Hana Fábry: Nemusím byť herečkou svojho ja

Študentka žurnalistiky Romana Schlesinger sa rozprávala s dlhoročnou politickou aktivistkou za ľudské a občianske práva gejov a lesieb Hanou Fábry. Autorka otvorila vo svojej bakalárskej práci na tému Lesbické a gejské periodiká na Slovensku i v rozhovore samotnom problematiku navonok nedôležitú, menšinovú a marginalizovanú. Jej význam však zhodnoťte po prečítaní rozhovoru samy/i…

Lambda, SOHO revue, Promluv. Prvé LGBT periodiká, ktoré začali vychádzať tesne po roku 1989 ešte v bývalom Československu. S akými pocitmi ste v nich po prvý raz listovali a čítali?

Ako prvý časopis, explicitne určený gejom a lesbám, som začala (mám pocit, že v roku 1992) vnímať „až“ SOHO revue. Pre mňa bol tento mesačník zázrakom, objavom, oslobodením, ale tiež kultivovanou cestou, ako nájsť ľudí ako ja – ako nájsť slovenskú gejskolesbickú komunitu. V čase, keď sa mi dostalo do rúk prvé číslo SOHO revue, som nepoznala inú lesbu okrem seba, ak nehovoríme o mojom svetle na konci tunela, tenistke Martine Navrátilovej, celosvetovej lesbickej ikone (ktorá si toto silné označenie právom a bez pátosu zaslúži). SOHO revue mi veľmi pomohlo aj psychicky a citovo, pretože sa zrazu ku mne dostali celkom „obyčajné“ informácie. Informácie vysvetľujúce, ale najmä diametrálne iné ako tie zo socialistických slovníkov cudzích slov, z ktorých som sa dozvedala, že som nenormálna, chorá a úchylná. A ja som vedela, že chorá ani úchylná určite nie som, ak len lásku samu nepovažujeme za chorobu (hoci aj o tom by sa dalo polemizovať:)).

Samozrejme, vedela som, že som iná ako moje okolie, to ale neznamená, že by som sa považovala za nenormálnu. SOHO revue zasýtilo môj hlad po vlastnom pochopení. Dnes už to môže znieť až hlúpo, keď hovorím, že sme toho o sebe veľa nevedeli. Za železnou oponou žiadne dostupné informácie jednoducho neboli. Ak ste nevedeli cudzí jazyk a nedostali sa na „západ“, ani ste nemali šancu sa k nejakým informáciám dostať. Takže SOHO revue určite nielen mne dalo pocítiť, že nie som jediná lesba na svete (práve naopak!), že som v poriadku a že ľudia ako ja sa dokonca organizujú. A to bol a stále je (aj) môj impulz a sebarealizačný priestor. Som organizačný a akčný človek, potrebujem vecami hýbať, nielen o nich pri drinku alebo na konferenciách diskutovať. Prostredníctvom informácií zo „Soháčka“ som sa takmer obratom nakontaktovala na Ganymedes, prvé teplé združenie na Slovensku, kde som konečne stretla aj ďalšie ženy cítiace ako ja – lesby. Pre mňa osobne ako človeka, ale aj budúcu aktivistku, bolo SOHO revue teda absolútnym obratom, ktorý mi zmenil život. Konečne som začala žiť spokojne, slobodne a vyrovnane sama so sebou, so svojím okolím, v nových sociálnych a partnerských väzbách, bez „povinného“ krytia v nenapĺňajúcich heterosexuálnych vzťahoch, bez pretvárky a neskutočne zúfalého dvojitého života. Začala som byť konečne sama sebou a začala som konečne žiť svoj vlastný život. Už som ďalej nemusela byť len herečkou svojho ja… Neskôr ma potešil český časopis Promluv, ktorý bol obsahovo zameraný výhradne na lesbickú komunitu. Ale Promluv už som vnímala ako prirodzený dôsledok vývoja v spoločnosti i v komunite; už to nebol pre mňa až taký zázrak. Možno aj preto, že ja sama som už bola súčasťou aktivistickej komunity gejov a lesieb.

