Viera Wallace-Lorencová: Znovuobjavenie bisexuality

Je bisexualita „tretím druhom“ sexuality, mimo homosexuality a heterosexuality, alebo medzi nimi? Alebo je to čosi, čo predovšetkým absolútne spochybňuje samotný koncept sexuálnej identity? Prečo namiesto hetero-, homo-, auto-, pan- a bisexuality nehovoríme jednoducho o „sexualite“? A môže nás bisexualita naučiť niečo fundamentálne o povahe ľudskej erotiky? Marjorie Garber1

Termíny bisexualita a homosexualita, v kritickej teórii čoraz častejšie nahrádzané termínom homoerotika, sú v ranom modernistickom európskom kontexte anachronizmom, pretože hoci ženy a muži mali skúsenosti s homoerotickými praktikami, neidentifikovali sa ako bisexuáli alebo homosexuáli. Marjorie Garber, odvolávajúc sa na práce Michela Foucaulta, v knihe Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life (Vice versa: bisexualita a erotika každodenného života) poukazuje na to, že až do prelomu 18. a 19. storočia homoerotika bola praxou, nie identitou.2 Michel Foucault v knihe The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction (História sexuality: Zväzok 1, Úvod) rozvíja tézu, že v dôsledku právnych, psychiatrických a lekárskych diskurzov v 19. storočí homosexuál už nebol iba „morfológiou s indiskrétnou anatómiou a potenciálne záhadnou fyziológiou“3, ale zrazu sa stal „persónou“, a to v momente, keď bol donútený podrobiť sa psychiatrickému vyšetreniu, ktoré vyžadovalo od psychiatra, aby popísal osobnú históriu pacienta a označil ho diagnózou „homosexuál“.

Vychádzajúc z Foucaultovej tézy, že sexualita je diskurzívne konštruovaná a regulovaná režimami moci, v tejto úvahe si kladiem nasledujúce otázky: Aké režimy moci sa podieľajú na vtláčaní bisexuality do mocenských diskurzov? Ako je bisexualita diskurzívne konštruovaná v súčasných akademických a mediálnych diskurzoch: ako identita (fluidálna alebo zafixovaná), ako sexuálna aktivita, alebo ako čosi iné? Moje úvahy o diskurzívnej konštrukcii bisexuality, situované v kultúrnom kontexte Spojených štátov amerických, sú inšpirované prácami nasledujúcich autoriek a autorov: Michel Foucault (1976), Eve Kosofsky Sedgwick (1990), Judith Butler (1990), Marjorie Garber (1995), Maria Pramaggiore a Donald E. Hall (1996), Kristin Esterberg (1997), Katherine Sender (1998) a Lisa Henderson (1999).4

Diskurzy o bisexualite

Hoci v náboženských a právnych diskurzoch sa termín bisexualita nevyskytuje, implicitne sa tieto diskurzy vzťahujú aj na bisexuálne túžby a vzťahy, konštruujúc erotické túžby a sexuálne akty medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia ako hriech, priestupok alebo zločin. Na rozdiel od náboženských a právnych diskurzov, psychiatrické, a najmä psychoanalytické diskurzy explicitne rozlišujú medzi termínmi bisexualita a homosexualita. Od prelomu 18. a 19. storočia erotické túžby voči príslušníkom rovnakého pohlavia začali byť v psychiatrických diskurzoch konštruované ako duševná choroba, označená diagnózou a „liečená“ terapiou, ako aj rôznymi drastickými chirurgickými zásahmi. V roku 1973, v dôsledku nového empirického výskumu a pod vplyvom politického aktivizmu gejov, lesieb a bisexuálov a meniacich sa spoločenských noriem, Americká psychiatrická asociácia vyčiarkla homosexualitu z Diagnostickej a štatistickej príručky duševných chorôb DSM-III.

Psychiatrické diskurzy sa však aj naďalej výrazne podieľali na diskurzívnej konštrukcii homosexuality a bisexuality. Príkladom je diagnóza tzv. ego-dystonickej homosexuality, ktorá bola v roku 1986 vyradená z DSM-III. Od sedemdesiatych rokov členovia Americkej psychiatrickej asociácie pracujú intenzívne na odstránení stigmatizácie homosexuality a hoci niektorí psychológovia a psychiatri aj naďalej vnímajú homosexualitu negatívne, empirický výskum a profesionálne normy vylučujú diagnostikovanie homosexuality a bisexuality ako psychopatológie.

Bisexualita je v Spojených štátoch amerických v súčasnosti čoraz explicitnejšie konštruovaná aj prostredníctvom mediálnych a akademických diskurzov. Vzhľadom na rastúci záujem akademickej vedy o bisexualitu a nárast v reprezentácii bisexuality v médiách je opodstatnené sa domnievať, že akademická veda a médiá zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu v diskurzívnej konštrukcii bisexuality. Stúpajúci počet vedeckých publikácií o bisexualite, vydaných v Spojených štátoch amerických v 90. rokoch, a zároveň rastúcu viditeľnosť reprezentácie bisexuality v médiách v tom istom období však podľa môjho názoru treba chápať vo vzťahu k politickému hnutiu za práva sexuálnych menšín, ktoré iniciovalo zmeny v americkej spoločnosti už pred viac ako tridsiatimi rokmi. Vzťah medzi aktivistickou praxou a mediálnymi a akademickými diskurzmi je predmetom mojich nasledujúcich úvah o diskurzívnej konštrukcii bisexuality.

