Otvorený list pre KDH (a jemu blízkych)

Autorka publikácie “Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Krátka štúdia o kresťanskom prístupe k realite homosexuálnej orientácie” reaguje na dlhodobejšie i aktuálne prejavy KDH k homosexualite.

“Treba nástojčivo odsudzovať skutočnosť, že homosexuálne osoby boli a sú predmetom zľovoľných prejavov a násilných akcií. Podobné správanie si zaslúži odsúdenie od pastierov Cirkvi, kdekoľvek by bolo zistené. Tieto prejavy odhaľujú nedostatok úcty k druhým, poškodzujúci základné zásady, na ktorých sa zakladá zdravé občianske spolunažívanie. Dôstojnosť každej osoby musí byť vždy rešpektovaná v slovách, v činoch a zákonodarstve. (Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby 10, Vatikán, 1986)

Ústredie KDH
Miletičova 21
821 09 Bratislava

Vážený pán Pavol Hrušovský, predseda KDH a predseda NR SR,
Vážený pán Vladimír Palko, predseda Ministerského klubu KDH, podpredseda KDH a minister vnútra SR,
Vážený pán Daniel Lipšic, podpredseda KDH a minister spravodlivosti SR,
Vážení páni, Vážené dámy, slovenskí politici a političky,
Milí bratia, Milé sestry, členovia a členky KDH (a jemu blízkych spoločenstiev),

Dovoľujem si Vás osloviť týmto otvoreným listom v súvislosti s Vašimi postojmi, ktoré prezentujete ako tzv. kresťanskí politici (či politike či kresťanstvu blízki aktivisti) k realite homosexuálnej orientácie.

Dovoľujem si Vás osloviť ako jeden z občanov tohto štátu, z dôvery ktorých ako volení politici môžete i nemusíte zastávať svoj zodpovedný post, teda post, za pôsobenie na ktorom sa v prvom rade zodpovedáte nám, tzv. prostým občanom.

Dovoľujem si Vás tiež osloviť ako jeden z kresťanov katolíkov, ktorý v srdci rovnako ako Vy, i keď navonok inou formou, nechce ostávať kresťanom len na papieri. Kresťanstvo pre mňa znamená osobný vzťah s Bohom – v Ježišovi Kristovi, úzky vzťah so spoločenstvom a sviatosťami Katolíckej cirkvi, ako aj s ekumenickým hnutím, hlboký vzťah s Evanjeliom a jeho posolstvom, čo v praxi predstavuje okrem iného absolvované magisterské štúdium na Teologickej fakulte UK a takmer 20 rokov pôsobenia v rôznych oblastiach kresťanských organizácií, škôl, hnutí, neziskových spoločenstiev a pod.

A v neposlednom rade si Vás dovoľujem osloviť ako autorka publikácie “Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Krátka štúdia o kresťanskom prístupe k realite homosexuálnej orientácie.” (Vydavateľstvo Oto Neméth, Narcisová 2, 821 01 Bratislava, kniha2002@pobox.sk; kníhkupectvá Artfórum, Lúč, Dobrá kniha, František, SSV atď.), či v prvom rade ako človek, ktorý sa realitou homosexuálnej orientácie ako kresťan “dôverne zaoberá” už mnoho rokov.

Dovolím si tiež pripojiť k tomuto listu text, ktorý som v rámci série článkov nedávno publikovala v mesačníku Nahlas (vydáva Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina). Text sa opiera aj o skúsenosť kresťanského spisovateľa Philipa Yanceyho: “Každý homosexuál, s ktorým som hovoril, by mohol rozprávať príbehy o nenávisti, odmietnutí a prenasledovaní, pri ktorých by vám od hrôzy vstávali vlasy na hlave. Mnohí utŕžili toľko nadávok a rán, že sa to ani nedá spočítať. ‘Musíme od cirkví znášať toľko nenávisti a odmietania, že nemáme dôvod mať s cirkvou nič spoločného, jedine, že človek skutočne verí v pravdivosť Evanjelia.’ Vypočul som si mnoho osobných príbehov, ktoré dosvedčovali toto tvrdenie…” (Philip Yancey, Nekončící milost, Návrat domů 2001).

