Seminárna práca: Spolitizovanie gejskolesbického hnutia na Slovensku

Slovník cudzích slov definuje slovo politikum veľmi stručne ako politickú vec alebo záležitosť. Ak si dáme za cieľ skúmať a opisovať okolnosti z pohľadu ich politickej interpretácie, musíme si zrejme stanoviť isté hranice a politikum presnejšie ohraničiť. Kedy však môžeme o sexuálnej identite začať hovoriť ako o politiku a kedy ešte nie? Aký je rozdiel medzi lesbou či gejom a politickou lesbou alebo gejom? Ako nájsť tieto hranice, aby práca dostala reálny a nie vágny a neuchopiteľný ráz?

Pre nedostatok priestoru som sa teda rozhodla politikum v zmysle sexuálnej identity zadefinovať vlastnými silami a posunúť tak prácu do časovej a faktickej zmysluplnosti. Osobne verím, že existuje aj akési politikum v mikropriestore, že otvorené vystupovanie a priznávanie sa k inej než heterosexuálnej orientácii, sa môže diať aj v skupine troch, či štyroch ľudí. Ak sa ale chceme pozrieť bližšie na politizáciu gejsko-lesbického hnutia na Slovensku, budeme za politikum aspoň v tejto práci považovať cielené a organizované zviditeľňovanie neheterosexuálnej komunity, ktoré si za cieľ vytýčilo legislatívne zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bisexuálov, bisexuálok a transrodovo identifikovaných ľudí na Slovensku.

Politický gej? Politická lesba?

Je pravdou, že nie každá lesba je feministka. Z môjho pohľadu však lesba, ktorá sa rozhodne spolitizovať svoju identitu, nemôže oddeliť svoju neheterosexualitu od svojho rodu. Nemôže sa aktivizovať len ako neheterosexuálny človek – aspoň nie v našej patriarchálnej spoločnosti. V realite, ktorú žije, prijíma pred spoločnosťou aj prívlastok žena. V každom ohľade a pri všetkom čo robí osobne, s čím sa stotožňuje a čo reflektuje, háji nielen práva neheterosexuálnych ľudí, ale aj práva žien.

Pred lesbickým feminizmom väčšina žien považovala lesbizmus za synonymum ženskej homosexuality – t. j. za erotiku medzi ženami. Mnohé lesbické feministky sa však snažili rozšíriť definíciu pojmu lesba tak, aby zahrnul aj ženou identifikovanú ženu, ktorá sa usiluje o dosiahnutie politickej, sociálnej, ekonomickej a emocionálnej solidarity s inými ženami, ale ktorú nemusia nevyhnutne ženy sexuálne priťahovať. Epigram zo 70. rokov, ktorý sa pripisuje lesbickej aktivistke Ti-Grace Atkinson, stručne vystihuje tento koncept: “Feminizmus je teória, lesbizmus je prax.” (Hogan, Steve-Hudson, Lee: Completely Queer: The Gay and Lesbian Encyclopedia.)

Touto úvahou nad politizáciou lesieb sa autorka nesnaží poprieť fakt, že muži nie sú feministi (v radoch politicky činných gejov je tomu práve naopak), ale sa snaží poukázať na bytostnú neoddeliteľnosť dvoch identít lesbických žien. (neheterosexulity a sociálneho rodu ženy). Ak posunieme politikum neheterosexuality do reálneho slovenského kontextu, čitateľom a čitateľkám môže vyvstať otázka: „Na čo to je dobré? Azda existuje niečo také ako politický heterosexuál alebo politická heterosexuálka?“