Bisexualita v kontexte politického hnutia za práva sexuálnych menšín

Verejná prezentácia bisexuálnych identít v Spojených štátoch amerických sa začala okolo roku 1920, v období tzv. Harlem Renaissance, keď sa Harlem stal centrom afroamerického avantgardného umenia, džezu a gejskej subkultúry vychádzajúcej z hnutia New Negro (New Negro Movement). Prevažnú väčšinu harlemskej revitalizačnej subkultúry tvorili ženy a muži z radov afroamerickej intelektuálnej a umeleckej avantgardy ako napríklad Zora Neale Hurston, Bessie Smith, Josephine Baker, Langston Hughes, Wallace Thurman a Aaron Douglas. Eric Garber (1990)5 poukazuje na to, že bary a iné verejné priestory v Harleme (speakeasies, buffet flats, rent parties, costume balls) sa stali vyhľadávaným a niektoré aj etnicky/rasovo integrovaným prostredím na homoerotickú interakciu medzi mužmi a ženami z rôznych spoločenských vrstiev, vytvárajúc tak jednu z prvých príležitostí na artikulovanie objavujúceho sa povedomia sexuálnych menšín.

Ekonomická kríza v roku 1929 náhle ukončila harlemskú revitalizáciu, a hoci v 30. a 40. rokoch afroamerická subkultúra sexuálnych menšín existovala v Harleme aj naďalej, stala sa oveľa menej viditeľnou a rasovo homogénnou subkultúrou. Spoločenské zmeny v USA počas druhej svetovej vojny priniesli nielen nové príležitosti pre homoerotické vzťahy a identifikáciu, ale aj nové formy stigmatizácie, antihomosexuálne nariadenia a postihy homoerotických túžob a vzťahov v armáde aj v civilnom živote. Allan Bérubé (1990)6 opisuje metódy povinných psychologických vyšetrení, ktorých cieľom bolo identifikovať homoerotické sklony mužov a žien zaujímajúcich sa o prácu v armáde. Kým začiatkom 40. rokov sa homosexualite v armáde nevenovalo veľa pozornosti a tisíce gejov a lesieb vstúpilo bez problémov do armády, v polovici 40. rokov armáda rozpútala federálnu antihomosexuálnu kampaň. Začiatok a koniec vojny priniesol zmeny aj v spoločenskom akceptovaní lesbických vzťahov v civilnom živote – masové začlenenie žien do priemyselnej výroby počas vojny umožnilo odrazu miliónom amerických žien únik od patriarchálnych a heteronormatívnych vzťahov v rodinách. Ženy mali odrazu nielen príležitosť vykonávať dovtedy typicky mužské profesie, získať finančnú nezávislosť, ale aj príležitosť žiť v homosociálnom prostredí, ktoré umožnilo mnohým ženám prejaviť svoje homoerotické túžby. V povojnovom období, keď sa spoločnosť začala usilovať o znovuobnovenie heteronormatívneho statusu quo prostredníctvom masového prepúšťania žien zo zamestnania, odôvodneného tvrdením, že starostlivosť o deti a manžela je primárnym poslaním každej ženy, bary a kaviarne vo veľkých urbánnych centrách v USA boli takmer jediným verejným (hoci ani zďaleka nie bezpečným) prostredím pre nadväzovanie homoerotických vzťahov a afirmáciu homoerotických túžob a identít. Začiatkom 50. rokov, po vyradení tisícov gejov a lesieb z armády, FBI spustila civilnú antihomosexuálnu kampaň proti rastúcej gejskej populácii vo veľkých mestách, zatvárajúc gejské bary a spisujúc zoznamy homosexuálov a ľudí stýkajúcich sa s homosexuálmi. Mnohí vojnoví veteráni, ktorí boli vyradení z armády v dôsledku homosexuálnej orientácie, vytvorili dve organizácie: gejskú organizáciu Mattachine Society, založenú roku 1950 v Los Angeles, a lesbickú organizáciu Daughters of Bilitis, založenú roku 1955 v San Franciscu, ktoré predstavujú začiatky politického organizovania sexuálnych menšín v USA.

V 40. a 50. rokoch prostredie barov v San Franciscu, New York City a iných urbánnych centrách na západnom aj východnom pobreží USA ponúkalo lesbám a gejom príležitosť nielen na interakciu, ale aj na konfrontáciu s hostilitou a homofóbiou. Madeline Davis a Elizabeth Kennedy v knihe Boots of Leather, Slippers of Gold (Čižmy z kože, papuče zo zlata) približujú atmosféru barov, kde sa stretávali ženy z formujúcej sa lesbickej komunity v Buffalo, v štáte New York, ktoré prostredníctvom oblečenia, manierizmu a celkového vzhľadu prispievali k zviditeľňovaniu lesbickej identity a subkultúry na verejnosti. John D’Emilio7 poukazuje na to, že hoci Kalifornia bola v povojnovom období jediným štátom, ktorý zaručoval právo homosexuálov združovať sa v baroch a iných verejných priestoroch (San Francisco malo koncom 50. rokov viac ako tridsať gejských barov), polícia si vždy našla nové dôvody na prehliadky týchto barov. Vzhľadom na pokračujúcu homofóbiu, podporovanú inštitúciami heteronormatívnej spoločnosti, objavujúce sa homofilné hnutie (Homophile Movement), ktoré sa v tom čase strategicky dištancovalo od barovej gejskej subkultúry v San Franciscu, bolo v 50. rokoch takmer neviditeľné.

