Inzerát

“Hľadám lesbické ryšavé dievča, vysoké, štíhle, milé a múdre. Nefajčiarku. Adresa v redakcii.” Po tom všetkom, aby som sa úplne nezrútila, som si dala takto hlúpo znejúci inzerát do lesbického časopisu SÉPARÉ.

Už neplačem. Iba staticky prežívam. Čakám, boh vie na čo. Po večeroch nesvietim, sedím pod tmavou lampou a premietam si ju. Obrazy jej tváre pomaly blednú, môj vnútorný zrak už ochabuje – a pritom tu nebola tak dávno. V tom je moja nádej. Možno rýchlo zabudnem. Cigaretový dym mi ju bolestne pripomenie. Neznášala ho, pokašliavala, keď som si zapálila, ale vždy ma nútila dofajčiť. Nechcela, aby som sa kvôli nej doma obmedzovala, netušiac, že… Vlastne nič netušiac. Ako by mohla! Môj syn si ju chcel vziať, starosvetsky a romanticky. Nechala ho. Jednoducho zmizla. Odsťahovala sa, zrušila mobil a rodičom i kamarátkam zakázala dať mu novú adresu. A on – snáď po prvý raz naozaj trpí kvôli žene. Väčšinou sa to odohralo naopak. On bol ten mačo, ktorý odchádzal, nechávajúc za sebou smútok. Nie je naňho príjemný pohľad. Vyzerá ako vyhasnutá pahreba. Chlad, popol, šeď. Zdá sa mi, že sa v týchto týždňoch na seba podobáme viac ako inokedy. On to našťastie neregistruje. No teda, už len to by mu teraz chýbalo – vlastne nám obom – pochopiť, že on aj ja myslíme na tú istú ženu, že AJ JA, jeho mamina, myslím na ženu. Nevie to. Bola som hlúpa, nikdy som mu o tom nepovedala. Nechcela som o tom vedieť ani sama. To tá doba. Tak nás znormalizovala (či skôr znormovala), až sme zabudli na svoju prirodzenosť. To, čo sme cítili ako nejasnú, ale o to neodbytnejšiu čistú túžbu bez mena, sme sa naučili pokladať za čosi, čo je nenormálne, nemorálne a nemožné uznať za normálne a dobré aspoň pre seba. Nie to ešte verejne. Pridajte ešte absolútne informačné vákuum… Slovo lesba sa používalo len ako nadávka – a kto by chcel byť nositeľom nejakého vulgarizmu?!


Vilko. Stále ho vidím ako malého chlapčeka s ježkom na hlave a večne obitými kolenami. A on už pritom dávno kefuje, nechce odo mňa pusu pri stretnutí na verejnosti a trvá na tom, aby som ho volala Vilo. Alebo Vily. Ako kolegovia – kamaráti z krúžku. Nejde mi to akosi do úst. Vily. Znie mi to povinne poangličtené. A ani Vilo sa mi nepáči. To slovo má tvrdý zvuk. Nespája sa s mojou predstavou o ňom. Má smolu, je Vilko, vo vážnych situáciách Viliam. Dostal meno po jednom mojom priateľovi, podotýkam, nie po otcovi. Musí sa s tým zmieriť. Teraz to nevníma. Nevníma nič. Chodí do školy, aj na pivo, je tie isté jedlá, stretáva sa s tými istými ľuďmi, ale inak väčšinu času premlčí, tváriac sa zasmušilo a neprístupne. Zvážnel. Alebo zblbol. Alebo zvážnel, pretože zblbol. Ten vzťah ho zmenil (aj mňa). Z nevinného, prelietavého, milo nezodpovedného mladíka v niekoho, koho zatiaľ ešte nepoznám a stojí ma veľa síl porozumieť mu a chápať ho. Paradoxne asi preto, že mám tie isté potiaže. Bože, tá absurdnosť – veď on je môj sok! Stále sa potrebujem v duchu ubezpečovať, že nič netuší, tak ako nevedela nič ani ona.