Vám, vážení páni Hrušovský, Lipšic, Palko si dovoľujem vyššie uvedenú štúdiu aj každému osobitne venovať (ako poštovú zásielku, ktorá sa, dúfam, čoskoro dostane do Vašich rúk). Vám ostatným, predstaviteľom slovenského politického fóra, by som bola veľmi vďačná, ak by ste štúdii venovali pozornosť, hoci si vyžaduje skutočne pomalé a pozorné čítanie. Nie, nijako mi nejde o jej propagáciu a odbyt; jej náklad bol, (z finančných dôvodov známych len občanovi s priemerným platom), veľmi nízky a záujem o ňu dosť veľký. Ide mi o posolstvo, ktoré kniha obsahuje. Ako sa hneď v jej úvode píše, kniha je zároveň “otvorený list adresovaný najmä, nie však výlučne, tým, ktorí sa (explicitne či implicitne) dotýkajú reality homosexuality z pohľadu biblickej etiky.” Publikáciu spolu s osobným listom som zaslala aj všetkým slovenským katolíckym biskupom, Bioetickej subkomisii KBS, Ekumenickej rade cirkví a niekoľkým predstaviteľom cirkví protestantských. Siedmi z oslovených katolíckych biskupov s vďakou odpovedali a publikáciu kladne ocenili. Z Bratislavsko-Trnavského arcibiskupského úradu navrhli, aby list a publikácia boli adresované aj Sekretariátu KBS, aby tak boli zaradené do bodov na zasadnutí KBS ešte na jeseň minulého roku.

V menovanej štúdii – “otvorenom liste” je to podstatné, s čím si dovoľujem osloviť Vás. Preto sa tu obmedzím len na “pár slov” – vzhľadom na komplexnosť, hĺbku a rozsiahlosť takej reality, akou je homosexuálna orientácia, jej osobné prežívanie (ktoré je podstatné a pritom najviac ignorované), jej príčiny, dôsledky, súvislosti v živote jednotlivca, rodiny, spoločnosti, na rovine citovej, sociálnej, kultúrnej, historickej, duchovnej, politickej, z pohľadu kresťana, nekresťana, homosexuála, heterosexuála, politika, psychológa, umelca, prostého občana, v kontexte…, z aspektu…, podľa hypotézy… atď. atď. atď.

Pri svojich postojoch, zvlášť v poslednom období, ste zdôrazňovali, že sa vyslovujete “k otázkam homosexuality, že nesúdite ľudí, avšak, že nemôžete súhlasiť s homosexualitou.” Tu si dovolím, bez ďalšieho komentára, citát zo spomínanej štúdie: “Žiaľ, bežne sa na realitu homosexuality pozeráme ako na tému diskusie, akosi ‘zvonka’, zastaviac sa pri veľmi klamnom povrchu. A navyše, týmto veľmi povrchným pohľadom nazeráme na homosexualitu ako na vec, jav alebo termín v odbornej literatúre či bulvárnom časopise. V rôznom, zvlášť heterosexuálnom teoretizovaní o homosexualite sa akosi často zabúda na najpodstatnejšiu skutočnosť: Na fakt, že homosexualita nejestvuje. Práve tak, ako nejestvuje sama osebe ani heterosexualita. Existujú len ľudia. Tí, čo prežívajú svoju bytostnú orientáciu ako tzv. heterosexuálnu alebo, niektorí, ako tzv. homosexuálnu. Prepáčte za porovnanie, ale napr. chrípka existuje aj nezávisle od človeka vo forme vírusov, slepé črevo možno odňať operáciou, a aj neodstrániteľné karcinómne bunky predstavujú samostatnú entitu. Nie homosexualita. Sama osebe neexistuje. Existujú ‘len’ ľudia… Ak si teda niekto za náplň preslovu zvolí skloňovanie slova ‘homosexualita’, nemal by zabudnúť, že nehovorí o abstraktnom pojme, ale že sa bezprostredne dotýka citlivého, často bolestivého miesta v hlbokom, najintímnejšom centre srdca konkrétnych živých bytostí. A ak sa túto tému rozhodne spomenúť predstaviteľ kresťanského spoločenstva, mal by pamätať, že ľudia s týmto neraz uboleným miestom v srdci nie sú nejakí neurčití neznámi kdesi na druhom brehu, ale aj jeho najbližší bratia a sestry, s ktorými sa možno denne stretáva…”

