Nevidím to ružovo

Katolícka cirkev nám strpčuje život. Tvrdia to predstavitelia organizácií, ktoré združujú homosexuálne orientovaných mužov (gejov) a ženy (lesby). Hoci vo všeobecnosti si myslia, že spoločnosť k nim nie je netolerantná, štát, výrazne pod vplyvom katolíckej cirkvi, ich vedome a systematicky diskriminuje.

Treba však priznať, že podobný či rovnaký postoj majú aj ďalšie kresťanské cirkevné spoločenstvá, hoci ich vplyv nie je tak výrazný.

„Strach, ktorý mali homosexuáli za komunizmu z ŠtB, lebo sa báli registrácie ako podozrivých osôb, teraz vystriedal strach zo spoločenského tlaku a verejného odsúdenia.“ Toto sú slová človeka, ktorý vie, o čom hovorí. Hana Fábry stála pri zrode jednej z lesbických organizácií a aktívne v tejto oblasti vystupuje už celé roky.

Štátna diskriminácia

Rovnaký názor zastáva aj Ivan Požgai, ktorého ako gejského aktivistu pozná už aj verejnosť. „Ťažko nemať strach, ak pán farár na dedine z kazateľnice verejne hromží proti gejom a lesbám.“ Aj on súhlasí, že „spoločnosť – teda bežní ľudia – je tolerantná“, zároveň však upozorňuje na paradox, že „štát sa správa voči gejom a lesbám netolerantne.“ Podľa neho si stačí spomenúť na „niektoré výroky niektorých poslancov o buzerantoch, homošoch.“ Diskrimináciu homosexuálne orientovaných ľudí na Slovensku považuje za zvyčajne inštitucionalizovanú a svoj postoj dokáže veľmi zrozumiteľne vysvetliť: „Ak voči iným menšinám, napr. židom alebo Rómom sa netolerantne správajú skupinky ľudí, zväčša formálne neorganizované, tak voči gejom a lesbám to sú politické strany, ministri a poslanci, cirkev. Jednoducho inštitúcie.“

Pokiaľ ide o politické strany, lídrom v takýchto postojoch je jednoznačne Kresťansko-demokratické hnutie, hoci rovnaké názory sa v minulosti objavili napr. v evanjelickom krídle Demokratickej strany. H. Fábry považuje za najhoršie práve fakt, že proti gejom a lesbám vystupujú ľudia ako Daniel Lipšic, Pavol Hrušovský, Ján Čarnogurský či Alojz Rakús. „Sú to politici s kultivovaným a premysleným vystupovaním, ktorí ľudí bez vyhraneného názoru dokážu zmanipulovať a vnútiť im negatívny postoj voči homosexuálom.“

Gejské a lesbické organizácie dnes otvorene hovoria, že na Slovensku neexistuje aspoň trochu významná politická strana, s ktorou by mohli spolupracovať pri riešení svojich problémov. V minulosti to bola predovšetkým Strana demokratickej ľavice či ľavicové mládežnícke organizácie. „Pomáhal nám najmä poslanec Milan Ištván, ktorý sa tejto téme venoval dlhodobo a systematicky,“ prízvukuje I. Požgai. „Faktom je, že strany od stredu naľavo sú tejto časti ľudských práv naklonené oveľa viac.“

H. Fábry k tomu ironicky dodáva, že „najlepšie nás k aktivite dokážu motivovať slovenskí kresťanskí demokrati, lebo tí pravidelne povedia na našu adresu niečo mimoriadne neprijateľné alebo presadzujú niečo, čo nás veľmi poškodzuje, takže týmto im ďakujem za aktivizovanie gejov a lesieb na Slovensku.“

Obmedzujúca legislatíva

Asi najvýraznejšou politickou aktivitou gejských a lesbických organizácií bolo niekoľkoročné úsilie o prijatie zákona, ktorý by aj homosexuálne orientovaným ľuďom umožnil uzatvárať štátom uznané životné zväzky. Práve takýto zákon dostal do parlamentu vôbec po prvýkrát v histórii Slovenska vtedy najmladší poslanec NR SR Milan Ištván. Väčšina jeho kolegov však túto iniciatívu zhodila zo stola. Pritom práve v tejto oblasti pociťujú gejovia a lesby mimoriadne silnú diskrimináciu. „Dôležité je, aby najmä tretie strany museli uznávať túto formu životného partnerstva rovnako, ako dnes uznávajú manželstvá,“ vysvetľuje Hana Fábry. Ide napríklad o banky, nemocnice, zamestnávateľov. „Dnes ma nemocnice odmietajú informovať o zdravotnom stave mojej partnerky, lebo hoci spolu žijeme, oficiálne sme cudzí ľudia. Alebo sa nemôžem starať o jej choré dieťa, lebo hoci ona má lepšie platenú prácu a jej absencia nám spôsobí finančné problémy, ja som voči tomu dieťaťu cudzia osoba.“