Koncom 60. a začiatkom 70. rokov, v kontexte spoločenských zmien iniciovaných hnutím za občianske práva a proti rasovej diskriminácii, ako aj protivojnovým, pacifistickým, študentským a ženským hnutím a v atmosfére objavujúcej sa „sexuálnej revolúcie“ sa rozrastajúca subkultúra sexuálnych menšín v USA začína zviditeľňovať, a to zásluhou gejov, lesieb, bisexuálov, bisexuálok a transvestitov (drag queens), ktorí a ktoré sa začali otvorene politicky angažovať. Hoci v San Franciscu sa aktivistická interakcia medzi barovou gejskou subkultúrou a homofilným hnutím začala už v polovici 60. rokov a priniesla prvé politické víťazstvá sexuálnych menšín v Kalifornii, za začiatok gejského aktivizmu v USA sa vo všeobecnosti považujú protestné demonštrácie gejskej komunity v New York City, vyvolané policajnou raziou v Stonewall Inn v júni 1969. Na začiatku 70. rokov patrili mnohí bisexuáli do heterosexuálnych „swinger“ komunít, ale mnohí sa politicky identifikovali s rozrastajúcim sa hnutím gejov a lesieb (Gay and Lesbian Liberation Movement). Bez ohľadu na afiliáciu, bisexuálni aktivisti obhajujú sexuálnu slobodu – právo na sexuálne vzťahy s príslušníkmi oboch pohlaví. V roku 1972 bola v New Yorku založená prvá bisexuálna organizácia, The National Bisexual Liberation Group, po ktorej nasledovali v roku 1976 národné centrum bisexuálov v San Franciscu – The National Bisexual Center, a organizácia BiWays, založená v Chicagu v roku 1978. V 80. rokoch sa v USA začali objavovať nové bisexuálne organizácie založené z iniciatívy žien, ako napríklad The Boston Bisexual Women’s Network, založená v roku 1983, a o tri roky neskôr The Seattle Bisexual Women’s Network. V roku 1987 sa bisexuálne aktivistky a aktivisti po prvýkrát pridali ako organizovaná skupina k washingtonskému pochodu za práva gejov a lesieb March on Washington for Gay and Lesbian Rights, ktorý sa neskôr z iniciatívy o vytvorenie politickej aliancie a príslušníčok rôznych sexuálnych menšín premenoval v roku 1993 na National March on Washington for Gay, Lesbian and Bi Rights.

Od začiatku 90. rokov začali aktivistky a aktivisti z radov rôznych sexuálnych menšín v USA zakladať zastrešovacie organizácie, GLBT (gay, lesbian, bisexual, transgender) a queer aliancie, používajúc sebazviditeľňovanie a paródiu8 ako stratégiu individuálnej a kolektívnej rezistencie voči homofóbii a diskriminácii sexuálnych menšín. Vďaka viac ako tridsaťročnému úsiliu aktivistov, dožadujúcich sa práv sexuálnych menšín na štátnej a federálnej úrovni, niektoré štáty v USA v súčasnosti povoľujú registrované partnerstvo a adopciu detí partnermi rovnakého pohlavia.9 No aj napriek tomu, že GLBT aktivisti a aktivistky relatívne úspešne narúšajú heteronormatívny status quo, pretrvávajúca homofóbia, prejavujúca sa vo forme predsudkov, verbálneho, ale aj fyzického násilia10, ako aj inštitucionalizovanej diskriminácie sexuálnych menšín je dôvodom na pokračovanie v queer aktivizme.

Diskurzívna konštrukcia bisexuality v médiách

Tak ako v každej heteronormatívnej11 spoločnosti, aj v USA sa dominantné mediálne diskurzy podieľajú na udržiavaní heteronormatívneho statusu quo. Až do prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia, pod vplyvom dominantných psychiatrických, právnych a náboženských mocenských diskurzov boli homoerotické túžby, akty a vzťahy reprezentované v médiách prevažne ako chorobné, nemorálne, hriešne, neprípustné, nebezpečné, odsúdeniahodné a penalizovateľné. Značný podiel na takejto reprezentácii mali „pulp“ časopisy, ktoré napríklad v období federálnej antihomosexuálnej kampane v 50. rokoch uverejňovali takmer denne články prispievajúce k šíreniu homofóbie a paranoidných vízií.12 Koncom 60. rokov, v dôsledku objavujúceho sa gejského aktivizmu v USA, nastáva určitý posun v mediálnej reprezentácii homosexuálnych a bisexuálnych túžob, praktík a identít: Z pacienta, hriešnika a kriminálnika sa odrazu stáva aj politický subjekt, dožadujúci sa práv a vzbudzujúci paniku medzi príslušníkmi „morálnej väčšiny“13. V dominantných mediálnych diskurzoch sa síce začína objavovať zmienka o politických požiadavkách gejských aktivistov, ale mediálna reprezentácia aktivistov je prevažne negatívna; gejovia, lesby, bisexuálni a transgender aktivisti a aktivistky sú síce čoraz väčšmi viditeľní a viditeľné, ale bez možnosti sebaartikulácie. Pozitívna reprezentácia gejského aktivizmu sa dostáva na verejnosť iba prostredníctvom alternatívnych médií, vo forme filmových dokumentov, plagátov a rôznych publikácií s relatívne nízkym nákladom.

