Kto sa raz zúčastní, už nepovie nie

Andrea Sváková | 3.9.2003 | lesba je hrdá | Nekomentované

60 účastníkov a účastníčok, 9 krajín (Dánsko, Slovensko, Rumunsko, Rusko, Island, Nemecko, Švajčiarsko, Poľsko, Švédsko), 9 dní (10. – 19. august), 1 mesto. Medzinárodná študentská konferencia na tému sexuálnych menšín – Kodaň 2002.

Neviem, nakoľko je precíznosť blízka perfekcii Dánom skutočne vlastná, štruktúra a organizácia však naznačovala, že do vysokej miery. Deväťdňový program bol na minútu presne načasovaný (slovenskej skupine sa z doteraz nie jasne sformulovaných dôvodov ťažko dodržiaval), spájal oficiálnu, vzdelávaco-informatívnu časť konferencie s tou menej edukačnou, ale zato dostatočne informatívnou (Kodaň má skvelý zábavný park, odporúčam voľný pád z výšky 300 m; nádherné múzeá; slobodné, zákonmi nedotknuté mesto v meste Christianiu; Andersenovu morskú vílu v Kodanskom zálive a okrem iného sa august niesol v znamení veľkých letných výpredajov, ktoré takmer všetci účastníci dôkladne preštudovali).

Koncentrujme sa ale na tú oficiálnejšiu časť. Dánsko bolo prvou krajinou, ktorá v roku 1989 zaviedla registrované partnerstvo a v roku 1999 doplnila zákon o registrovanom partnerstve o možnosť adopcie dieťaťa partnera alebo partnerky. Mnohé informácie, ktoré prezentovali ostatné krajiny boli teda pre Dánov už len archaickou záležitosťou. Rozdielnosť právneho statusu sexuálnych minorít v jednotlivých krajinách vyúsťoval v mnohé zaujímavé diskusie.

Situácia na Slovensku je ešte stále biedna, ale keď sme počúvali rumunskú skupinu, neverili sme vlastným ušiam. Zatýkanie za homosexuálne prejavy na ulici, časté fyzické útoky sú len malou časťou toho, čomu sú rumunskí gejovia a lesby každodenne vystavovaní. Strach mali zvnútornení do takej miery, že mali problém pri akýchkoľvek prejavoch náklonností (náklonnosťou v tomto prípade chápem aj obyčajné držanie sa za ruky) v uliciach mesta, ktoré je jedným z najtolerantnejších miest v Európe, ak nie na celom svete.

Nediskriminačná politika Dánska voči gejom a lesbám priebeh celej konferencie uľahčovala, nakoľko nikto z účastníkov nebol mimo prednáškových sál vystavovaný akýmkoľvek negatívnym prejavom zo strany domácich obyvateľov. Pre niektoré skupiny to bolo 9 dní akoby vytrhnutých z každodennej reality netolerancie.

Veľkú časť programu tvorili prednášky, jednak sústredené na už spomínanú prezentáciu situácie G-L menšín v zúčastnených krajinách a jednak prednášky týkajúce sa situácie v Dánsku, ako aj situácie gejov a lesieb na začiatku 21. storočia vo všeobecnosti. Napriek tomu, že Dánsko má otázku sexuálnych menšín prepracovanú do takej miery, že sa tieto skupiny tešia právam porovnateľným s tými, ktoré sú garantované ich heterosexuálnym spoluobčanom, isté rozdiely predsa len pretrvávajú. V roku 1997 bola v Dánsku zakázaná asistovaná inseminácia lesbických žien napriek tomu, že asistovaná inseminácia žien v heterosexuálnom vzťahu v parlamentnej diskusii prešla. Štátne ani súkromné zdravotné zariadenia nemôžu legálne tieto úkony vykonávať, pokiaľ ide o lesbickú ženu, i keď inseminácia v súkromí nie je ilegálna, nakoľko zákon sa vzťahuje len na spomínané zdravotné zariadenia. Preto prednáška na tému možností (ilegálnej) inseminácie lesbických žien mala veľký úspech nielen u zúčastnených, ale aj u samotných organizátorov, naviac, keď jednou z prednášajúcich bola lesbická žena v ôsmom mesiaci tehotenstva, čo nám vyrazilo dych asi najviac.