Zároveň ste sa pri svojom postoji, osobitne k prípadu švédskych občanov a švédskej legislatívy, odvolali na to, že Vám ide o “obranu slobody slova a prejavu”. Tu sa možno okrem iných otázok, ktoré Vám už boli adresované, spýtať prečo ste doteraz nebránili alebo či odteraz budete brániť rovnakou mierou (pohovorom s veľvyslancom, kontaktom s predsedom zákonodarného zhromaždenia tej-ktorej krajiny, verejným vyhlasením, tlačovou konferenciou, medializáciou, atď.) slobodu slova, na miestach a v prípadoch, kedy je v omnoho väčšom rozsahu, závažnejšie a dlhodobo porušovaná napr. v Číne, Tibete, Pakistane, Iráne, Severnej Kórei, Bielorusku, Kube…? Nuž, kto vie; ako sa na istom fóre v diskusii o homosexualite vyjadril MUDr. Peter Križan, riaditeľ nemocnice Milosrdných bratov v Bratislave: “Možno nám bude veľmi vyhovovať, že sa spoločnosť správa k marginálnym skupinám tolerantne, keď kresťania budú v absolútnej menšine…” (Európski myslitelia, Zborník, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001).

Tiež tvrdíte, že Vám ide o “obranu rodiny.” Samozrejme, ako kresťan plne chápem Váš záujem o dobro rodín. Myslím však, že podpora rodinného života si vyžaduje “pro-aktivitu”, nie “anti-kampaň”; inak povedané, podporme skutočne rodiny praktickou, konkrétnou a áno, finančnou podporou v základných sférach denného rodinného života, ako je práca a sociálne veci, školstvo a zdravotníctvo, a neodvádzajme pozornosť od našej vlastnej zodpovednosti za vytváranie, resp. nevytváranie adekvátnych podmienok pre rast zdravých rodinných buniek. Príklad zo života, ovšem zo života tých, ktorí sa každé ráno potia v neľudskej tlačenici v autobuse, po noci prebdenej nad druhým či tretím pracovným úväzkom, (aby aspoň deti raz mohli mať vlastný byt), rátajúc v hlave či budú na nedeľu lacnejšie bravčové odrezky z Tesca či z Jednoty, (lebo na zdravšiu stravu by už aj tak nevyšlo…): Mladý pár učiteľov na cirkevnej škole by rád založil kresťanskú rodinu a podporil našu demografickú situáciu. Žiaľ, s nástupným platom 7000,- po zdanení a len s nájomným 7500+energie (za garzónku) to akosi nie je veľmi reálne. Pritom môžu byť radi, že vôbec sú zamestnaní. V mnohých slovenských (hrdo kresťanských…) regiónoch ani to nie je možné… Ostatne, aj Philip Yancey, redaktor časopisu Christianity Today, aktívny a nijako nie “liberálny” kresťan, hovorí: “Podľa mojich skúseností, jedným z najčastejších dôvodov, prečo ľudia odmietajú kresťanstvo, je pokrytectvo. Kresťania vyznávajú rodinné hodnoty, ale z viacerých štúdií vyplýva, že si požičiavajú porno filmy, rozvádzajú sa a zneužívajú deti približne v rovnakom rozsahu ako ktokoľvek iný. […] Cirkev je stále viac spolitizovaná a stále hlasnejšie počuť výzvu, aby sme kládli menej dôrazu na milosť a viac na morálku. ‘Zastaviť homosexuálov, zahanbiť slobodné matky, odsunúť bezdomovcov, trestať zloduchov…’ Z jednania niektorých kresťanov mám dojem, že by stačilo presadiť dostatok tvrdých a prísnych zákonov a vývoj spoločnosti by sa vrátil k dobrému. Jeden prominentný duchovný vodca dokonca tvrdí: ‘Jediná cesta k duchovnej obnove je v reforme legislatívy!’ Nie je to ale skôr naopak?” (Philip Yancey, Nekončící milost).

Neviem nakoľko sú Vám komplexne, v širších súvislostiach a do hĺbky prístupné a známe všetky cirkevné dokumenty dotýkajúce sa homosexuality a ľudskej sexuality vôbec, (a nielen minuloročný list Kongregácie pre náuku viery a jeho, vzhľadom na učenie II.vatikánskeho koncilu až prekvapivo do osobnej slobody svedomia siahujúci “návod” pre postoj tzv. katolíckych politikov), dokumenty ako sú napr. Vyhlásenie o niektorých otázkach sexuálnej etiky (1975), O ľudskej láske (1983), Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby (1986), Niekoľko úvah týkajúcich sa odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb (1992), Ľudská sexualita – pravda a poslanie (1996), atď. V dokumentoch Cirkvi sa totiž vyzýva doslova na “jemnocit” (KKC 2358) v prístupe k takej citlivej realite akou je homosexualita, ako aj na “povinnosť snažiť sa pochopiť podmienky homosexuálne orientovanej osoby” (Pastoračná starostlivosť 3). Áno, v rámci slobody slova a prejavu má aj Cirkev právo na svoju “inakosť”, iný názor, postoj i jeho vyjadrenie. Spôsob, načasovanie, kontext jeho vyjadrenia však neraz môže celkom zastrieť podstatné posolstvo Evanjelia milosti. Inak povedané, môže pôsobiť absolútne kontraproduktívne, čím neposlúži ani Cirkvi, ani Bohu, ani človeku.