Začiatkom 70. rokov mnohé americké populárne médiá začali prejavovať enormný záujem o bisexuálnu klubovú scénu s cieľom škandalizovať známe osobnosti pohybujúce sa v týchto kluboch.14 Masmédiá z tohto obdobia do istej miery glorifikovali bisexualitu ako módu prevládajúcu v určitých spoločenských kruhoch a výhodne využili konštrukt tzv. „bisexual chic“ na zvýšenie ziskov z reklamy. Bisexuál je v tomto období reprezentovaný v médiách ako excentrický individualista (výlučne je to on, a nie ona), ktorý je zároveň obdivovaný i odsudzovaný. V polovici 80. rokov sa mediálna reprezentácia bisexuality začína objavovať v rôznych žánroch: v novinách a časopisoch, v televíznom spravodajstve, v televíznych situačných komédiách (sitcoms), vo filme a v reklame. V druhej polovici 80. rokov americké médiá začali v zvýšenej miere prinášať explicitne negatívne reprezentácie nenormatívnych sexuálnych praktík ako odozvu na epidémiu AIDS. V hraných filmoch a televíznych situačných komédiách sa začala objavovať reprezentácia promiskuitných bisexuálnych a homosexuálnych protagonistov, ktorí rozširujú AIDS medzi „nevinnými obeťami“15. Marjorie Garber na základe analýzy článkov uverejnených v roku 1987 v štyroch populárnych amerických periodikách (Newsweek, Atlantic Monthly, New York Times, Cosmopolitan) poukazuje na to, že stereotyp podvádzajúceho bisexuálneho manžela, ktorý nie je ochotný alebo schopný ovládať svoj nebezpečný dvojitý intímny život, sa stáva typickou reprezentáciou bisexuála, ktorý je tak označený za hlavného vinníka zodpovedného za šírenie AIDS medzi nič netušiacou populáciou.16 Negatívna mediálna reprezentácia, ktorá spájala bisexualitu s AIDS, bola jedným z dôvodov na mobilizáciu bisexuálneho aktivizmu.

Ako odpoveď na bujnejúce obrazy negatívnych stereotypov bisexuality v médiách sa bisexuálni aktivisti usilovali poukázať na krátkozrakosť obvinení, ktoré pripisovali bisexuálom zodpovednosť za epidémiu AIDS. Provokatívne tvrdenie „Bisexuáli nešíria AIDS, AIDS sa šíri prostredníctvom nechráneného sexu!“17 sa stalo jedným zo sloganov aktivistov ACT UP. A tak kým médiá pokračovali v morálnom odsudzovaní homoerotických praktík a vytváraní stereotypov „vinných“ (bisexuáli, homosexuáli) a „nevinných“ (heterosexuáli), queer aktivisti a aktivistky sa usilovali mobilizovať komunity sexuálnych menšín a zabrániť epidemickému šíreniu AIDS prostredníctvom zverejňovania informácií o spôsoboch šírenia AIDS, o možnostiach ochrany pred sexuálne prenosnými chorobami, ako aj distribúciou prezervatívov, sterilných ihiel, gumených rukavíc a fólií. Explicitné alebo implicitné morálne odsúdenie homoerotických praktík, ako aj stereotypné konštrukty bisexuálov a gejov ako HIV pozitívnych, šíriacich sexuálne prenosné ochorenia a umierajúcich na následky AIDS, možno až do konca 80. rokov nájsť vo filmoch rôznych žánrov, v ktorých sa objavujú protagonisti s homoerotickými túžbami a identitami.18 Týchto protagonistov takmer bez výnimky očakáva skôr či neskôr izolácia, samovražda, choroba končiaca sa smrťou a podobné „tresty“ za odvahu byť iným či inou.19

Začiatkom 90. rokov nastáva v mediálnej reprezentácii bisexuality opäť posun: Americké médiá venujú čoraz viac pozornosti údajne narastajúcej popularite bisexuálnej identity, prejavujúcej sa čoraz otvorenejšie najmä medzi mladými ľuďmi. Článok uverejnený v júli 1995 v populárnom týždenníku Newsweek pod titulom Bisexuality. Not Gay. Not Straight. A New Sexual Identity Emerges je príkladom mediálnej konštrukcie bisexuality ako novej sexuálnej identity. Autor článku John Leland20 tvrdí, že bisexualita je skrytá horúca karta nášho erotického života, ktorá je odrazu oveľa viditeľnejšia. Kým v centre pozornosti sú príbehy šiestich bisexuálnych párov (ich výber sa dá interpretovať ako pokus o heterogénnu, no zďaleka nie reprezentatívnu mikrovzorku strednej vrstvy americkej populácie), autor článku sa pokúša evokovať myšlienku, že narastajúci záujem o bisexualitu je do značnej miery dôsledkom vplyvu pop kultúry.21 V podobnom tóne sa nesie aj diskusia o bisexualite v populárnom televíznom programe Date Line, odvysielaná na ABC v lete 1995 pod titulom Walk on the Bi-Side.22 Bisexualita je aj tu prezentovaná ako nová identita, populárna najmä medzi mladými ľuďmi na univerzitách, ako experiment, ktorý sa skôr či neskôr skončí, ako módny výstrelok propagovaný v komerčných médiách.