Najšarmantnejšou sa mnohým zdala prednáška (ak vôbec môžem nazvať prednášku šarmantnou) na tému lobizmu za práva gejov a lesieb v EU. Prednášajúca, členka medzinárodnej gejskej a lesbickej asociácie ILGA nám jasným spôsobom vysvetlila princíp rozhadzovania sietí v parlamente EU a lobovania u jednotlivých členov parlamentu za už spomínané práva. Vtip, charizma, profesionalita a absolútny prehľad o problematike prednášajúcej nenechali nikoho na pochybách, že za naše práva lobujú tí správni ľudia. Nehovoriac o tom, že spomínaná pani mala úplný prehľad o situácii G/L menšiny v každej zo zúčastnených krajín. Nestihla som ani len spomenúť záležitosť nášho antidiskriminačného zákona a výrokov nemenovaného ministra, keďže táto téma už bežala v diskusii, zatiaľ čo ja som si to iba formulovala v mysli.

Séria prednášok bola na deň prerušená „filmovým dňom“. Odhliadnuc od toho, že ma väčšinu času projekcií niekto z radu predo mnou neustále chytal za dolné končatiny, teda presnejšie za pravú, a odhliadnuc od toho, že mnoho ľudí neprišlo vzhľadom na prežúrovanú noc, hodnotím movie day ako celkom v pohode. Aby som nezabudla, krátke entré o histórii homofilmov padlo vhod, predovšetkým, ak sa na jeho opodstatnenosť pozerám aj z estetického hľadiska.

S ďalšou spoluúčastníčkou tohto zájazdu sme prežívali stavy blaha a pocity telesnej malosti (od slova malá), keď sa nám podarilo objekt (neskôr subjekt) podporujúci opodstatnenosť historického entré svojou prítomnosťou prehovoriť na spoločne foto. Spomínané pocity telesnej malosti vzhľadom na výšku cca 190 cm pri našich „ani nechcem povedať koľko“ sú jasné. Histórii sme sa nevyhli ani v ďalší deň (teda niektorí z nás sa jej úspešne vyhli a teraz nevedia presne, čo o danej prednáške napísať, tak ale dajme imaginácii šancu). Hans Christian Andersen je nesporne výraznou osobnosťou, ktorej prínos do sveta rozprávok je nepopierateľný. Popri encyklopédiách literatúry narazíte na jeho meno neprekvapivo aj v takých kontextoch, ako je napríklad zoznam známych gejov a lesieb v umení, literatúre etc. Životnú históriu literáta a rozprávkára si išla vypočuť predovšetkým tá časť zúčastnených, ktorá si pri kolónke female-male úradných dokumentov zaškrtáva tu druhú možnosť. Hans Christian Andersen zostal dlho v srdciach mnohých prítomných. Až do momentu, keď sme boli odprevadení na obed do neďalekého parku, za účelom obzretia sochy spomínaného pána, pričom jediným záujmom väčšiny bolo dostať niečo pod zub a vypariť sa. Nie z nezáujmu, ale sedieť na tráve neďaleko Andersena v totálnej kose a pritom jesť studené žemle a tváriť sa, že je všetko v poriadku, pripraví človeka o množstvo inak využiteľnej energie.

Ďalší program sa sústreďoval na témy ako uplatňovanie queer teórie v praxi, odstraňovanie homofóbie a ďalšie témy, ktoré i napriek svojmu všeobecnému charakteru nestratili svoju opodstatnenosť na konferencii. Ako som už spomínala, vyváženosť oficiálnej a tej menej oficiálnej časti bola viac než dobrá. Gay pride za účasti gejov, lesieb, bisexuálov, transexuálov, heterosexuálov, hetero a homosexuálnych rodičov s deťmi za práva sexuálnych menšín v uliciach Kodane spájal obe časti.

V Kodani skôr už iba akási bežná 5-hodinová párty pre všetkých zúčastnených. Bol to skvelý pocit, kráčať pri heterosexuálnom páre s kočíkom a dieťaťom a občas im ten kočik potlačiť, keď ich prepadla neodkladná potreba zatancovať si s okolo prechádzajúcou drag queen. Ľudia sa prišli zabaviť, v Dánsku už nie je príliš veľa dôvodov na pochod hrdosti s politickým podtextom.

Na úplnom konci konferencie sa všetky skupiny zišli ešte raz, aby prediskutovali, čo sa na konferencii stihlo a čo nie, čo sa má spraviť na budúci rok lepšie a čo bolo inovačné tento rok. Posledný brunch (od slova breakfast a lunch), ročná pauza, ktorá však úplne pauzou nebude, keďže Island a Nemecko prebrali štafetu a Dánsko nastavilo latku kvality dosť vysoko. Berlín a Reykjavík 2003. Ako hovorí jedna moja známa (v jemne pozmenenej forme): “Kto raz skúsi, už nepovie nie“.

Andrea Sváková