Nepekný nešvár

Najnovšie výroky predsedu vlády Roberta Fica na adresu „neštátotvorných“ menšín degradovalo značku sociálnej demokracie pod jeho vedením na otrhanú vyblednutú nálepku. Ak ostanú slová šéfa Smeru bez trestnoprávnych následkov (čo je viac ako pravdepodobné), bude to preto, lebo sme si jednoducho zvykli. Tolerancia kvapkania blenu na menšinové hlavy, ktorú si časť Slovenska príkladne osvojila najmä „vďaka“ národniarovi Jánovi Slotovi, je, zdá sa, nekonečná.

Človek si nutne musí položiť otázku, kam smeruje krajina, ktorej politik dokáže na „menšiny rómske, názorové alebo etnické“ chrliť síru tak, ako to nedávno urobil na pôde Matice slovenskej sám premiér. Ako inak ako urážlivou, nespravodlivou (a jedovatou) slinou nazvať vety o „natiahnutých rukách, ale nijakých povinnostiach voči štátu a minimálnom pestovaní občianskych cností“. 

Aspoň obyčajná ľudská slušnosť, ak už nie spoločenská zodpovednosť človeka v čele demokratického štátu by mala byť alfou a omegou moderného verejného činiteľa. Povedané írečito slovensky, je to vskutku nepekný nešvár, nechávať sa uniesť mocou až do tej miery, že urážať „svoje“ obyvateľstvo sa stáva bežnou pracovnou metódou.

V kontexte premiérovho matičného prejavu začína čoraz viac pôsobiť ako záchranný čln európska ľudskoprávna legislatíva, ktorú sa Slovensku podarilo preklopiť do nášho právneho prostredia (povedomia už menej) v podobe čerstvej novely antidiskriminačného zákona. Schizofrénia obsahu výrokov predsedu vlády a znenia zákona svedčia v tomto prípade o tom, že si premiér slovne kupuje nacionalisticky zmýšľajúcu časť voličstva, pričom vláda sa zákonnou cestou pokúša situáciu menšín reálne zlepšiť. (Aj keď si nenahovárajme, že by sme sa na Slovensku do toho pustili sami, bez Únie.) 

Slovenské právo na podnet Daniela Lipšica a nálezu Ústavného súdu z roku 2005 neumožňovalo prihliadať ani za pomoci antidiskriminačnej legislatívy na znevýhodnenia súvisiace s rasou, etnickým pôvodom alebo národnosťou. A hoci aktuálna novela zákona nie je dokonalá, pretože bola šitá horúcou ihlou skráteného legislatívneho konania a bez výraznejšej verejnej debaty, a nie sú dotiahnuté ani jej odborné vykonávacie usmernenia, predsa len vrátila do hry práve tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia. 

V čase ekonomickej a sociálnej krízy sa pre časť politikov i na všetko nasrdenej verejnosti stáva zákonom „vynútená“ podpora znevýhodnených skupín ešte červenším súknom ako obyčajne. Pre tých, ktorým je určená, sa však môže stať, a verme, že sa časom aj v praxi stane, významným svetlom na konci tunela. Svetlom, ktoré nepochybne osvieti aj zvyšok krajiny. 

Mimochodom, to je nejaká premyslená „pí-ár“ stratégia? Tu si ostrým slovom získať priazeň tých, ktorí menšiny „nemusia“, tam zase dobrým skutkom siahnuť po podporu menšín samotných. Alebo je to len súhra náhod? Nech je to tak či onak, opačné garde by bolo rozhodne ten horší prípad. Zvlášť, keď na ďalšie dobré skutky tejto vlády čaká ešte hromada nedobrých slov jej členov.

Článok vyšiel v upravenej podobe v denníku Pravda 28. februára 2013

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.