Prečo je bisexualita odrazu reprezentovaná ako nová identita v televízii, v časopisoch, v reklame a v populárnej hudbe23? Eve Kosofsky Sedgwick24 poukazuje na to, že reprezentácia „deviantných“ sexuálnych identít ako nových je flexibilným trópom americkej konzumnej kultúry. A keďže komerčné médiá v USA sú financované z poplatkov za reklamu a starý slogan „sex sells“ (sex predáva) je v záujme ziskov potrebné neustále prezentovať v novom balení, erotické znovuobjavenie bisexuality v strednoprúdových médiách možno interpretovať ako ďalší príklad komodifikácie nenormatívnych sexuálnych identít. Reklamní agenti sú opäť raz v eufórii – bisexualita prináša zisky! Databázy rôznych filmových archívov prezrádzajú, že filmová reprezentácia homoerotiky má už dlhú tradíciu. No napriek tomu, že kinematografické archívy obsahujú stovky filmov s postavami gejov, lesieb a bisexuálov, Richard Dyer poukazuje na to, že väčšina týchto filmov prezentuje homoerotické túžby a identity z heteronormatívnej perspektívy.25 V americkej kinematografii, s výnimkou filmových titulov z produkcie nezávislých filmových spoločností, strednoprúdové filmy reprezentujúce bisexuálne túžby a identity sa typicky sústreďujú na erotické trojuholníky (objekty túžby), ako je tomu napríklad vo filmoch Three of Hearts (Tri srdcia), In and Out (približne Utajený a otvorený), Threesome (Trojica), Chasing Amy (Naháňačka za Amy), ktoré na jednej strane evokujú provokatívne otázky týkajúce sa rodu objektu túžby, ale zároveň prispievajú k vytváraniu a šíreniu stereotypov o nenormatívnych sexuálnych identitách.

Jedným zo strednoprúdových filmov, ktorý prejavil ambíciu pohrať sa s politickým potenciálom bisexuality prostredníctvom reprezentácie fluidálnosti erotických túžob, sexuálnych praktík a identity, je film Chasing Amy. Je však tento film naozaj príbehom o kontrahegemonickom potenciáli bisexuality? O akej sexuálnej identite je tu reč? O akú transformáciu identity ide v tomto filme, kde sa hlavná protagonistka Alissa identifikuje ako lesba, ktorá po rokoch sexuálneho „experimentovania“ (ako neskôr vyjde najavo, so ženami aj mužmi) zrazu našla toho pravého muža? Prečo v momente, keď sa Alissa zaľúbi do muža, počiatočná subverzná fluidálnosť erotických túžob je nahradená strmhlavým návratom k obnoveniu heteronormatívneho statusu quo?

Ďalším zaujímavým príkladom nevyužitej príležitosti na reprezentáciu politického potenciálu bisexuality je film Velvet Goldmine, v ktorom sa americký režisér Todd Haynes26 sústredil na príbeh fiktívnej hviezdy britskej glam-rockovej scény zo 70. rokov Briana Sladea a jeho milenca Curta Wilda. Brian, personifikujúci androgýnny imidž Davida Bowieho, je vyobrazený ako talentovaný a atraktívny mladý muž, z ktorého sa stane zbožňovaný, excentrický a slávny glam-rockový idol, verejne sa oddávajúci slastiam bisexuálnych orgií. V momente, keď sa Brian ocitá na vrchole slávy, rozhodne sa, že zinscenovaná smrť na pódiu je preňho jediným riešením na únik pred glam-rockovou persónou, ktorú vytvoril, no v dôsledku tohto rozhodnutia stráca postupne manželku Mandy, slávu, kariéru, a po čase aj milenca Curta. Stereotypná konštrukcia bisexuality sa prejavuje nielen v tom, že film glorifikuje promiskuitnú bisexualitu (a potenciálne tak podnecuje automatické asociovanie bisexuality s promiskuitou), ale najmä v tom, že reprezentácia bisexuality v tomto filme je viac-menej apolitická. Film síce nesmelo prezentuje bisexualitu aj ako sexuálnu identitu, ale politický potenciál bisexuality je umlčaný, napriek tomu, že časovo je film situovaný do obdobia počiatkov bisexuálneho aktivizmu.

Podobná kritika sa vzťahuje na čoraz častejšie sa objavujúcu reprezentáciu bisexuality v reklame, časopisoch, novinách a televízii. Existujúce štúdie dokumentujú, že stúpajúci počet reprezentácií homoerotických túžob, praktík a identít v médiách neznamená automatické narušovanie heteronormatívneho statusu quo, keďže táto reprezentácia vo väčšine prípadov ignoruje existenciu bisexuálnych, lesbických a gejských komunít a hnutí, nevypovedá o aktivizme za práva sexuálnych menšín a má tendenciu prezentovať homofóbiu a diskrimináciu ako individuálny, a nie spoločenský problém.

