Posledná bodka za referendom
Pred časom sa ma v jednom rozhovore ako jednej zo zástupkýň kampane nejdeme.sk už po niekoľkýkrát pýtali, čo hodnotím na februárovom referende 2015 ako pozitívne a ja som s neochvejnou istotou opakovane odpovedala, že napriek tej vlne nenávisti a rozkolu spoločnosti, ktoré spôsobilo, nikomu nepomohlo, a naopak veľa ľuďom ublížilo, predsa len tam vidím záblesk nádeje.
Zatiaľ čo po internetoch zúrila kultúrna vojna, stretla som sa s „úplne obyčajnou babou“ a rozprávali sme sa o živote. So sympaťáčkou, ktorá rieši dennodenné starosti, sme hovorili o jej troch deťoch, ktoré vychováva s partnerkou, a o tom, ako by život mohol byť oveľa jednoduchší.
Len by sa s partnerkou zobrali a ich deti by získali väčšiu ochranu aj od štátu. Stretla som sa aj s „úplne obyčajnými“ chalanmi, astronómom a ajťákom, ktorí sa vzali v Británii a ktorí sa miestami pri niektorých mojich otázkach museli cítiť unavene až otrávene. Nie, nič extra, nič exkluzívne, úplne normálne plány do života, pracujú, zvažujú kúpu auta, odvádzajú dane, vzájomný právoplatný zväzok na Slovensku by uvítali napríklad aj preto, aby odbremenili štát.
Takto som si vyšla na pivo von s viacerými, celkom konkrétnymi ľuďmi, ktorí mi počas dlhých minút zverili na chvíľku do rúk svoje životné príbehy, bolesti, radosti, silu aj pokoru.
Chcú sa brať. Vážne.
V rovnakom čase padlo rozhodnutie neorganizovať Dúhový Pride Bratislava 2015. Mali sme pocit, že spoločnosť sa príliš polarizovala, a my sme sa napriek silnému tlaku necítili byť súčasťou nepriateľského tábora. Necítili sme nenávisť, ktorá bola prítomná v pozadí celej kampane; prevládal v nás smútok a obavy o našich blízkych a milovaných. V tomto emóciami vybičovanom rámci sme sa rozhodli vyjsť z toho von, zamerať sa konečne na niečo pozitívne, čím boli práve spomínané príbehy. V júni 2015 sme spustili kampaň Životné partnerstvo a zverejnili niekoľko príbehov párov – a tie mali u ľudí dobrú odozvu.
Ani si nepamätám, že by niektorý z nich vyvolal čo i len jeden nenávistný komentár. Povedala som si, že ak referendum vyvolalo niečo dobré, bola to nájdená odvaha týchto párov vypovedať konečne svoje „malé“ príbehy, ktorých dosah však môže byť časom veľmi veľký. Už si asi spomenie len málokto, ale bol to prezident, ktorý tesne po referende svojím silným vyjadrením upozornil na to, že aj tieto rodiny a ich deti potrebujú ochranu. Záujem médií však už bol minimálny. Nikto to už nebral vážne, asi tak ako premiér svoje vlastné slová o tom, že „je povinnosťou vlády uľahčiť párom rovnakého pohlavia praktické stránky života … ako je prístup k zdravotnej dokumentácii či dedičské konanie.“
Jana Jablonická-Zezulová, Iniciatíva Inakosť a Životné partnerstvo
Celý článok si môžete prečítať na stránkach občianskej prílohy OSA denníka Pravda.