Ivan Požgai, žiaľ, už zosnulý slovenský gejský aktivista, vysvetlil v roku 2001 v relácii Slovenského rozhlasu Pyramída svoje gejské politikum nasledovne: „Ja, Ivan Požgai sa považujem za politického geja. Vlastne, ja nerobím nič iné, iba to, čo robia heterosexuáli. Ak je pre heterosexuálov prirodzené a normálne, že sa správajú ako heterosexuáli na diskotékach, na úradoch, kdekoľvek, tak potom je aj pre mňa prirodzené, že sa správam na diskotékach, na úradoch, v reštauráciách ako gej. Nerobím nič iné, iba to, na čo mám ako občan právo. Totiž, situácia je taká, že nie gejovia a lesby sú perverzní, ale situácia, v ktorej sa nachádzajú. Pokiaľ bude táto spoločnosť v takom štádiu, že ja nebudem nútený správať sa ako gej, a pokiaľ oni sa nebudú správať ako heterosexuáli, tým mám na mysli ich heterosexuálny imperatív, zdôrazňovanie ich heterosexuality, tak potom môžem povedať, že žijem v normálnej spoločnosti.“

Aktivisti a aktivistky obhajujúci práva sexuálnych menšín sú často označovaní a označované za exhibicionistov/ky, za tých a tie, ktorí/é svoju sexuálnu orientáciu povyšujú na niečo mimoriadne. Často sú obviňovaní/é, že žiadajú pre seba alebo pre neheterosexuálnych mužov a ženy nadštandardné ohodnotenie a uznanie. To však nie je pravda. Aktivistky a aktivisti žiadajú len tie práva, ktoré môže úplne prirodzene a nespochybniteľne využívať heterosexuálna väčšina. To, že sa neprezentujú len ako muži a ženy, ale ako neheterosexuálni muži a ženy a preberajú tak na seba úlohu pozitívnych identifikačných vzorov neheterosexuality, je jediný spôsob ako témy, ktoré prezentujú, zviditeľniť. Zároveň je to aj spôsob, ako explicitne poukázať na legislatívne nedostatky v krajine, v ktorej pôsobia.

Držiac sa prizmy, nepomenované je neviditeľné, narúšajú heterosexuálny imperatív a heteronormativitu a otvárajú tak potrebné a dôležité spoločenské diskusie – takmer vždy za cenu osočovania a výsmechu zo strany či už niektorých politikov, demagogických cirkevných predstaviteľov, alebo radikálnych skupín.
Záverom si nemôžem odpustiť krátke zamyslenie nad všeobecným cieľom, nad filozofickou podstatou neheterosexuálnej politickej identity. Mnohokrát sme už počuli slová ako emancipácia či integrácia. Z týchto slov mám pri svojej práci lesbickej aktivistky najväčší strach. Prečo sa donekonečna hovorí o integrácii neheterosexuálnych ľudí do heterosexuálnej spoločnosti? Je to len preto, že sú menšinou? Prečo ešte žiadny heterosexuál alebo heterosexuálka verejne nevystúpil/a s výrokom: „Je potrebné integrovať heterosexuálnu väčšinu do neheterosexuálnej menšiny!“? Akú cenu zaplatíme za takúto integráciu?

Úvod rada ukončím, z môjho pohľadu nadčasovou úvahou, bývalého gejského aktivistu Petra Králika, ktorý svoje obavy z reálneho úspechu politizácie sexuálnej identity vyjadril nasledovne: „Za dôležité pokladám aj objasnenie nášho politického úsilia, teda toho, o čo nám ide. Ide nám o integráciu, emancipáciu, kooexistenciu, kooperáciu. Obávam sa, že integrovaný homosexuál, ktorý radikálne politizuje svoju sexuálnu inakosť je vlastne homosexuálny občan prejavujúci sa heterosexuálnou politikou. Inak povedané – emancipovaný homosexuál je spoločensky sa správajúci heterosexuál, myslím tým, že emancipovaný homosexuál prijíma za svoje všetky heterosexuálne sterotypy a spoločenské návyky. Je to možno náš ústredný problém, ktorý si nateraz nedokážeme ani do dôsledkov uvedomiť.“