Bisexualita: „nový“ predmet akademického výskumu

Údaje prezrádzajú stúpajúci počet vedeckých publikácií o bisexualite27, vydaných v Spojených štátoch amerických v 90. rokoch; možno ich rozdeliť do troch skupín: empirické, aktivistické a kriticko-teoretické. Príkladom empirických štúdií bisexuality je kniha Dual Attraction: Understanding Bisexuality (Dvojaká príťažlivosť: chápanie bisexuality),28 prezentujúca výskum bisexuality medzi ženami a mužmi v San Franciscu, ako aj nové vydanie knihy Fritza Kleina29 The Bisexual Option: A Concept of One Hundred Percent Intimacy (Bisexuálna alternatíva: koncept stopercentnej intímnosti). Príkladom aktivistických publikácií, prezentujúcich výpovede o formovaní bisexuálnej identity, je antológia Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out („Bi“ pod akoukoľvek inou prezývkou: výpovede bisexuálov)30, prezentujúca osobné comingoutové príbehy ľudí, ktorí sa identifikujú ako bisexuáli. Podľa názoru mnohých aktivistov a aktivistiek táto antológia, ktorá je jedným z prvých pokusov o odhalenie neviditeľnej bisexuálnej menšiny, sa stala katalyzátorom hnutia za bisexuálnu identitu a aktivizmus. K ďalším publikáciám, ktoré prispeli k zviditeľňovaniu bisexuálov, patria knihy The Other Side of the Closet (Na druhej strane uzavretosti), antológia prezentujúca comingoutové príbehy gejov, lesieb a bisexuálov; Generation Q, antológia esejí o sexuálnych menšinách v kontexte AIDS krízy; Bisexual Politics: Theories, Queries, and Visions (Bisexuálna politika: teórie, otázky a vízie), kniha približujúca trajektóriu bisexuálneho aktivizmu v kontexte hnutia sexuálnych menšín; ako aj kniha Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories (Vytváranie priestoru pre nás /samých/: história lesbických, gejských a bisexuálnych komunít), dokumentujúca rast lesbických, gejských a bisexuálnych komunít v USA.31

Príkladom kriticko-teoretických prác o bisexualite sú štúdie vychádzajúce z postmodernistickej teórie, problematizujúce koncept bisexuálnej (a akejkoľvek fixnej) identity, ako napríklad knihy RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires (Re-prezentácia bisexualít: subjekty a kultúry fluidných túžob) a už spomenutá kniha Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life (Vice versa: bisexualita a erotika každodenného života).32 Kniha Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves (Lesbické a bisexuálne identity: konštruovanie komunít a seba samých),33 nachádzajúca sa na rozmedzí kriticko-teoretických a aktivistických textov, potvrdzuje, že rastúci počet akademických diskurzov o bisexualite v 90. rokoch treba vidieť ako výsledok vplyvu aktivizmu na akademické diskurzy, ale aj ako reakciu akademických kruhov na rastúce politické zviditeľňovanie bisexuálnych aktivistov a aktivistiek. Autori a autorky mnohých akademických publikácií však upozorňujú na to, že bisexualita nie je žiadnym novým predmetom akademického výskumu, pričom sa odvolávajú na prácu Sigmunda Freuda, ktorý začlenil koncept bisexuality do psychoanalytickej teórie a praxe už koncom 19. storočia, na Alfreda Kinseyho, zaoberajúceho sa výskumom rôznych sexuálnych praktík v 40. a 50. rokoch, ako aj na rôzne kriticko-teoretické práce artikulujúce nebinárne definície sexuality v uplynulých troch desaťročiach (Michel Foucault, postmodernistická feministická teória a queer teória).

Modernistické chápanie bisexuality je najčastejšie ovplyvnené postojmi Sigmunda Freuda, inšpirovaného názormi Wilhelma Fliessa. V uplynulých sto rokoch boli Freudove názory na bisexualitu podrobené dôkladnej kritike a mnohí súčasní teoretici a teoretičky, zaoberajúce sa štúdiom sexuality, majú tendenciu zaujať dekonštruktívny postoj k Freudovmu chápaniu bisexuality ako „univerzálnej dispozície“. Alfred Kinsey sa predstavil vedeckej komunite v roku 1948 tzv. štandardným rebríčkom (Standard Scale) na meranie individuálnej sexuálnej orientácie. Podľa Kinseyho možno sexuálnu orientáciu chápať ako kontinuum od 0 po 6, kde 0 zodpovedá výhradne heterosexuálnej orientácii a 6 výhradne homosexuálnej orientácii, s rôznymi možnými variáciami uprostred, ktoré premosťujú oba póly. Kinsey bol tak prvý, kto spochybnil konštrukt statickej binárnej opozície heterosexuality a homosexuality. Fritz Klein, inšpirovaný Kinseym, prispel k výskumu sexuality v 80. rokoch tzv. Kleinovou tabuľkou sexuálnej orientácie (Klein Sexual Orientation Grid). Podľa Marjorie Garber bolo Kleinovo chápanie sexuálnej orientácie istým krokom vpred oproti Kinseymu, pretože do sexuálnej orientácie a identifikácie zahŕňalo nielen sexuálne správanie, ale aj fantázie a otázky životného štýlu. Garber však upozorňuje na to, že Kleinova tabuľka neberie do úvahy faktor času, teda zmeny v individuálnom správaní, ako ani vplyvy spoločenských a kultúrnych faktorov, ktoré neustále menia definície a posúvajú hranice medzi homosexualitou a heterosexualitou, mužskými a ženskými vlastnosťami, sexuálnou identitou, orientáciou a sexuálnymi praktikami. Hoci Kinsey a Klein vo svojich výskumoch nikdy nepoužili termín bisexualita, štandardná interpretácia ich teoretických náhľadov na sexualitu je taká, že bisexuálna orientácia sa nachádza medzi dvoma pólmi kontinua, uprostred hetero- a homosexuálnej orientácie a identifikácie.