Keď hovoríte o Promluv ako o lesbickom priestore v rámci LGBT komunity, zaujímalo by ma, či tento fenomén vnímate ako prejav separatizmu lesbických žien alebo ako vytvorenie špecifického priestoru pre ženy, ktorý bol prirodzene etablovaný v LGBT komunite?

Odpovedali ste si sama. Bolo to jedno aj druhé. Bol to separatizmus. Nevnímajme ale separatizmus povinne negatívne. To nie je tá správna konotácia. Tento separovaný priestor sa stal najmä novo vytvoreným priestorom. Nič neoklieštil, nikoho o nič neobral – práve naopak – poskytol lesbám nové možnosti hlbšie reflektovať vlastnú existenciu a vyjadrovať sa ku konkrétnym, špecifickým problémom a stal sa priestorom, ktorý bol schopný napĺňať potreby lesieb na obsahovo i ľudsky kvalitatívne inej úrovni. Myslím si, že čím je akýkoľvek priestor širší a rozmanitejší, tým lepšie; diverzitu považujem pre všetky strany za prospešnú a oslobodzujúcu – ak, samozrejme, nevytvára podmienky, v ktorých niekto môže verejne a vedome ubližovať a hanobiť druhých ľudí. V tejto súvislosti by som na Slovensku právne prehodnocovala pôsobenie niektorých politických zoskupení – obzvlášť tých, ktoré sa „motajú“ slovenským parlamentom už dlhé roky. Ale to som odbočila… Politika je moja obľubená parketa:)

Ako zakladateľka prvého lesbického združenia na Slovensku – museion – ste určite so záujmom a napätím sledovali vychádzanie prvého pravidelného LGBT periodika, ktoré vzniklo z iniciatívy jednej z vašich pobočiek museion-stred. Čo pre vás znamenali L-listy?

Veľmi som sa im tešila, pretože čokoľvek sa robilo v prospech komunity, nech to bolo akejkoľvek kvality, pokiaľ to neškodilo, bolo vždy dobré. Bolo skvelé vedieť, že to už nie som len ja, ktorá všetko robí a organizuje, prípadne realizuje nápady iných žien, ktoré chceli niečo robiť, ale zároveň chceli ostať skryté. Odrazu tu bol niekto, kto si niečo vymyslel a aj to realizoval. Niekto, kto zaplnil zmysluplnou aktivitou jedno z množstva bielych miest na mape slovenského lesbického mikrosveta. Takže som sa skutočne z L-listov veľmi tešila. O novinárskej kvalite listov by sa dalo diskutovať, ale treba povedať, že listy túto ambíciu ani nemali. Bolo to, domnievam sa, prvé slovenské vnútrokomunitné periodikum. A bolo robené na kolene nadšenkyňami-nenovinárkami – a úmerne tomu aj vyzeralo. Nešlo o kvalitu formy, ale najmä o literárny, výtvarný a žurnalistický priestor pre lesby ako taký. Naše združenie Museion (1994) v tom čase už malo aké také členstvo a ženy, ktoré sa v ňom organizovali, túžili po priestore, kde by si prečítali príbehy z ich vlastného, dovtedy skrytého a/alebo zakazovaného sveta. To bolo v tej dobe nesmierne dôležité. A vlastne dodnes je…

L-listy boli, ako ste sama povedali, vyrábané doslova na kolene a ich žurnalistická úroveň nedosahovala vysokú kvalitu. Čo mohol tento štvrťročník priniesť LGBT komunite? Bola v tom období a v konkrétnej situácii kvalita príspevkov tým najdôležitejším aspektom a funkciou periodika?