I. Požgai k tomu pridáva ešte problém s dedením majetku po homosexuálnom partnerovi, resp. partnerke. „Pred takmer piatimi rokmi vyhlásil až urážlivý nezmysel vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Povedal, že predsa aj takíto partneri môžu byť dedičmi v druhej skupine. Ale to mám vari čakať, kým najbližší príbuzní pomrú? Čo je toto za hyenizmus?“ Závet tento problém rieši len čiastočne, lebo občiansky zákonník ochraňuje priamych dedičov pred vydedením.

Hoci táto komunita presadzuje prijatie osobitného zákona, konkrétne I. Požgai a H. Fábry si myslia, že by stačila novela niektorých ustanovení Občianskeho zákonníka. „Automaticky by nám mali byť priznané rovnaké práva ako heterosexuálnym manželstvám. Na to stačia malé úpravy občianskeho zákonníka,“ tvrdí H. Fábry. „Samotná definícia manželstva ako súžitia muža a ženy za účelom reprodukcie, teda preto, aby mali deti, by mala byť zmenená,“ presviedča I. Požgai. „Ak štát podporuje sociálnymi dávkami, daňovými úľavami a podobnými nástrojmi výlučne súžitie muža a ženy, to je, podľa mňa, absurdný mocenský nástroj.“ Práve sociálne dávky pritom sú viazané na deti, na zdravotne handikepovaného člena rodiny či domácnosti, takže upraviť občiansky zákonník, aby úrady vydávali dvom ľuďom rovnakého pohlavia úradnú listinu, ktorá by bola obdobou dnešného sobášneho listu, by mala byť aj z hľadiska legislatívneho procesu najľahšia cesta.

Tolerantná spoločnosť, netolerantný štát

Predstavitelia gejských a lesbických organizácií však už ani sami neveria, že by pri súčasnom rozložení politických síl na Slovensku mohli v tomto smere niečo zmeniť. „V tomto volebnom období už nebudeme vyvíjať aktivity na presadenie tohto zákona, ale budeme čakať na zmeny, ktoré by mohli nastať po budúcoročných voľbách,“ hovorí Ivan Požgai. Hana Fábry je dokonca ešte skeptickejšia: „Toto je téma, ktorá na Slovensku nenájde odozvu ešte celé storočie, pretože tradície v tejto oblasti sú u nás silno zakorenené.“

Práve preto to majú gejovia a lesby na Slovensku oveľa ťažšie než v západnej Európe. Už len otvorene si priznať svoju sexuálnu orientáciu je pre nich veľmi zložité. „Mnohí sa nikdy nedostanú ani cez túto métu,“ konštatuje H. Fábry. „Ďalším problémom je postoj okolia, vrátane rodiny a blízkych priateľov, okrem toho je to aj strach zo straty zamestnania.“ Podľa I. Požgaiho však najväčšou „tragédiou“ lesieb a gejov na Slovensku je, že sú neuveriteľne ohľaduplní. „Ohľaduplní voči svojim príbuzným, ohľaduplní voči svojim učiteľom, kolegom, zamestnávateľom. Oni sú takí ohľaduplní, až sú sprostí.“ Prejavuje sa to tak, že ich nechcú uvádzať do rozpakov. „Nedajú im najavo, že oni sú gejovia alebo lesby, že isté veci ich už obťažujú, že isté veci ich už nebavia. Ale pritom som presvedčený, že absolútna väčšina z tých, na ktorých berú ohľad, by s tým nikdy nemali žiadne problémy.“

S tým súhlasí aj H. Fábry. „Zväčša je ten strach neoprávnený. Dokonca aj moje skúsenosti sú také, že ak gej alebo lesba dajú najavo svoju homosexuálnu orientáciu, tak sa väčšinou očakávané diskriminačné prejavy nedostavia. Niektorým ľuďom je to jedno, iných sa to nedotýka, ďalší majú pocit, že nie je správne reagovať negatívne bez ohľadu na to, čo si naozaj myslia, ale absolútna väčšina negatívne nereaguje.“