Podobne ako mnohí iní autori a autorky, vychádzajúce z postmodernistického chápania sexuality, Marjorie Garber problematizuje koncepty sexuálnej orientácie a fixnej identity a tvrdí: „Ak bisexualita nie je iba ďalšou sexuálnou orientáciou (a ja si myslím, že nie je), ale je sexualitou, ktorá neguje sexuálnu orientáciu ako kategóriu, sexualitou, ktorá ohrozuje a spochybňuje jednoduché binárne opozície homosexuál – heterosexuál, ‚queer‘ a ‚het‘, a ich biologické a fyziologické významy, ako aj rodové kategórie muž a žena, potom pátranie po význame slova bisexuál ponúka iné výsledky. Namiesto pomenúvania neviditeľnej, nepovšimnutej menšiny, ktorá si teraz hľadá miesto pod slnkom, bisexuál, resp. bisexuálka sa nachádza, tak ako je to pre bisexuálov a bisexuálky príznačné, všade a nikde. Stručne, na [bisexualitu] sa nevzťahuje žiadne ‚naozaj‘. Otázka, či niekto je ‚naozaj‘ heterosexuál alebo gej, naznačuje nepochopenie sexuality, ktorá je fluidálna, a nie zafixovaná; je to príbeh, ktorý sa časom mení, na rozdiel od konceptu fixnej identity, akokoľvek zložitej. Erotické objavenie bisexuality je faktom, ktorý odhaľuje, že sexualita je procesom rastu, transformácie a prekvapenia, nie stabilného a poznateľného stavu bytia.“ (Garber 1995, s. 65-66.)

V tomto citáte Garber jasne odmieta teoretické chápanie sexuálnej identity v zmysle binárnych opozícií v prospech chápania sexuálnej identity ako fluidálnej, nezafixovanej a potenciálne sa meniacej. Svoj náhľad na bisexualitu precízne artikuluje v tvrdení, že bisexualita ako prejav fluidálnosti sexuálnych túžob sa vyznačuje „odolnosťou voči stabilnej referenčnosti“34.

Vzhľadom na to, že identita je organizačným princípom menšinových spoločenských hnutí, autorky a autori zaoberajúci sa postmodernistickou dekonštrukciou identity poukazujú na kontradikciu medzi chápaním subjektu v kritickej teórii a imperatívmi politického aktivizmu. Gayatri Chakravorty Spivak (1985)35, známa svojou anti-esencionalistickou teoretickou pozíciou tvrdí, že v aktivistickom kontexte je „strategický esencionalizmus“ opodstatnený. Podobne ako Spivak, Judith Butler (1991) a Eve Kosofsky Sedgwick (1993) problematizujú koncept unitárneho subjektu a rozlišujú medzi politicky strategickou identifikáciou a dekonštruktivistickým chápaním identity ako fluidálnej, ne-unitárnej subjektivity.

Otázka politickej subjektivity je kritickou otázkou v úvahách o diskurzívnej konštrukcii bisexuality. Dôležité je si uvedomiť, že politický potenciál bisexuality je umlčaný nielen v tých mediálnych reprezentáciách, ktoré sa zameriavajú na rod objektu túžby a na komodifikáciu bisexuality, ale aj v mnohých akademických diskurzoch o bisexualite, ktoré ignorujú otázky režimov moci a politických subjektov. Domnievam sa, že ak sa má bisexualita stať subverzívnou, kontra-hegemonickou, narúšajúcou heteronormatívny status quo, je nevyhnutné bisexualitu artikulovať ako politickú subjektivitu, konfrontujúcu sa s režimami moci.