A hlavne neviem, či ste sa už niekedy osobne stretli, zhovárali, len tak, pri čaji, káve, s človekom, ktorý je homosexuálne orientovaný. Neviem či sa našiel (a či sa ešte vôbec nájde) niekto, kto by mal odvahu a dôveru, aby Vám otvoril svoje VNÚTRO a dal Vám spoznať, zdá sa že pre Vás dosť vzdialené OSOBNÉ PREŽÍVANIE homosexuálne orientovaného ĽUDSKÉHO JEDINCA. Tu mi nedá nespomenúť, čo hovorí známy kresťanský aktivista, profesor filozofie a zakladateľ komunity Archa, Jean Vanier: “Keď náboženstvo kladie príslušnosť ku skupine nad lásku a otvorenosť voči ľuďom zvonku, hrozí, že bude prekážkou otvorenia sŕdc a už viac nebude zdrojom života. Stane sa ideológiou, systémom myšlienok, ktoré sa majú vnútiť všetkým. Namiesto toho, aby otvárali, uzatvárajú. Náboženstvo je zdrojom života, keď podporuje otvorenosť, lásku k blížnemu, spolucítenie, najmä voči tým, čo sú iní alebo trpia. Inak sa náboženstvá môžu stať ideológiami. Ideológovia sú prirodzene uzavretí voči novým myšlienkam, diskusiám a každej zmene alebo vývoju; odmietajú prijať akúkoľvek inú skutočnosť ako tú svoju. […] Ako sa oslobodiť od potreby patriť len k jednej skupine uzavretej do seba? Stretnutiami s druhými, keď počúvame PRÍBEH každého z nich. Keď budeme POČÚVAŤ jeho príbeh a volanie jeho utrpenia, objavíme ľudskú bytosť, akou sme my. Keď sa dvaja ľudia stretnú v zraniteľnosti sŕdc, AKO ĽUDIA, a nie ako členovia rozličných skupín, môže medzi nimi vzniknúť priateľstvo. […] Keď nadväzujeme OSOBNÝ VZŤAH S ODLIŠNÝM ČLOVEKOM, začíname spoznávať medzery a nespravodlivosti našej kultúry a spoločnosti. Uvedomíme si hĺbku predsudkov, ktoré v nás prežívajú a vládnu nad nami všetkými. […] Nie je úlohou cirkví, náboženstiev, humanitných organizácií, škôl, univerzít a – vlád zakladať miesta, kde rôzni ľudia môžu viesť spoločný dialóg…?” (Jean Vanier, Prijať svoju ľudskosť, Serafín, 1998).

A neviem ani či vôbec prečítate a dočítate tento list a priložený text. Môžem Vás o to iba poprosiť. Áno, prosím Vás. Celý tento list Vám totiž adresujem ako prosbu. Ako ste si mohli všimnúť nejde o útok, agresiu, bojovnú kritiku, (i keď ako občan mám na kritiku politickej sféry právo), skôr ide o náčrt otázok. A predovšetkým o prosbu – sformulovanú pokusom o zamyslenie. A to v duchu nenásilia… Treba ju vyjadriť explicitne? Osobne mám radšej jazyk poetický než politický, prepáčte. A čaro poetiky je okrem iného v tom, že necháva ľudí samých pochopiť podávané posolstvo, bez jeho pragmatickej násilnej prezentácie exaktnou definícou. Hm, ako sformulovať jedným slovom kľúč k tomu, čo sa tu pokúšam neobratne komunikovať do Vašich rušných významných únavných politických aktivít? ČLOVEK. Prosím, pri všetkých Vašich akciách, bojoch, zápasoch, vojnách, hlasovaniach, vetovaniach, vyjadreniach, vyhláseniach, deklaráciách, podpisoch, papieroch, slovách, slovách… v “otázke, oblasti, téme, problematike, diskusii, fenoméne…” homosexuality, prosím, nezabudnite, že tu ide v prvom rade, dokonca aj Bohu (a jemu hlavne), o človeka. Ďakujem.