Gejskolesbické politické hnutie na Slovensku

Pri analýze slovenského gejsko-lesbického politického aktivizmu nemožno opomenúť kontext, v ktorom sa jeho aktéri a aktérky nachádzali. Obdobie komunizmu až do začiatku 60tych rokov homosexuálne správanie kriminalizovalo, neskôr, až do roku 1990 povoľovalo pohlavný styk s osobou rovnakého pohlavia od veku 18tich rokov, pričom pohlavný styk s osobou opačného pohlavia bol legalizovaný od veku 15tich rokov. Neheterosexuálni muži a neheterosexuálne ženy boli počas tohto obdobia neviditeľní/é. Táto ich navonok domnelá „neexistencia“, slúži aj dnes ako argument proti nim a často sa tak môžeme stretnúť s názorom, že homosexualita tu predtým nebola, že je to len akýsi módny trend, ktorý priniesla dnešná kapitalistická spoločnosť. V prvom rade sa treba zamyslieť nad tým, že ak by bola homosexualita módnym trendom v homofóbnej slovenskej spoločnosti, žiadny heterosexuálny muž alebo žena, by dozaista iba kvôli akémusi výstrelku, neriskoval/a spoločenské poníženie, degradovanie a prejavy otvorenej, či skrytej homofóbie. V druhom a tom najdôležitejšom rade – neheterosexuálni ľudia počas obdobia komunizmu v našom štáte žili, tak ako žili a žijú v každej krajine a v každom historickom a kultúrnom kontexte.

Po páde komunizmu začali neheterosexuálni muži a neheterosexuálne ženy vychádzať na svetlo heterosexistického slovenského sveta, zakladať prvé združenia (ako prvý Ganymedes v roku 1990) a vydávať prvé, až na jednu výnimku, vnútrokomunitné periodiká. Pri porovnávaní prvých slovenských a prvých českých bulletinov a časopisov pre sexuálne menšiny, vidieť určitý rozdiel v ich obsahovom zameraní. Kým prvé české noviny pre LGBTQ komunitu (Lambda) mali už v roku 1990 politicko-aktivistický rozmer, prvé slovenské pravidelne vychádzajúce printové médium (L-listy), plnilo viac spoločenskú a komunitnú funkciu. V roku 1994 vzniklo Prvé lesbické združenie Museion, ako prirodzená potreba lesbických žien po vlastnom priestore. V nasledujúcich rokoch vznikli aj ďalšie organizácie a združenia ako Altera (združenie lesbických a bisexuálnych žien), Habio, H-plus, HaB, Prometheus, Podisea a iné. Ganymedes ako organizácia združujúca prevažne gejských a bisexuálnych mužov a Museion ako združenie prevažne lesbických a bisexuálnych žien, stáli za vznikom regionálnych komunít a klubov po celom Slovensku.

Prvé aktivity gejských a lesbických organizácií boli zamerané primárne na prácu s neheterosexuálnou menšinou, vytvorenie dostatočného množstva kontaktov pre lesby, gejov a bisexuálne ženy a mužov, na pomoc pri procese comingoutu (verejné priznanie sa s inou než heterosexuálnou orientáciou), či už prostredníctvom telefonickej linky, alebo priamych stretnutí.

V úvode sme si zadefinovali politikum sexuálnej identity a politický gejsko-lesbický aktivizmus ako cielené a organizované zviditeľňovanie neheterosexuálnej komunity, ktoré si za cieľ vytýčilo legislatívne zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bisexuálov, bisexuálok a transrodovo identifikovaných ľudí na Slovensku.
Ak vychádzame z tejto, pre prácu nevyhnutne oklieštenej definície, môžeme za prvý prejav politického aktivizmu neheterosexuálnych skupín, považovať prvý návrh Zákona o registrovanom partnerstve, ktorý bol Vláde SR zaslaný v máji 1997. Návrh bol vládou odignorovaný takisto ako návrh z roku 1998.