Klára. Chodila ku mne ako domov, rada a často. Rovnako ako Vilko. Mali prenajatú garsónku kúsok od môjho bytu. Vilko tam býva stále, nechce sa jej vzdať. Chápem ho, chápem celú tú jeho autodeštrukciu, v ktorej sa bahní. Tá úžasne silná potreba byť ľutovaný, čisto za účelom prežitia. Viem presne, čo cíti. Viem, čo cítime. Stále tu kdesi je prítomná. Aj ja ešte tu a tam zavoniam jej parfém, najmä v kúpeľni na uterákoch alebo na posteľnej bielizni z Vilkovej postele. Aj z mojej. Bože, aj z mojej (raz – vtedy som to ešte nevedela – bolo to tesne pred jej odchodom, som ju našla driemať v mojej posteli)! Tá vôňa ma vždy na niekoľko únavných sekúnd paralyzuje – a doteraz nie som schopná hodiť tých pár vecí do práčky. Tvárim sa, že to odkladám z lenivosti, že bielizne a uterákov mám dostatok (mám, a čo?), s praním sa nemusím náhliť. Klamem do vlastných radov. Sebe aj Vilkovi. S nosom zaboreným do vankúša, o ktorý sa zvykla u mňa opierať, polosediac a pololežiac na starej sedačke v obývačke, strnuto poskladaná na tom istom mieste ako ona, sledujem stále dokola krátky videozáznam z Vilkovej stretávky zo strednej školy, na ktorú zobral aj Kláru. Smeje sa tam na akomsi vtipe a je k nezastaveniu. Má záchvat smiechu. A ja plaču. Kedysi (hovorím, ako by sa nám to stalo v minulom živote, ale ja to tak naozaj vnímam, hoci odišla len pred necelými dvoma mesiacmi), kedysi sme sa na tom chechtali všetci traja, aj keď ja som smiech iba predstierala. Zožierala ma žiarlivosť. Záber totiž končí detailom Vilových úst, prisatých na jej nahom ramene. Mne sa smiech v krku priečil. Dnes si už na jeho žiarlivú pachuť ani neviem spomenúť. Nevnímam Vilove pery, nevnímam priopilé bujaré dvojice, nevnímam zašumený hluk nahrávky, nevnímam radostne vyladenú atmosféru toho žúru. Len ten jej smiech. Iskrivý, nákazlivý, vyvolávajúci vo mne búrku dávno potlačenej, zabudnutej túžby. Túžby vrchovato nenaplnenej! Musím si priznať, že na Kláru často myslím aj eroticky. Sníva sa mi o nej, o jej rozhúpaných bokoch nado mnou, o jej zaklonenej hlave s ryšavou aurou okolo a polootvorených ústach s kvapôčkami potu na chĺpkoch na hornej pere, o horúčke našich tiel, o horúčke, ktorá rozpaľuje (aj?) mozog. Nehanbím sa za to, už nie, aj tak sa ale Vilkovi v duchu za to ospravedlňujem. Nie som si ale istá, či je vlastne za čo. Miluje ju. Aj ja. Chýba mu. Aj mne chýba, chýba mi otrasne. Obaja sme tak akosi… akosi rovnako nešťastní – iba s malým rozdielom. Môj smútok je osamelý, ukrývaný. O to trhavejší. Nemôžem sa oň s nikým podeliť, nemôžem si uľaviť. Utešujem Vilka a potrebovala by som to sama. Do nekonečna ho počúvam, keď o nej rozpráva. Stále má potrebu hovoriť o nej. Čo ako nás to oboch týra, váľame sa v tom až po uši. On miluje spomienky na Kláru, musí to zo seba dostať, musí sa z nej vyrozprávať – a ja pod zámienkou chápajúcej mamičky ho s rovnakou láskou počúvam ako on s láskou rozpráva. Zvláštne, ale nezanevreli sme na ňu, ani jeden z nás voči nej nezatrpkol, akoby umrela, alebo sa presunula do iného času, do inej dimenzie, do ktorej my za ňou nemôžeme. Spomienky…