To som už naznačila v predchádzajúcej odpovedi. Celkom určite nebolo cieľom vytvoriť žurnalisticky kvalitné periodikum. Cieľom bolo otvoriť priestor, ktorý na Slovensku chýbal, dať priestor ženám, ktoré sa mali chuť istým spôsobom literárne či inak prejavovať. Ony si ten priestor samy vytvorili a ponúkli ho rovnako autorkám ako aj čitateľkám, ktoré potrebovali možnosť sebaidentifikácie, konkrétne pozitívne vzory a vedomie, že aj tu, na Slovensku, možno priamo v susedstve, vo vedľajšej dedine, sú ženy, ktoré sú podobné ako ja, sú cítiace obdobne ako ja a nie som na to všetko zložité okolo mňa sama. A aj napriek tomu, že tvorba a distribúcia listov sa odohrávala výhradne v internom museionskom prostredí, bola to v tej dobe od ich mimobratislavkých vydavateliek veľká osobná odvaha a sebaprekonanie vlastných strachov a bariér. Pre čitateľky bol rozhodne najdôležitejší rozmer vlastnej pozitívnej sebaidentifikácie s niekým, kto je na dosah. Tento mediálny priestor a tento psychologický rozmer listov považujem za zásadný, všetko ostatné nie je také podstatné.

V roku 1999 sa na vnútrokomunitnej scéne objavil ďalší štvrťročník. V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi vtedy už zaniknutými L-listami a Séparé? Nastal podľa vás progres v spôsobe vlastnej sebareprezentácie gejov, bisexuálov, lesbických a bisexuálnych žien?

Lesbické Séparé bol občasník, tiež interný, tiež robený amatérsky, ale už s inými ambíciami, ako „len“ pomáhať sebe i druhým hľadať sa a nájsť. Chcel búrať tabu a naleptávať stereotypy. Prvotná myšlienka vzišla z našej diskusie s Ančou Daučíkovou, významnou feministickou výtvarníčkou a autorkou (o.i. napr. Aspektu), ktorá nakoniec v spolupráci s ďalšími ženami celé Séparé tvorila. Cítili sme, že by bolo dobré mať „hlbší“ časopis, a viac menej sme žartovali, kto by taký časák vydával. Baviť sa o obsahu nás vtedy ešte ani nenapadlo. Fakt sme sa len zabávali, aspoň ja si to tak pamätám. Pospomínali sme si na socialistické literárne kluby a vymysleli sme si KLA – klub lesbických autoriek. Zdalo sa nám to veľmi vtipné. A aj bolo:) V tom čase na Slovensku totiž slovné spojenie lesbická autorka neexistovalo, nie ho ešte asociovať v súvislosti so socialistickými klubmi slovenských spisovateľov ap. Na začiatku to teda bola pre nás len zábava, taký ten druh diskusie, kedy nejakú myšlienku rozvíjate ad absurdum a máte radosť z bláznivých nápadov, ktoré z takýchto debát vyliezajú (dnes tomu hovoríme brainstorming a nikto sa už na tom nesmeje; škoda:)). Ale vrátim sa k časopisu. Zrazu sme si povedali, že je to vlastne skvelý nápad a že by sme sa mali do toho seriózne pustiť. Názov Séparé vznikol v hlave Anči Daučíkovej, ktorá, ak si môžem dovoliť teraz veci zjednodušiť, myšlienkovo tak trochu „žila“ vo feministickom svete 70-tych a 80-tych rokov, kedy mali ženy cielene potrebu separovať sa od mužskej mocenskej hierarchie a vytvárať priestor pre seba. Vtedy mali ženské separatistické snahy svoje opodstatnenie, čím nehovorím, že ho dnes nemajú, ale v tom čase bol svet výhradne mužský. Ak sa ženy chceli presadiť, museli si vytvárať svoje vlastné priestory (a platí to stále), prostredníctvom ktorých začali prenikať z privátnej sféry rodiny, detí a kuchyne do verejného sveta a formovali ho aj podľa svojich predstáv a potrieb. A zas som ušla od Séparé inam… Ako som teda spomenula, názov, ale potom aj obsah a redakcia i distribúcia časopisu boli najmä vecou Anči Daučíkovej a pár žien z jej okolia, sem tam vrátane mňa. Názov i časopis ako taký sa mi páčil a ako vždy som si na ňom cenila to, že sa našiel ďalší človek, ktorý bol schopný niečo dobré pre lesbickú komunitu vymyslieť a aj zrealizovať – to som vnímala a dodnes vímam pozitívne.