Najdôležitejším politickým momentom pre gejskolesbické hnutie na Slovensku sa stal až rok 2000, kedy vznikla prvá a do dnešných dní aj jediná, zastrešujúca organizácia – Iniciatíva Inakosť. Pri jej vzniku stálo 7 občianskych združení – Prvé lesbické združenie Museion, Ganymedes, Alteru, HaBiO, H-Plus a CKKISM, ŠCISM. Iniciatíva Inakosť tak združila a spojila najvýraznejšie osobnosti aktivizmu za práva sexuálnych menšín na stretnutí 6.5.2000. Reagovala tak na vtedajšiu politickú situáciu a dianie na Slovensku. Vo februári 2000 tieto združenia, ešte nezoskupené pod oficiálnou Iniciatívou, zaslali vláde a jej predstaviteľom a predstaviteľkám návrh Zákona o registrovanom partnerstve a zároveň apelovali na prezidenta SR, predsedu NR SR, členov jej jednotlivých výborov a na členov vlády, aby Zákon posúdila a podporila. V tom čase bola totižto plánovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka, v ktorej dodnes chýba obsah, ktorý by zrovnoprávnil vzťahy dvoch osôb rovnakého pohlavia. Znepokojenie všetkých politicky aktivizujúcich sa lesieb, gejov, bisexuálov a bisexuálok v roku 2000 vyvolalo aj pripravované podpísanie zmluvy s Vatikánom, ktorej prijatie v plnom znení, by znamenalo explicitnú diskrimináciu neheterosexuálnych občanov a občianok SR.

Iniciatíva Inakosť na jednom zo svojich stretnutí sformulovala – z môjho pohľadu, pre gejskolesbické hnutie jeden z najdôležitejších dokumentov – Chartu Iniciatívy Inakosť – spolužitie bez diskriminácie sexuálnych menšín. V nej vyzvala vládu, spoločnosť a všetkých zainteresovaných a zainteresované k redefinícii občianskeho spolužitia, ktoré by bolo zbavené ideologických jednostranností, národnokresťanských tradícií a ktoré by odzrkadľovalo skutočný stav spoločnosti.

Pod tento dokument (ďalej Charta INI) sa podpísali najviditeľnejšie a najznámejšie tváre gejskolesbického aktivizmus: Hana Fábry, Anna Daučíková, Marián Vojtek, Silvester Sawicki, Jana Kapustová, Ľuboš Vrbický, Vlado Horňák či Jozef Gréč a Dušan Veselovský. Chartu ININ do konca roka 2000 podpísali významné osobnosti slovenského mimovládneho, politického či mediálneho sektora, ako aj fyzické osoby. Neheterosexuálna komunita začala byť najviditeľnejšou v histórii SR a medializácia podobnej intenzity sa až do dnešného dňa zatiaľ nezopakovala. Politici a političky už nemohli ignorovať hlasy aktivistov a aktivistiek a tváriť sa, že nepočujú a nevidia.

Z histórie výrokov slovenských politických špičiek je azda najznámejším, výrok vtedajšieho ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského, ktorý sa 17.augusta 2000 na tlačovej besede venovanej problematike registrovaného partnerstva vyjadril: „Jednoducho, kým ja budem ministrom spravodlivosti, registrované partnerstvá homosexuálov na Slovensku nebudú.“ Tento výrok, ktorý bol v ďalších mesiacoch podporovaný výrokmi Jána Slotu, Alojza Rakúsa, Víťazoslava Mórica, Evy Slavkovskej a iných.

Zmluva so svätou stolicou bola Slovenskou republikou podpísaná 24. novembra 2000. Po komplikovaných rokovaniach z nej vypadli najkontroverznejšie časti. Vláda si uvedomila, že Zmluva by v plnom rozsahu vyvolala svojim diskriminačným obsahom rozpor s viacerými dokumentmi a zákonmi Európskej únie. V podpisovanom texte sa nenachádzal záväzok, ktorý hovoril o tom, že Slovensko zabezpečí súlad svojho právneho systému s jej znením. Vypustené bolo aj ustanovenie o povinnosti Slovenska zabezpečiť katolícku výchovu na vysokých školách. Zmluva nespomína interrupcie, rozvody ani rovnakopohlavné partnerstvá. Avšak, zmluvné strany sa zaviazali spolupracovať na ochrane a podpore manželstva a rodiny. Tie, nie sú síce v zmluve definované ako heterosexuálne, ale ak sa bližšie pozrieme na slovenský Zákon o rodine, zistíme, že manželstvo je v ňom definované ako „zväzok muža a ženy.“

V roku 2002 sa dostal Zákon o registrovanom partnerstve konečne do parlamentu. Alojz Rakús z KDH na jeho pôde citoval údaje o vzťahu medzi homosexualitou a prenášaním AIDS. Spomenul štúdiu, ktorá ešte pred érou masového šírenia tejto choroby tvrdila, že 74 percent gejov malo počas svojho života viac než 100 partnerov, 41 percent viac než 500 partnerov a 28 percent viac než 1000 partnerov.