Vilko ma snáď už po tisícíkrát vracia do obdobia asi spred roka, keď sa s Klárou (veľmi banálne) zoznámil. On s ňou. Nanútil sa jej ako tanečník na podnikovom žúre spoločnosti, s ktorou spolupracoval na svojej ročníkovej výstave propagačných materiálov. Ona tam bola pracovne. Externe vypomáhala jednej firme pri organizácii takýchto večierkov. Vraj dobrý kšeft. V závere, keď už boli všetci príliš omámení alkoholom a unavení tancom a Klára mohla konečne oddychovať, vstúpil do hry Viliam. Triezvy, veselý, pripravený k zábavám a hrátkam, aspoň tak to vraj vtedy vnímal. Nemyslel na nič vážne, nakoniec, ako vždy. Zaskočilo ho, keď zistil, že mladú ženu neočaril ihneď – ako bol zvyknutý – a že hrátky sa nekonajú, ale že by ju napriek tomu, či pravdepodbne práve preto rád ešte niekedy stretol. Prekvapila ho. Bez prieťahov súhlasila. Odmietla jeho doprovod domov, odmietla mu dať svoj telefón, odmietla náznaky dotykov s erotickým podtextom, ďalšie stretnutie však neodmietla. Niekoľkokrát sa aj stretli, videli spolu pár zlých amerických thrillerov (prispôsobili sa biednej ponuke dnešných kasových trhákov v kinách), vypili pár pív pri biliarde, absolvovali niekoľko kilometrov na bicykli – a Viliam sa chcel ženiť! Považovala som to za hlúpy výmysel tvrdohlavého chlapca. Zároveň ma to ale prekvapovalo. Viliam sa do zákonom odobreného vzťahu nikdy nehrnul, dovtedy nad tým ani nepremýšľal. A Kláru som nepoznala. Viliam sa vždy stretával s rovnakými typmi dievčat s komentárom, že táto posledná je konečne tá najúžasnejšia a pravá. Nemala som najmenší dôvod domnievať sa, že tento raz je to naozaj inak. Očakávala som dvadsiatku, vystrihanú, s vrabčím hniezdom neurčitej farby na hlave, mierne roztržitú, večne hľadajúcu po kabelkách cigarety alebo šminky, piskľavo ma oslovujúcu “teta”, s imidžom sixties či intelektuálnej výtvarníčky v čiernom. Môj vzťah k týmto dievčatám bol nudne jednotvárny – len nech neotehotnejú! Tento jedinký pocit ma zachvátil vždy, keď som sa s niektorou z nich stretla. Playboya Viliama som preto nezištne zásobovala najkvalitnejšími prezervatívmi. Nikdy neohrdol, aj keď sa spočiatku trochu hanbil. A ja som popri jeho pestrom citovom a sexuálnom živote pomaly, ale iste zabúdala na ten svoj, iba občas poznamenaný krátkodobými vzťahmi s mladšími mužmi, ktorí ma po čase prestali baviť a bez smútku som ich opúšťala. Musím povedať, že si z toho nič nerobili. Spomienky…


Pred rokom sa zjavila v našom príjemne zabehanom stereotype Klára. Začiatok konca. Začiatok začiatku. To závisí od uhla pohľadu. Môj ťažko, celé roky budovaný pokoj som bola vzápätí ochotná vymeniť za jediné s ňou prehodené slovo. Hoci aj o ničom. Život sa oklamať nedal. Jasne som si po čase uvedomila, že som to ja, lesba, kto sa chce s tým dievčaťom vídať, a ešte jasnejšie mi bolo, že to nie je v tejto otrasnej konštelácii možné. Heterosexuálna mladá žena, zamilovaná do môjho syna. Čo s tým. Zúfalo som túžila, aby sa vzali, aby sa mi náhodou nestratila a rovnako zúfalo som hrala (a sama pred sebou prehrávala) hru na skvelú budúcu svokru. Taká nešťastná, ako v období, keď som videla ženu, ktorú som milovala, v inej (bože, synovej!) náruči a zároveň sa ju tam pokúšala udržať, aby som neprišla o jej prítomnosť, tak taká nešťastná som nebola ani vtedy, keď som si pred 20 rokmi po prvý raz naplno uvedomila, že som tehotná a že sa ktosi bez ohlásenia tisne do môjho súkromia. Mladosť – pochabosť? Považujem to za nezodpovedný, alibistický, idiotský výrok. Mladosť – blbosť, mladosť – nezrelosť, mladosť – neznalosť, prosím… To bol môj prípad. Bežné – až do plaču bežné. Zvykla som si a Vilko je – je to jednoducho môj Vilko. Môj chlapček. Moja krv. Môj najneotrasiteľnejší vzťah. Moja doživotná láska. Môj sok! Bŕŕ. Dosť zlý scenár… A to ho mám žiť live!
Vilkov nekonečný monológ, a s ním aj moje neradostné úvahy, prerušil zvonček pri dverách. Obaja sme stŕpli. Nezvyknem mať neohlásené návštevy. Chvíľu sme sa ani nepohli. Viliam sa na mňa slabo pousmial, akože chápe, že to nemôže byť Klára. Ale, predsa len, čo ak… Takmer nedýchajúc od rozrušenia, posmelená Vilkovou nádejou, som išla otvoriť. Hlúpa hus. Ja. Takmer som tej jeho nádeji naletela a teraz som sklamaná. Odpisujú stavy elektromerov. Chcela som sa na nich rozkričať, vyliať si zlosť. Včas som si však uvedomila, že oni sú mimo, že moje, vlastne moje a Viliamove rozpoloženie sme si zapríčinili sami tým večným rozpitvávaním Klárinho príchodu, jej krátkej prítomnosti v našom živote a následného náhleho odchodu. Iba jediné ma na Vilkovom smútení teší, ak je vôbec vhodné použiť toto slovo v súvislosti s niekoho smútkom. Jeho ľahostajná nevšímavosť voči okoliu, hoci i toho najbližšieho. Inak by mohol pochopiť, že ma to vzalo rovnako ako jeho a zamyslieť sa nad tým, prečo. Možno by sa chcel pokúsiť porozumieť, prečo som aj ja stále ochotná hovoriť alebo aspoň počúvať reči o Kláre, občas neustriehnuť rozstrasenú bradu, stále potláčajúc nepokoj, vnútorné chvenie, ktoré sa prenáša na ruky a na všetko, čo do nich zoberiem (a čo mi občas dokonca spadne), keď je o nej reč. Spomienky…