S úctou

Mária Ščepková
BetRahamim@pobox.sk

JEŽIŠ – PRIATEĽ MÝTNIKOV, HRIEŠNIKOV, HOMOSEXUÁLOV…: — NÁS VŠETKÝCH…


Pootvoriť dvere

Ako teda v praxi v kresťanskom spoločenstve podať ruku tým homosexuálne orientovaným, ktorí o to stoja? Azda len náčrt, zopár bodov, ťahov štetcom; láska je už vynaliezavá… A nenásilná. To je jej najväčšou silou. I slabosťou. Teda – rizikom. Aby však vôbec nejaký homosexuálny človek mal záujem zastaviť sa pri dverách Ježišových učeníkov, mali by tí “vysielať signál otvorených dverí” – pre všetky marginálne existencie – tak ako Ježiš sám. Ak však z Cirkvi robíme “priestor len pre dokonalých”, nuž potom… tí “iní” sa neodvážia ani len zaklopať… “Vysielať signál” Ježišovej “otvorenosti milosti”, či nerušiť tento signál – áno – nevhodným moralizovaním, politizovaním, teoretizovaním… Šírením ideí. Zabúdaním na človeka.


Vyvetrať dom

“Fridrich Nietzsche vyjadril varovanie pre súčasných kresťanov: ‘Majte sa na pozore, aby ste sa v boji proti drakovi sami nepremenili v draka.’ Preto hľadím na aktuálne horlivé nasadenie za obnovu morálky s nedôverou… Verejný imidž cirkvi je dnes prakticky definovaný dôrazom na dve otázky, o ktorých sa Ježiš ani nezmienil. Ako sa budeme cítiť, až raz historici pri pohľade na súčasnú cirkev prehlásia: ‘Hrdinsky bojovali na morálnych frontoch proti potratom a právam homosexuálov’ a súčasne budú písať o tom, že sme urobili veľmi málo preto, aby sme vôkol seba v tomto svete šírili vôňu milosti…?” (Philip Yancey, Nekončící milost)


Pozvať vstúpiť

“Mám veľkú starosť o spoločnosť, napriek tomu však ma ohromuje alternatívna sila milosti, ako ju demonštroval Ježiš, ktorý prišiel pre chorých, nie pre zdravých, pre hriešnych, nie pre spravodlivých. Ježiš nikdy zlo neschvaloval, ale stále bol pripravený odpúšťať. Získal si povesť priateľa hriešnikov. Jeho nasledovníci sú dnes vo veľkom nebezpečí, že o túto povesť prídu. Ježišov prístup k ‘nečistým’ bol pre jeho krajanov záhadou a nakoniec do veľkej miery prispel k jeho odsúdeniu a ukrižovaniu. V podstate Ježiš zrušil starostlivo dodržiavané starozákonné pravidlo o vylúčení všetkých podivínov. Miesto neho nastolil poriadok milosti: Všetci sme podivíni, ale Boh nás napriek tomu miluje.” (Philip Yancey)


Utíšiť smäd, zahnať hlad: Prijať neprijatých

“Na úrad prišla prostitútka. Bez domova, peňazí, zdravia a síl, s malou dcérkou. Pomedzi slzy odkrýva svoju biedu… Sociálny asistent, ktorý sa jej spýtal, či ju nikdy nenapadlo hľadať pomoc v cirkvi, hovorí: ‘Na úžas, ktorý sa v tej chvíli zračil v jej tvári asi do smrti nezabudnem. V cirkvi? vykríkla. Čo by som tam robila? Už takto je mi zo seba nanič. S nimi by mi bolo ešte horšie!’… Na tom príbehu ma zaráža, že Ježiš ženy podobné tejto prostitútke priťahoval. Neutekali pred ním. Čím horšie sa človek cítil, tým skôr hľadal útočisko u Ježiša. Stratila cirkev tento dar? Marginalizovaní, ktorí v zástupoch obklopovali Ježiša, keď žil v ľudskom tele tu na zemi, sa medzi jeho nasledovníkmi už necítia vítaní. Čo sa stalo…?” (Philip Yancey)