Podporu pre “svoj” zákon získali aktivisti a aktivistky v osobe poslanca (a neskôr predkladateľa zákona) Milana Ištvána zo Strany demokratickej ľavice, ktorý vyzval v januári 2002 parlament, aby pre skupinu ľudí, ktorí sa cítia väčšinou spoločnosti diskriminovaní, niečo urobil. Zákon prijatý nebol. Iniciatíva Inakosť – spolužitie bez diskriminácie sexuálnych menšín, poďakovala za prácu a postoje poslancom a poslankyniam Milanovi Ištvánovi, Jaroslavovi Volfovi, Lászlovi Nagyovi, Petrovi Weissovi, Ľubomírovi Andrassymu, Kataríne Čižmárikovej a Miloslavovi Suchárovi, ktorí podali tento návrh do NR SR.

Návrh podporilo svojim hlasov dovedna 15 poslancov a poslankýň. Ukázalo sa tak, že v slovenskej politike sedia ľudia, ktorí nedokážu prekročiť tieň cirkevných dogiem a ktorí aani v 21. storočí nehodlajú ukončiť diskrimináciu neheterosexuálnych občanov a občianok SR, ktorí a ktoré ich platia za vlastné neheterosexuálne dane.

Medializácia však ani po zamietnutí zákona v prvom čítaní neutíchla. Zrazu sa každý a každá stal/a odborníkom a odborníčkou na homosexualitu. Poslanec Móric vo februári 2002 vysvetľoval homosexualitu na chrobákoch a živočíšnom spoločenstve. 2. februára 2002 zamietol parlament zákon o registrovanom partnerstve aj v druhom čítaní. Ján Čarnogurský sa opäť „pochlapil“ a uzavrel diskusiu výrokom: „Na Slovensku nikdy nebude existovať vláda, ktorá by takýto zákon prijala. A pokiaľ by existovala, povedie Slovensko k úpadku.” Načasovanie hlasovania o Zákone, ktorý by umožnil rovnakopohlavným párom registráciu bola z môjho pohľadu veľmi dobre načasovaná.

Len dva dni pred druhým čítaním bol schválený návrh z dielne KDH, ktorý zaviazal štát k ochrane tradičnej rodiny. Pod pojmom tradičná rodina, rozumej drahý čitateľ a drahá čitateľka heterosexuálnu rodinu s otcom, matkou, heterosexuálnymi deťmi a otcom svätým na svätom polmetrovom kríži na dverách každej správnej slovenskej kuchyne.

V roku 2002 zároveň prebiehala iniciatíva na podporu takého znenia antidiskriminačného zákona, v ktorom by bola zakázaná diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie. Zákon v roku 2002 neprešiel, aj keď lesbické aktivistky Paula Jójárt, Marianna Šipošová a Anna Daučíková vypracovali súhrnnú správu o diskriminácií neheterosexuálnych občanov a občianok SR, z ktorej vyplynulo, že 76 percent neheterosexuálnych ľudí by radšej zo svojej krajiny emigrovalo.

Antidiskriminačný zákon bol nakoniec prijatý na Slovensku až v roku 2004, kedy už slovenská vláda nemohla ďalej odolávať požiadavkám Európskej únie, ako jeden z jej členských štátov.

V roku 2006 naštartovala opäť aktivity Iniciatívy Inakosť Hana Fábry z Prvého lesbického združenia Museion a spolu s ďalšími aktivistami a aktivistkami rozbehla kampaň KTO JE KTO, ktorej súčasťou bola Petícia za prijatie Zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia na Slovensku. Na jeseň 2006 sa Iniciatíva Inakosť pretransformovala z podoby neformálnej platformy do oficiálneho občianskeho združenia s právnou subjektivitou. Približne od roku 2007 už neslúži ako strešná organizácia.