Hanba verejnoprávnych médií

K lepšej spoločenskej atmosfére vo vzťahu k homosexuálnym spoluobčanom by určite mohli dopomôcť médiá, najmä verejnoprávne. Mohli by, ale z ich strany už gejská a lesbická komunita neočakáva nič. Doterajšie pokusy vyšli nazmar. „Nie je to tak dávno, čo šéf Slovenskej televízie Richard Rybníček odmietol odvysielať šot oficiálnej kampane úradu vlády proti diskriminácii len preto, lebo sa zaoberal aj problematikou gejov a lesieb,“ pripomína I. Požgai. Nikoho teda neprekvapí, že slovenské verejnoprávne médiá nemajú ani jednu reláciu určenú pre sexuálne menšiny. „Český rozhlas má už niekoľko rokov reláciu Bona Dea a vysiela ju pol hodinu každý týždeň, Česká televízia zasa vysiela reláciu Legato – hodinu raz za mesiac.“ Naše verejnoprávne médiá sa správajú, akoby si neuvedomovali, že „menšinové vysielanie je aj vysielanie pre gejov a lesby, to nie sú len národnostné menšiny či zdravotne hendikepovaní.“

Tri roky vychádzal na Slovensku časopis špeciálne určený pre túto komunitu. Bol to politicko-spoločenský mesačník Atribút, ktorý však zanikol pre nedostatok finančných prostriedkov. „Keď sme žiadali aj o dotáciu z fondov určených na podporu menšinovej literatúry a časopisov, tak nám na ministerstve kultúry povedali, že nie sme menšina, lebo menšiny sú len národnostné,“ usmieva sa H. Fábry.

Podľa najnovších informácií by sa to však od budúceho roka mohlo predsa len zmeniť a jeden z odborov MK SR by mal spravovať štátny program podporujúci aj gejské a lesbické organizácie. Aktivisti prízvukujú, že to bude výrazná zmena, lebo doteraz ich činnosť nikdy nikto nepodporil zo slovenských štátnych zdrojov, všetko bolo financované napr. holandským či americkým veľvyslanectvom, alebo z niektorého z „eurofondov“.

Pod tlakom farára

Očakávať zmenu napríklad zo strany takej Slovenskej televízie by však bolo naivné. Jej postoj jasne dokumentuje spravodajstvo z posledného príchodu pápeža na Slovensko. Na letisku ho vítali aj demonštranti z iniciatívy Povedz to nahlas, ktorí protestovali proti tomu, že náklady na slovenský pobyt pápeža znášali všetci daňoví poplatníci, a proti klerikalizácii slovenskej spoločnosti a najmä štátu, na čo vo veľkej miere doplácajú práve gejovia a lesby. „STV ukázala svoju ‘objektivitu‘, keď nás úplne odignorovala napriek tomu, že sme stáli priamo pred jej kamerami,“ spomína H. Fábry. „Podľa STV tam boli iba ľudia, ktorí pápeža vítali, hoci s nami robili rozhovory aj zahraničné médiá.“

Aj to je ďalší prípad nebezpečnosti klerikalizácie slovenských verejných inštitúcií a politiky vôbec. H. Fábry k tomu pridáva ešte jeden skutočný príbeh, ktorý sa naozaj pred časom odohral: „Zo Žiliny sa nám ozvala žena v strednom veku, ktorá bola šťastná, že dokázala prijať svoju homosexualitu a našla cestu do tejto komunity. Pôvodne bola veľmi aktívna a dokonca aj finančne nám pomáhala, a potom sa zrazu odmlčala. Bola veriaca a keď po nej jedna kolegyňa pátrala, tak zistila, že sa úplne stiahla pod tlakom tamojšieho farára.“

Vyšlo v dvojmesačníku pre občiansku spoločnosť a humanizmus Prometheus 2/2005

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Prvé lesbické združenie Museion, primárne svojimi cieľmi a aktivitami zamerané na slovenskú lesbickú komunitu, vzniklo v roku 1994 a v priebehu rokov sa stalo rešpektovanou súčasťou slovenskej občianskej spoločnosti a ľudskou i aktivistickou sieťou (nielen) lesieb na Slovensku.