Prvým slovenským verejne dostupným politicko-spoločenským LGBT mesačníkom sa stal v roku 2000 Atribút g/l (neskôr len Atribút). Ako šéfredaktorka ste stáli na jeho čele počas celej doby vychádzania. Je na Slovensku ťažké vydávať periodikum pre sexuálne minority?

Je. Ale nevadí:). Čokoľvek pre sexuálne menšiny na Slovensku je ťažké realizovať, pretože po postsocialistickom prerode sa naša spoločnosť vyprofilovala ako konzervatívna až katolícka. Do popredia sa dostali politici a političky, ktorí a ktoré boli až fundamentálne katolícky zmýšľajúci – nie ale v duchu „miluj blížneho svojho“, ale najmä bigotne sa držiaci istých katolíckych dogiem, ktoré s láskou k blížnemu nemajú nič spoločné a ktoré ohlupovaním veriacich udržiavajú vo svojich košiaroch čo najviac manipulovateľných (a voliacich) oviec. Ospravedlňujem sa väčšine slušných kresťansky zmýšľajúcich ľudí, ktorí naozaj vodu pijú, keď ju sami kážu piť… A hoci bola takýchto katolíckych manipulátorov hŕstka, boli to väčšinou disentom a vzdelanostným pozadím ľudia kultivovaní a navonok argumentačne zdatní, neporovnateľne zdatnejší ako dovtedajší komunistický káder, ktorý sa tiež natlačil do postsocialitickej politiky. Zároveň vládla katolícka cirkev sofistikovanou a poslušnou sieťou cirkevných hodnostárov, ktorí po celom Slovensku dvíhali z kazateľníc prst na všetko, čo sa im zdalo byť nemorálne, nenormálne… Ovplyvňovali tak mienku „obyčajných“ ľudí a keďže k tým nenormálnym podľa kostolných rečí patrili aj gejovia a lesby, hromy a blesky sa z kazateľníc spúšťali aj na ich hlavy, a najmä na ich duše! Myslím si, že katolícka cirkev narobila za posledných cca 15 rokov viac škôd na psychike gejov, lesieb a ich okolia (rodičov, súrodencov, priateľov…) ako ktokoľvek iný pred ňou a mimo nej. ĽUDIA – gejovia a lesby – sa začali ešte viac báť žiť otvorene svoje životy, žili a žijú vo frustráciách, depresiách, osamelo alebo v nenapĺňajúcich heterosexuálnych vzťahoch.

V takejto atmosfére začal vznikať nielen Atribút, ale aktivity LGBT komunity sa vedome politizovali a Atribút toto dianie reflektoval a zaznamenával. Bol logickou reakciou na spoločenský a psychický tlak, ktorému boli lesby a gejovia vystavení vo svojich každodenných životoch. Kresťanskodemokratické hnutie sa snažilo svoje zavádzajúce ideologické dogmy prezentovať ako pravdivé argumenty a dokázali značnú časť našej spoločnosti pre tieto svoje papravdy získať, keďže relevantných a najmä dostupných skutočných informácií o živote gejov a lesieb nebolo veľa. Aj preto vznikol Atribút a vyprofiloval sa vedome ako zdroj politických informácií. A aj preto sa na Slovensku na štátnej úrovni nevytvárali žiadne zdroje, ktoré by dokázali pomôcť vzniku akýmkoľvek projektom určených pre LGBT komunitu. Atribút za celú dobu svojho vychádzania nevyužil jedinú slovenskú korunu napriek tomu, že aj gejovia a lesby sú daňovými poplatníkmi spoločnej štátnej kasy – všetko to boli holandské a americké grantové programy. Už sám tento fakt je dôkazom toho, že vydávať na Slovensku periodikum pre LGBT komunitu je skutočne ťažké, a to nielen po finančnej stránke.

A okrem finančného rozmeru?