Poznámky: 1Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 15. 2Tamže. 3Pozri Foucault, Michel: The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction. Vintage, New York [1976], 1990, s. 45. 4Foucault, Michel: The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction. Vintage, New York [1976], 1990; Eve Kosofsky Sedgwick: Epistemology of the Closet. University of California Press, Los Angeles 1990; Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990; Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996; Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997; Sender, Katherine: Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays, and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998; Henderson, Lisa: Queer Communication Studies. In: Gudykunst, William (ed.). Communication Yearbook, Vol. 24, Sage, Thousand Oaks 2000, s. 464-484. 5Pozri Garber, Eric: A Spectacle in Color: The Lesbian and Gay Subculture of Jazz Age Harlem. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 318-331. 6Pozri Bérubé, Allan. Marching to a Different Drummer: Lesbian and Gay GIs in World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990. 7Pozri D’Emilio, John: Gay Politics and Community in San Francisco Since World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 456-473. 8Pozri Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990. 9Pozri Rosenbloom, Rachel (ed.): Unspoken Rules: Sexual Orientation and Women’s Human Rights. International Gay and Lesbian Human Rights Commission 1995, s. 215-225. 10Jedným z tragických príkladov pretrvávajúcej homofóbie v USA je brutálne usmrtenie Mathewa Sheparda, študenta z University of Wyoming v roku 1998. 11Pod heteronormatívnou spoločnosťou rozumiem spoločnosť, ktorá považuje heterosexuálne túžby, vzťahy a akty za normu, a akékoľvek iné sexuálne túžby, vzťahy a akty za odchýlku od normy. 12Allan Bérubé uvádza ako príklad článok s titulkom Hidden Homos and How to Spot Them (Utajení teploši a ako ich spoznať). Pozri Bérubé, Allan: Marching to a Different Drummer: Lesbian and Gay GIs in World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 393. 13Pozri Sender, Katherine: Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays, and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998. 14Pozri Gross, Larry: Contested Closets: The Politics and Ethics of Outing. University of Minnesota Press, Minneapolis a Londýn 1993. 15Pozri Dyer, Richard: Now You See It: Studies on Lesbian and Gay Film. Routledge, New York a Londýn 1990, s. 1, 292. 16Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 94. 17Tamže, s. 95. 18Pozri Epstein, Rob – Jeffrey Friedman: The Celluloid Closet. A Telling Pictures Production, 1995. Pozri tiež Vito Russo: The Celluloid Closet: Homosexuality in the Movies. Harper and Row, New York [1981] 1987. 19Podrobnú analýzu reprezentácie bisexuálnych protagonistov vo filmoch je možné nájsť v knihe Wyane M. Bryant: Bisexual Characters in Film: From Anais to Zee. Harrington Park Press, New York 1997. Príklady reprezentácie bisexuálov v televízii sú zdokumentované vo výskumnom videoprojekte Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998. 20Pozri Leland, John: Bisexuality. Not Gay. Not Straight. A New Sexual Identity Emerges. In: Newsweek 17. júla 1995, s. 44-50. 21Leland poukazuje na to, že David Bowie, Mick Jagger, Courtney Love, Billie Holiday, Rachel Williams, Sandra Bernhard a Michael Stipe sú zdrojom inšpirácie pre bisexuálky a bisexuálov rôznych generácií. 22Pozri Walk on the Bi-Side, Date Line. (Producentka: Cathy Singer, ABC, 1995). 23Príkladom je text piesne Bi z produkcie britskej skupiny Living Colour: „There is a category if you are straight or gay, You are a wild card gambler, if you like it both ways. Everybody wants you when you are bi, Looking at the girls, Eyeing all the guys, Everybody loves you when you are bi, The tension and the passion is doubly amplified…“ („Existuje kategória, ak si heterosexuál/ka alebo gej, ale ak sa ti páčia aj muži aj ženy, si považovaný/á za hazardného/nú hráča/ku kariet. Všetci ťa chcú, ak si ‚bi‘ (bisexuál/ka), ak sa obzeráš za dievčatami a pohľadom vyzliekaš všetkých chlapcov, každý ťa miluje, ak si ‚bi‘, napätie a vášeň sú dvojnásobné.“). 24Pozri Kosofsky Sedgwick, Eve: Epistemology of the Closet. University of California Press 1990. 25Richard Dyer sa odvoláva na filmografiu Gays and Film, ktorá v roku 1984 obsahovala 1300 filmových titulov. Pozri Dyer, Richard: Now You See It: Studies on Lesbian and Gay Film. Routledge, New York a Londýn 1990, s. 1, 292. 26Pozri film Velvet Goldmine. (Režisér: Todd Haynes. Miramax, 1998). 27Pozri o. i.: Hutchins Loraine – Kaahumanu, Lani (eds.): Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out. Alyson Publications, Boston 1991; Reba Weise, Elizabeth (ed.): Closer to Home: Bisexuality and Feminism. Seal Press, Seattle 1992; Klein, Fritz: The Bisexual Option. Haworth Press, New York a Londýn 1993; Weinberg, Martin S. a i.: Dual Attraction: Understanding Bisexuality. Oxford University Press, New York 1994; Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Tucker, Naomi (ed.): Bisexual Politics: Theories, Queries and Visions. The Haworth Press, New York a Londýn 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996; Bryant, Wyane M.: Bisexual Characters in Film: From Anais to Zee. Harrington Park Press, New York 1997; Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997; Beemyn, Brett: Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories. Routledge, New York 1997. 28Pozri Weinberg, Martin S.: Dual Attraction: Understanding Bisexuality. Oxford University 1994. 29Pozri Klein, Fritz: The Bisexual Option: A Concept of One Hundred Percent Intimacy. Harworth Press, New York a Londýn 1993. Prvá edícia vyšla v roku 1978. Autor knihy uverejnil druhé vydanie pod novým menom Dr. Fred Klein. 30Pozri Hutchins, Loraine – Kaahumanu, Lani (eds.): Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out. Alyson Publications, Boston 1991. 31Pozri Pierce Buxton, Amity: The Other Side of the Closet. IBS Press 1991; Bertein, Robin – Silberman, Seth Clark (eds.): Generation Q. Alyson Publications, Boston 1991; Tucker, Naomi (ed.): Bisexual Politics: Theories, Queries and Visions. The Haworth Press, New York a Londýn 1995; Breemyn, Brett (ed.): Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories. Routledge, New York a Londýn 1997. 32Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996. 33Pozri Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997. 34Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 149. 35Pozri Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990; Kosofsky Sedgwick, Eve: Epistemology of the Closet. University of California Press, Los Angeles 1990; Gayatri Chakravorty Spivak: Can the Subaltern Speak? Speculations on Widow Sacrifice. Wedge 7(8), 1985, s. 120-130.

(Autorka je doktorandka University of Massachusetts, Amherst, USA)
Štúdiu uverejňujeme s láskavým dovolením autorky.
Vyšlo vo Feministickom kultúrnom časopise ASPEKT 2/2000 – 1/2001 a v mesačníku pre gejov a lesby Atribút 6,7/2002

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Viera Wallace-Lorencová