Sloboda prejavu – pokiaľ?

Andrea Sváková | 15.7.2004 | lesba je politická | Nekomentované

Niekto tu bude mať asi naozaj s homosexualitou problém. Ešte máme v živej pamäti problémy okolo schvaľovania antidiskriminačného zákona, v ktorom hlavným kameňom úrazu bol fakt, že mal zakázať diskriminovať aj na základe sexuálnej orientácie, a už tu máme ďalšie zarážajúce vyhlásenia kresťanských demokratov.

Politikom z KDH sa nepáči, že vo Švédsku je zakázané šíriť nenávistné reči na adresu akejkoľvek skupiny ľudí, napríklad aj homosexuálov, a že švédske súdy sa týchto zákonov aj držia, keď nedávno odsúdili za výroky tohto druhu protestantského kňaza na mesiac väzenia.

Demagogická rétorika KDH totiž na obhajobu týchto postojov používa argument o ochrane slobody prejavu. Je veľmi otázne, či by sa rovnako vehementne ozvali v prípade, že by adresátom nenávistných výrokov boli napríklad rímskokatolícki veriaci. Nazýva sa to jednoducho homofóbia.

Problém je však hlbšie. Naše zákonodarstvo už uznalo, že aj sexuálna orientácia vedľa ďalších dôvodov ako je rasa, etnická príslušnosť, vierovyznanie atď. môže byť a býva dôvodom pre diskrimináciu, avšak zatiaľ u nás nie sú prijaté účinné opatrenia, ktoré by zamedzili nenávistným verejným vyjadreniam v súvislosti s orientáciou. Naopak, podľa ministra spravodlivosti Lipšica vypadli z novely trestného zákona z dielne jeho ministerstva paragrafy týkajúce sa „verbálnych deliktov“.

Minister Lipšic takýmto postupom popiera potencionálne nebezpečenstvo, ktoré toto správanie predstavuje. Týka sa to najmä verejne činných osôb ako sú politici, cirkevní činitelia, učitelia, ktorých slová majú dopad na väčšie množstvo ľudí, a ktorých slová majú aspoň pre časť audiencie určitú váhu. Samotné fyzické násilie voči inej rase, národu, alebo etniku, či inej skupine obyvateľov, je totiž len posledným článkom reťazca, ktorý sa začína neznášanlivosťou a nenávistnými vyjadreniami.

Ak chceme, aby naša spoločnosť smerovala k vyššej tolerancii a akceptácii tých, ktorí sa nejakým spôsobom odlišujú alebo sú v menšine, má zákaz podnecovania a šírenia nenávisti popri antidiskriminačnom zákone obrovský význam.

Moja sloboda by mala končiť tam, kde sa začína sloboda iného človeka. A to by sa malo týkať aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Ak ma niekto môže beztrestne označiť za otrasný rakovinový nádor na tele spoločnosti, veľa priestoru pre zachovanie mojej dôstojnosti tam nezostane.

Autorka je ľudskoprávnou aktivistkou