“Mami, nechaj ten riad, poď sa konečne zoznámiť s Klárou. Veď vieš, toľko som ti o nej rozprával.” Pokojne som doumývala riad, utrela si ruky a bez očakávaného patričného nadšenia, poznajúc Vilkov stereotypný výber priateliek, som vošla do obývačky. Nikoho som nezbadala. “Tak…” Spoza knižnice sa v tom momente vynorila kopa oslnivej hrdze, ktorá prehovorila zašumeným altom: “Prepáčte, je to môj zlozvyk, prezerať všade knihy a cédéčka. Bez opýtania.” Vzápätí sa predstavila: “Som Klára.” Bola prekvapujúco vysoká a keď sa ladne presunula smerom ku mne, s vystretou rukou a širokým úsmevom, stála odrazu veľmi rýchlo tesne pri mne a pozerala sa mi zhora, z jej výšky, tak upreto do očí, až som ich sklopila ako prichytená pri nejakej krádeži a iba som zamrmlala akúsi uvítaciu frázu, čosi na spôsob: “Vitajte. Teší ma, že vás spoznávam. Viliam o vás často hovorí.” Vzorne som papagájovala synove slová, nič lepšie mi neprišlo na um. Bola som v rozpakoch a ani som sa nepokúsila pátrať, prečo. Zvláštne, ale ihneď od začiatku som si uvedomovala, že sa až ľakám vlastných myšlienok, či skôr pocitov, čo sa ma zmocňovali pri pohľade na tú vysokú, už na pohľad neobvyklú mladú ženu. Vedela som, že je od Viliama staršia, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že ten rozdiel (myslím, že hovoril o piatich rokoch) bude taký markantný. Hlbokým hlasom sa zasmiala a prehodila: “Viliam je dosť utáraný, zdá sa.” “To bol vždy,” priliala som kvapôčku oleja do toho náhle a prekvapujúco vzbĺknutého spoločného ohňa ženského porozumenia. “No čo je, o mne bezo mňa?” vynoril sa zo svojej izby s fľaškou bourbonu v ľavej ruke a troma pohárikmi, každým iným, v pravej, kŕčovito ich zvierajúc medzi prstami. “Ako inak. Snáď nebudeme o tebe klebetiť s tebou na dosluch.” Ešte som netušila, že sa práve odohrala modelová situácia našich stretnutí bez Viliama, ktoré sme niekedy celkom obyčajne preklebetili, inokedy seriózne prediskutovali, či prezerali Viliamove fotky z detstva. Občas sa niektorej fotke prizrela bližšie a udivene sa ma pýtala: “To si ty, tu vedľa neho, na tej deke? Hm, prečo už nenosíš tie krátke vlasy? Pristali ti. Aj dnes by ti išli. Aj ten Vilo ti viac išiel taký mini.” Vždy sme si v týchto zriedkavo ukradnutých chvíľkach z Vilka tak trochu uťahovali, mierne, láskyplne… Niekedy sme sa pripili. Občas som mala pocit, že aj ona vyhľadáva a vychutnáva si tie osamelé minúty so mnou tak, ako ja s ňou. Napokon, prečo nie. V mnohých veciach sme si rozumeli, zhodli sme sa na väčšine drobností, o ktorých si Viliam myslel opak. Boli to úžasné momenty. Nabité energiou a pozitivitou. Žiaľ (našťastie?), nebolo ich veľa. Nie som si istá, či by som sa aj ďalej dokázala správať úmerne nášmu vzťahu takmersvokra – takmernevesta. Spomienky…


