodaj (preboha!) pozvať „podozrivé“ dievča na študentský žúr. Jedným slovom, stačí vstúpiť do priestoru, ktorý je považovaný za heterosexuálnu doménu.

Zaujímavé pritom je to, že samotné „ženy milujúce ženy“ súhlasia s nasadením takéhoto náhubku a horlivo podporujú takúto formu sociálnej „tolerancie“. Po prvé, mlčanie im garantuje relatívne pokojné prežitie bez nehôd. Keď okolie nebude vedieť o existencii lesieb, nemalo by mu napadnúť šikanovať ich výlučne kvôli sexuálnej orientácii, dokonca ani keď bude mať jednu z nich pred očami. Je to síce klamlivá ilúzia, ale dáva prinajmenšom istý pocit bezpečia. Po druhé, proti čiapke neviditeľnosti neprotestujú v obavách, že onedlho budú musieť zaužívanú formulu pri zoznamovaní zmeniť na „volám sa Anna a som lesba“. Podľa ich argumentácie sa nikto z voleja nepredstavuje ako heterosexuál. Mimochodom, nemusí tak robiť. Veď pravidlo hovorí, že každý je heterosexuálom a pokiaľ nie je, pozri uvedené vyššie.

Všetci sme ľudia

Sexuálna orientácia v Poľsku má do seba to, že je vnímaná ako neobyčajne súkromná záležitosť. Nikdy nie je chápaná ako politická otázka, napriek tomu, že sa týka tak závažných otázok, akými sú právo na uzatváranie legalizovaných partnerských zväzkov alebo rešpektovanie zákazu diskriminácie práve kvôli sexuálnej orientácii. V Poľsku nie je populárne hovoriť o diskriminácii. Populárny je však názor, že všetci sme ľudia. Žiaľ, ak sa na to pozrieme podrobnejšie, zistíme, že kategória „všetkých ľudí“ zahŕňa najmä heterosexuálne orientovaných mužov. Lesby sú z nej vylúčené dvojnásobne. Po prvé kvôli svojmu pohlaviu, po druhé – kvôli sexuálnym preferenciám. Napriek tomu roky sociálneho tréningu a praxe v nosení čiapky neviditeľnosti robia svoje. Odvšadiaľ zborovo zaznieva uisťovanie, že diskrimináciu na vlastnej koži nepociťuje nikto a prekonanie prípadných ťažkostí, napríklad ostrakizovania v spoločnosti, si vyžaduje iba trochu úsilia. Nakoniec presviedčame sami seba, že nepotrebujeme ani právo na vyjadrovanie svojich názorov a potrieb na verejnom fóre, ani nijaké iné „špeciálne práva“. A ak áno, tak problém neexistuje.

Majú ho iba postihnutí aktivisti a aktivistky gejsko-lesbických organizácií, ktorí tvrdohlavo vnímajú sexuálnu orientáciu v sociálnom a politickom kontexte. Toto zanovité lipnutie je podľa názoru samotných gejov a lesieb nepotrebné. Veď predsa existujú gejské kluby, v ktorých sa počas víkendu možno realizovať ako homosexuál a v pondelok sa disciplinovane obliecť do heterosexuálnej uniformy. Okrem toho aktivistom – tvrdohlavcom vytýkajú prílišný radikalizmus. Napriek tomu však je v skutočnosti najradikálnejšou formou protestu, na akú sa zmôžu poľskí aktivisti a aktivistky, absolvovanie vlastného „coming-outu“, t. j. informovanie okolia o tom, že som gej alebo lesba. Kde sú hlučné demonštrácie, zablokované cesty a mnohotisícové parády? Zatiaľ máme do činenia s niekoľkými desiatkami entuziastických idealistiek a idealistov, ktorí za svoje aktivity dostávajú zľava i sprava, ale s maniakálnou trpezlivosťou sa oddávajú neproduktívnej a frustrujúcej činnosti, akou je robenie iných ľudí nasilu šťastnými.

V berlínskom Schwules Museum, ktoré sa zaoberá dokumentovaním histórie a kultúry sexuálnych menšín, sa nachádza fotografia z prvej gejskej demonštrácie z roku 1973. Vidno na nej skupinku osôb s transparentmi. Celkovo na míting prišlo šesťsto ľudí. Dnešní homosexuáli v Poľsku sa fakticky nesmelo pokúšajú zamiešať do tejto skupiny, majúcej niekoľko sto členov spred tridsiatich rokov. Sami si pritom nie sú úplne istí, kam vlastne chcú smerovať. Ide mi tu najmä o lesby, ktoré sa jednoznačne držia v úzadí v nádeji, že čiapka neviditeľnosti im stále pevne sedí na hlave.

Levanduľová nákaza

Snom väčšiny lesieb je podľa všetkého mať svätý pokoj po boku milovanej osoby, vďaka čomu v Poľsku nikdy nemalo šancu etablovať sa nijaké sociálne hnutie, ktoré by ich konsolidovalo. Je pravdou, že sa sporadicky objavovali lesbické skupiny, ale po prvé – veľmi rýchlo sa menili na priateľské okruhy a po druhé – vždy existovali v rámci štruktúr gejsko-lesbických organizácií, ktoré by popravde mali byť označované za gejské organizácie, kde pôsobí niekoľko žien „milujúcich inak“.

Čiapka neviditeľnosti účinne pôsobí nielen v gejských organizáciách. Nesklame ani vo feministických zoskupeniach. Poľský feminizmus jednoznačne uprednostňuje heterosexuálnu orientáciu, preferuje zároveň bezpečné vystupovanie v záujme „všetkých žien“. Na počudovanie z toho vyplýva, že všetky ženy sa javia ako heterosexuálne. Okrem toho slovo feministka vyvoláva v poľskom jazyku veľmi zlé asociácie. Vynikajúco funguje ako nadávka a veľmi často býva používané ako synonymum škaredej mužatky, teda jednoducho lesby. Preto poľské ženské aktivistky, medzi ktorými sa prirodzene nachádzajú aj lesby, robia všetko preto, aby sa zbavili takéhoto označenia. Predovšetkým práve tie, ktoré sú orientované homosexuálne. Sú to priam vysnívané podmienky na cvičenie dvojitého myslenia, ale omnoho menej vysnívané na reálne zlepšenie situácie lesieb a zväčšenie ich viditeľnosti.

Ináč – to všetko už predsa bolo pred tridsiatimi rokmi v USA, ďaleko za oceánom, kde sa poriadne feministky, pôsobiace v záujme „všetkých žien“, búrili proti lesbickej „levanduľovej nákaze“. „Levanduľové panny“ však našťastie rýchlo vzali rozum do hrsti a začali sa zaoberať lesbickým feminizmom. A to dnes potrebujeme – ženy, ktoré budú do omrzenia opakovať: „To sme my, lesby. Sme tu a nie je naším zámerom odísť, tak si radšej zvyknite.“ Sú potrebné ženy, ktoré nanovo napíšu zamlčané dejiny, ukryté niekde v zabudnutých archívoch, zaobalene spomínané v poviedkach a v ústnom podaní. Sú konečne potrebné ženy, ktoré nadobudnú odvahu vyrozprávať svoj príbeh a zhodiť čiapku neviditeľnosti. Dúfam len, že kurz „lesbického hnutia pre samoukov“ nám zaberie rozhodne menej ako tridsať rokov.

Uniwersytet Kulturalny, č. 33, marec 2003, s. 1, 4 – 5.

Preklad: Juraj Marušiak
Uverejňujeme s láskavým dovolením vydavateľa a autorky.