To už záleží od toho, akými ľuďmi sa obklopíte. Keď sa nájdu správni ľudia a financie, jednoducho to musí zafungovať. Bolo to citeľné hlavne v poslednom ročníku Atribútu, ktorý sme tvorili spoločne s Ivanom Požgaiom z Ganymedesu a v spolupráci s množstvom externistov a externistiek s vlastnými menami, čo bol v tej dobe čin kvalitatívne na úrovni zázraku:). Prvé dva ročníky sme redakčne robili ešte s dvoma šikovnými a múdrymi ženami Vandou Teocharisovou a Monikou Bertovou a kolegom Jožkom Gréčom, ktorí sa, žiaľ, všetci presťahovali do zahraničia a „ostali sme“ s Ivanom sami dvaja. Ivan bol nielen môj osobný milovaný priateľ, bol to aj veľký profesionál, odborník, ktorý rozumel LGBT komunite a rozumel pravidlám písania textov, gramatike i tomu, ako má periodikum vyzerať po formálej a žurnalistickej stránke. Ak by sme Atribút nerobili len vo svojom voľnom čase (nikto sme to nerobili za plat, mali sme svoje zamestnania), som si istá, že mohol dosiahnuť ešte vyššiu úroveň, pretože v ňom bola nakumulovaná úžasná ľudská i odborná energia.

Diskriminácia neheterosexuálnych mužov a žien na Slovensku existuje. Nemožno ju poprieť. Môže byť práve LGBT periodikum jedným z inhibítorov zvýšenia akceptácie sexuálnej inakosti majoritnou spoločnosťou?

Akákoľvek aktivita pomôže určitým spôsobom aj minorite aj majorite. A periodikum to môže byť určite – samozrejme, za istých kvalitatívnych i kvantitatívnych predpokladov.

Potrebuje LGBT komunita na Slovensku viac vlastné vnútrokomunitné periodikum, alebo práve naopak, verejne dostupné printové médium?

Jednoznačne verejne dostupné – a áno, printové, resp. aj printové. Comingout a viditeľnosť v rámci verejného priestoru sú pre nás dôležité vo všetkých sférach: v rámci nášho osobného, pracovného, rodinného i spoločensko-politického života.

Čo chýbalo zaniknutým periodikám pre sexuálne minority?

Zrejme kombinácia nedostatku finančných zdrojov a odborne zdatných ľudí, ktorí nemajú strach byť na očiach svojmu okoliu a verejnosti.

Ktorý z aspektov a funkcií printových médií môže byť v súčasnej dobe najdôležitejší pre LGBT komunitu a súčasne pre spoločnosť, v ktorej lesby, gejovia, bisexuáli, bisexuálky a transrodovo identifikovaní ľudia žijú?

Rozhodne je to z môjho pohľadu vedomý politický rozmer akýchkoľvek aktivít, a zároveň prinášanie nových tém, akou je, povedzme, zviditeľnenie problematiky iných menšín v našej teplej menšine. Tá sa totiž napr. pre homosexuálnych Rómov či ľudí zo zdravotným postihnutím stáva väčšinou. Naša LGBTQ komunita akoby bola len biela, relatívne mladá a zdravá. My ako sexuálna menšina kopírujeme vzorce správania sa heterosexuálnej a heteronormatívnej väčšiny a staviame sa k „našim“ menšinám ľahostajne. Nevidíme ich, nehľadáme ich, aj keď vieme, že oni/ony niekde sú, tak ako vedela heterospoločnosť, že sú tu gejovia a lesby, ale nijako ju to netrápilo. Skôr našu neviditeľnosť vítala, pretože, čo je neviditeľné, to akoby neexistovalo a čo neexistuje, to netreba riešiť. My sa chováme rovnako. Vieme, že máme vo vnútri GLBTQ komunity iné menšiny – pretože prečo by práve medzi gejmi a lesbami nemali byť, keď žijú naprieč celým sociálnym spektrom – a často sú to menšiny a ľudia takí, ktorí nedokážu sami/y zdvihnúť ruku a prihlásiť sa k nám, žiada sa mi povedať, k svojim… Majú dosť problémov s diskrimináciou z ich zjavných „hendikepov“, nieto ešte riešiť aj svoje homosexuálne cítenie. A tak niekde v utajení žije mnoho ubolených duší, ktorým nikto zatiaľ nepodal pomocnú ruku. Po zániku Atribútu ma skutočne mrzelo, že sme sa týmto skupinám, marginalizovaným väčšinovou spoločnosťou i našou komunitou, nevenovali. Ďalšou vecou, ktorá ma mrzela a stále mrzí, že neexistuje na Slovensku žiadna skupina alebo združenie, ktoré by sa adresne venovalo gejským a lesbickým rodičom a rodinám. Zároveň mi chýba psychologická poradňa a párová terapia, zameraná špecificky na problémy gejov a lesieb. Ale to už sa netýka len periodík…