Dodnes ma prekvapuje, čo všetko si pamätám z toho prvého stretnutia. Množstvo detailov. Nezmyselných. Rozhádzané noviny po stole, ktoré Klára zhrnula na kôpku, aby mal Viliam kam položiť poháriky a fľašku. Jej dlhé nohy, obuté vo Vilkových papučiach, na pätách vydratých. Častý hrdelný smiech, výbušný, nespútaný, nezaťažený nejakými komplexami. Jej zvyk pootáčať si pohárik v ruke medzi prstami a palcom tak, že bourbon vytváral po vnútornom obvode pohára stále novú, jagavú retiazku. Takmer nepostrehnuteľné ráčkovanie. A pohľad zboku, pátravo, zvedavo zapichnuté zelené, prenikavo jasné oči, ktorým nič nesmie ujsť…


Už som si zvykla na ten kolobeh – po práci doma, video s jej záznamom, jej obľúbené cédéčko k.d.lang, cigaretový dym, pohárik bourbonu (tiež si ho otáčam medzi prstami, vedome si tou činnosťou likvidujem hľadaný pokoj). Nezmyselný sentiment. Stále rovnaké otázky bez odpovedí. Počas predmenštruačného syndrómu nezastaviteľný plač, inokedy zas letargia pred telkou alebo automatické, mechanické pohyby, bezmyšlienkovité upratovanie, surfovanie po internete (chodím na lesbický chat, ale otravuje ma to). A jde se dál podle starých map…


Listy, pohľadnice – odpovede, prekvapivo veľa, po dva týždne od uverejnenia môjho inzerátu v SÉPARÉ nachádzam v schránke zo dva-tri listy denne. Mladé ženy, staršie, s fotkami, bez fotiek, rande len na erotiku, rande len NIE na erotiku, dopisovanie, spoločné víkendy, garde na dovolenku… Nedokázala som sa prinútiť odpisovať. Neodpísala som ani na jeden! Roztrhané končili v smetiach. Ešteže žiadnej z tých žien nenapadlo prísť ku mne, adresu som nechala v redakcii. Nebol to príliš dobrý nápad. Viem, že sa to spraví. Čas je fakt veľký všeľudový liečiteľ, počkám si na jeho účinky a bude po bolesti… Len nech to už netrvá tak dlho!


Viliam trochu ožil. Objavil jógu a medituje. Zdá sa, že mu to pomáha. Večne lieta po nejakých seansách. Hm, každý máme svoj vlastný felčiarsky spôsob, ako sa vyliečiť z rán. Pud sebazáchovy väčšinou, našťastie, zvíťazí. Ale ja som blbá! Neviem sa Kláry zbaviť! Aj to, že ju teraz vidím stáť pred našim vchodom, aj to je len ďalšia z mojich fatamorgán. Je?


Zbadala som ju skôr ako ona mňa, pozerala smerom k zastávke MHD, ale nespoznala som ju hneď. Schudla. Zdá sa mi vyššia. Vystrela sa (stŕpla?), keď ma zazrela vychádzať z parkoviska. Oči v očiach. Moje v jej, jej v mojich. Pomyslela som si, že vyzerá unavene, nevyspato a tak trochu odťažito s tou zmoknutou záplavou hrdze, nalepenej na tvári. Akoby stála v hmle. Rozpačito sa usmieva, úplne bezhlasne, iba oči – oslepujúco iskrivé. Pod pažou zviera fľašu Four Roses a z vaku vyťahuje SÉPARÉ: “Písala si mi..!?”

Hana Fábry

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.