Slovenský aktivizmus stratil väčšinu združení, ktoré ho v roku 2000 vytvorili. Ako posledná zanikla aj Altera, združenie lesbických a bisexuálnych žien. Okrem Iniciatívy Inakosť a Prvého lesbického združenia Museion sa v aktivistickom priestore pohybuje už len prvé slovenské združenie Ganymedes. Dalo by sa povedať, že v súčasnom mediálnom priestore sú najviditeľnejšími len dve združenia: Museion a Iniciatíva Inakosť. Ich politický názor na mieru zrovnoprávnenia neheterosexuálnych občanov a občianok sa však diametrálne líši.

Iniciatíva Inakosť vytvára aj v roku 2008 aktivity, ktoré podľa jej členov a členiek, smerujú k uzákoneniu Registrovaného partnerstva na Slovensku. Iniciatíva Inakosť, ktorej predsedom je momentálne Július Kolenič, nemá vo svojom programe lobing za zrovnoprávnenie neheterosexuálnych ľudí aj v prístupe k adopciám či ku službám asistovanej reprodukcie.

Prvé lesbické združenie Museion zastáva v otázke legislatívneho zrovnoprávnenia neheterosexuálnych občanov a občianok SR iný názor. Začiatkom roka 2008 inicioval Museion vznik neformálnej skupiny mladých lídrov a líderiek s názvom Queer Leaders Forum (ďalej QLF). Počas roku 2008 sa z 28-člennej skupiny ľudí vyprofilovali osobnosti, ktoré sú dnes už len krôčik od oficiálneho právneho zaregistrovania QLF ako nového aktivistického občianskeho združenia.

Slovensko sa tak dočkalo, tak ako tomu naznačujú aj európske a svetové trendy, konečne aktivistických osobností, ktoré budú vo svojich aktivitách pracovať s konceptom queer ako univerzálnym a komplexným vyjadrením neheterosexuálnych identít. Zároveň si táto, zatiaľ neoficiálna skupina stanovuje za cieľ politický a komunitný aktivizmus, ktorý by viedol k úplnému zrovnoprávneniu neheterosexuálnej menšiny s heterosexuálnou väčšinou. QLF v spolupráci s Museionom bude lobovať za dosiahnutie najvyššej možnej formy inštitucionalizovaného partnerského zväzku pre rovnakopohlavné páry, za nediskriminačný prístup k darcovstvu krvi, nediskriminačný prístup k možnosti adopcie detí a k službám asistovanej reprodukcie.

Záver

Aj keď sú neheterosexuálni občania a občianky Slovenskej republiky vo svojom štáte diskriminovaní a diskriminované v mnohých oblastiach života, autorka práce je optimisticky naladená, vychádzajúc najmä z vyššie rozobranej histórie gejsko-lesbického hnutia. Aktivisti a aktivistky urobili niekoľko dôležitých krokoch na ceste k zrovnoprávneniu neheterosexuálnych ľudí na Slovensku. V súčasnosti je takým krokom aj profilácia hnutia, kde sa jasne ukazuje, že tak ako heterosexuáli/ky aj neheterosexuáli/ky nie sú jednou veľkou homogénnou skupinou.

Tento jav nepovažujem za rozdrobenie hnutia, ani za jav nekonštruktívny. Práve naopak. Len tak sme schopné a schopní ukázať Slovensku, že sme takí istí a také isté, že aj medzi nami sú ľudia, ktorí netúžia po manželstvách ani registrovanom partnerstve, a naopak sú tu takí/é. Ktorí/é vychádzajúc z dôležitosti ľudských a občianskych práv, považujú mať možnosť voľby v rovnakom rozsahu ako heterosexuálna väčšina za to najdôležitejšie.

Seminárna práca Spolitizovanie gejskolesbického hnutia vznikla na Katedre žurnalistiky FFUK v Bratislave v roku 2008.

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Romana Schlesinger