Ponúkať, nevnucovať; zachutiť, neznechutiť

“Americký delegát, ktorý sa v roku 1934 zúčastnil kresťanského kongresu v Berlíne, poslal domov nasledujúcu správu o svojich dojmoch z Hitlerovho režimu: ‘Bolo pre mňa veľkou úľavou navštíviť krajinu, kde sú zakázané predaj erotickej literatúry a premietanie mravne prehnilých a gangsterských filmov. Nové Nemecko spálilo na hraniciach spolu so židovskou a komunistickou literatúrou aj obrovské hromady nemorálnych kníh a časopisov.’ Ten istý delegát obhajoval Hitlera ako vodcu, ktorý nefajčí, nepije alkoholické nápoje, ktorý od žien požaduje umiernené obliekanie a ktorý bojuje proti pornografii…” (Philip Yancey). Hej, mnoho na prvý pohľad “dobra” sa dá dosiahnuť mocou, legislatívou, strachom, či iným zjavným či častejšie maskovaným násilím… Nie láska. A ako vraví František Saleský: “Lyžička medu pritiahne viac duší než sud octu…”


Mať Boží pohľad: Morálka v službách života…, nie naopak…

“Plne podporujem právo a povinnosť kresťanov angažovať sa v politike a v morálnych otázkach. No mám obavy z tendencie, ktorá sa dnes objavuje, ztotožňovať ‘evanjeliové kresťanstvo’ s náboženskou pravicou. Kresťania sú stále viac vnímaní ako skostnatelí moralisti, ktorí sa snažia ovládať životy druhých. Moralizmus bez milosti však veľa nevyrieši. V kultúrnych vojnách sa posolstvo o milosti akosi stráca, a pritom milosť je jediný výrazne odlišný prvok, ktorý môžu kresťania ponúknuť svetu.” (Philip Yancey)


Cestou pohoršenia kríža

Len náčrt, zopár bodov, ťahov štetcom… Milosť. Je vynaliezavá. A nenásilná. Teda pohoršujúca. “Naozaj je to škandál. Božie milosrdenstvo vyvoláva škandál a tak je to dobré, lebo keby nás Boh spravodlivo miloval, kto by bol toho hoden? Ak nemilujeme škandalóznou láskou, tak nie sme kresťania a nie sme učeníkmi majstra, ktorý riekol prostitútke: ‘Neodsudzujem ťa’ (Jn 8, 11) a ktorý vyhlásil, že ‘neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva’ (Mt, 21, 32)” (Brat Efraim, Neskoré dažde, 1991) Aj preto Pán hľadá ďaľších podivínov, odvážlivcov, bláznov. Aby pokračovali v jeho ceste šírenia vône milosti. Napriek tŕňom z oboch strán. “A blažený, kto sa nepohorší…” (Mt 11, 6).

P.S.

“Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá nežije vo vzťahu, si zasluhuje obdiv a podporu. Raz v šesťdesiatych rokoch mi taký človek zavolal a pýtal sa, či máme nejakú poradenskú službu. Nepoddával sa svojim sklonom; modlil sa, chodil na sv. omšu a pravidelne prijímal sviatosti, ale cítil sa úplne vyobcovaný zo spoločnosti. Celá spoločnosť, dokonca aj cirkevné združenia, boli zamerané iba na páry – už existujúce alebo budúce. Kde bolo miesto pre toho, kto nesmeroval k životu vo dvojici, ale kto zaiste tiež potreboval spoločnosť? Moje spolucítenie s ľuďmi, ako bol tento mladý muž, je ešte väčšie než s heterosexuálnymi pármi, ktorých rodinné okolnosti si vyžadujú isté hrdinstvo. Manželia – aj v situácii, keď žijú ako brat a sestra – stále majú jeden druhého. A to znamenalo veľa už aj predtým, než sa vzali. Môžu sa cítiť obmedzení absenciou pohlavného spojenia a môže to byť pre nich veľmi ťažké – ale napokon prežívajú spojenie myslí a sŕdc. Majú duševné uspokojenie, naplnenie z vedomia, že jeden druhého naplno prijíma, že sa majú radi, a že si pomáhajú na ceste k spáse.

Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá sa nechce stať praktizujúcim homosexuálom, nemá nikoho. Môže to byť ten najosamelejší život; a srdce ma bolí pre tých neznámych homosexuálne orientovaných, ktorí statočne vedú strašný zápas, sami, len v spoločenstve svojho spovedníka a vyzbrojení len svojou vierou. Veľmi spolucítim aj s heterosexuálnymi mužmi a ženami, ktorí chceli uzavrieť manželstvo, ale nenašli vhodného partnera. Ich osamelosť môže byť zlá, ale osamelosť bez vzťahu žijúceho homosexuála je horšia.” (John Kippley, Sex and Marriage Covenant, Liga pár páru, 1991)

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Mária Ščepková

Posledné príspevky od Mária Ščepková (zobraziť všetko)