Ak by ste v tejto chvíli disponovali finančnými prostriedkami a tímom queer žurnalistov a žurnalistiek, čo by vzniklo? Noviny alebo časopis? Denník, týždenník, mesačník alebo štvrťročník? Bolo by to politicko-spoločenské periodikum alebo kultúrno-literárny magazín?

Politický denník. Pretože len denník dokáže to, že sa ním denne prezentovaná téma stáva viditeľnou, bežnou a „normálnou“. Myslím, že by spočiatku postačilo takých desať strán A5kového formátu, ktoré by sme každý deň naplnili LGBTQ politickými a spoločenskými správami z domova a zo zahraničia, resp. správami, ktoré sú pre našu komunitu zaujímavé či významné. Ponúkla by som priestor lesbickým a gejským inzerentkám a inzerentom, LGBT cestovným kanceláriám, informovala o gay friendly miestach, GLBTQ osobnostiach, gay friendly ľuďoch, aktivitách a organizáciách, našej kultúre a jej subkultúrach. Prioritne by časopis hovoril o tom, že sme tu a že sa o niečo snažíme. Viem si predstaviť rubriku, geopoliticky tvorenú krajinami V4, ktorá by sledovala a porovnávala vývoj LGBT problematiky v Maďarsku, Česku, Poľsku a u nás. Priestor by sme poskytli práve aj tým témam, ktoré som spomenula v predchádzajúcej odpovedi. Som si istá, že by sme dokázali denník bez problémov naplniť. Stačí sa pozrieť na interet, koľko tém, informácii, stránok, portálov a zdrojov na inšpiráciu sa v ňom nájde. Pre mňa by bolo dôležité, aby to bol verejne dostupný denník, pretože téma, s ktorou sa denne stretávaš, skôr či neskôr každému zovšednie – gejom, lesbám i ich odporcom. Ak by tá naša toľko oplakávaná, okrikovaná, toľko prstom ukazovaná inakosť nám samým i spoločnosti zovšednela, pravdepodobne by aj spozitívnela a zrejme by sme oveľa ľahšie presadzovali aj naše politické ciele.

Existuje na Slovensku vôbec niečo také ako queer žurnalistika alebo queer žurnalisti/žurnalistky?

Dnes už zrejme môžeme začať hovoriť o určitej malej skupine. Disponujeme ľuďmi, ktorí sú schopní písať v koncepte queer kvalitné príspevky.

Táto bakalárska práca vzniká na katedre žurnalistiky. Viem, že by som v nej nemala skĺznuť do sociologickej roviny. Ako lesba, ktorá študuje novinárstvo, mám však v sebe rozpor: bude akokoľvek kvalitné LGBT periodikum v budúcnosti hlavne službou pre komunitu alebo sa dočkáme aj žurnalisticky vyspelého časopisu či magazínu?

Jedno nevylučuje druhé. Som si istá, že takéto veci sú reálne a že sú celkom jednoznačne postavené na osobnosti alebo osobnostiach, ktoré by boli ochotné a schopné vytvoriť kvalitnú redakciu, tím kvalitne a pravidelne píšucich ľudí, ktorí nemusia byť nutne len z LGBTQ prostredia a tiež tím ľudí (kravatkárov:)), ktorí by vedeli na periodikum nájsť zdroje, vytvárajúc a zachovávajúc pre redakčný a autorský tím pozadie slobody tvorby a nie premýšľania nad zdrojmi, z čoho že to zas zaplatíme ďalšie číslo. Snáď si raz v tiráži nejakého kvalitného teplého média prečítam aj vaše meno, Romana.

14. máj 2008

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Romana Schlesinger