Nepotrebujeme registrované partnerstvo, ale úplnú rovnosť

“Nepotrebujeme registrované partnerstvo, ale úplnú rovnosť – nie sme občianky druhej kategórie,“ vyhlasujú lesbické aktivistky Hana Fábry a Romana Schlesinger v rozhovore pre týždenník Plus 7 dní (ktorý si v tej správnej verzii prečítate iba tu, keďže redaktorka z “plusky” nám s autorizáciou textu príliš v ústrety nevyšla a do tlače odovzdala článok nami neautorizovaný, dokonca kategoricky odmietnutý. Ale nemajte obavy, nedáme sa, riešime to… Radšej čítajte ďalej:)

Neexistuje žiadny výskum, ktorý by vyčíslil percento lesieb v slovenskej populácii. A nie je to ani dôležité. Ľudské práva sú ľuďom dané a sú neodňateľné. Nezávisia od výsledkov prieskumov verejnej mienky a od čísel, ktoré by určili, či a aké práva budú menšinám, v tomto prípade lesbám, „priznané.“

Lesbická identita

Nájsť na Slovensku lesbický pár ochotný vystúpiť v médiách a zverejniť svoju identitu je takmer nemožné. Prečo je to tak? Aj o tomto sa budeme rozprávať so štatutárkou a hovorkyňou Prvého lesbického združenia Museion Hanou Fábry a štatutárkou čerstvo (oficiálne) zaregistrovaného združenia Queer Leaders Forum Romanou Schlesinger.

„Len pre spresnenie: nie sme pár, boli sme, ale pre to, v čom sa angažujeme, to nie je dôležité. Sme v prvom rade dobré kamarátky s podobnými víziami, ktoré sa snažíme spolu realizovať. A hneď na začiatok vás poprosíme – nepoužívajme v tomto článku slovo lesbička, ale lesba, aj keď nie je zatiaľ spisovné. Ani SMS nie je spisovný výraz a v médiách sa bežne používa. A ešte jedna vec: skúsme sa netočiť len okolo toho, ako a kedy sme si ´to´ priznali a ako a kedy sme sa k ´tomu´ priznali rodičom a zvyšku vesmíru. Lebo veď – vy ste sa ako a kedy priznali k tomu, že ste heterosexuálna? Priznávanie má negatívny prídych, priznávame sa k niečomu zlému. Svoj vzťah k ženám nepotrebujeme priznávať. On jednoducho je a je našou prirodzenosťou rovnako ako váš vzťah k mužom,” upozorňuje počas prvých minút nášho stretnutia Hana Fábry (45), jedna z mála žien, ktorá otvorene hovorí o svojej lesbickej identite už 17 rokov.

„Moja sexuálna orientácia je rovnako prirodzená a hodnotná ako akákoľvek iná, ale stále ešte je dosť ľudí, ktorí to vidia inak a zo všetkých síl sa snažia verejne gejov a lesby zosmiešňovať, vulgarizovať, urážať či aspoň zneviditeľňovať. Nečudujte sa, že lesieb, ktoré sú ochotné ukázať svoju tvár, je skutočne málo. Stačí sa započúvať do toho, čo a ako sa rozpráva na politickej pôde a na kazateľniciach. Nikto nemá chuť nastaviť líce pľuvancom či fackám,“ vysvetľuje. Homofóbia a diskriminácia lesieb a gejov je na Slovensku vcelku bežným javom nielen v kontakte s neznámymi ľuďmi, ale takisto aj v rodine či na úradoch. Vybaviť si oficiálnu spoločnú hypotéku pre lesbický pár nie je možné, manželský pár nemá problém. Získať informácie o zdravotnom stave partnerky môže byť problematické, až nemožné. Rovnako ako ísť na OČR-ku ap. Neheterosexuálni ľudia na každom kroku riešia veci, o ktorých existencii nemajú heterosexuálni muži a ženy často ani tušenia. K tomu všetkému sa lesby stretávajú so zlobou, neprajnosťou, chlipnosťou, sexizmom či agresivitou ľudí, ktorí komentujú ich sexuálnu orientáciu bez servítky na ústach.

Mekkou „teplých“ na Slovensku je hlavné mesto, ktoré lesbám poskytuje dostatok možností a anonymity pre pokojný život či už s partnerkou alebo bez nej. Aj z tohto dôvodu sa do Bratislavy tešila Hanina bývalá priateľka, 22-ročná Romana Schlesinger. „Pochádzam z Trenčína a neriešila som ani tak to, či som lesba alebo nie, ako to, že som u nás nevidela žiadne lesbické páry. Túžila som s tým niečo urobiť; aktivizovať sa v tejto oblasti.“

Lesbický aktivizmus

Práve prostredníctvom aktivizmu sa Hana a Romana spoznali. “Študujem v Bratislave žurnalistiku a svoju bakalársku prácu som chcela napísať na tému Gejské a lesbické periodiká na Slovensku. Priamo v škole som sa však stretla s otvorenou homofóbiou, keď mi moja školiteľka povedala, že je rodinne založená a takúto prácu nemôže školiť. K tomu mi zástupkyňa katedry povedala, že slová lesba a gej sú vulgárne a vedúci katedry mi navrhol, aby som prácu nazvala Periodiká pre ľudí s alternatívnou sexuálnou orientáciou. Na to som sa ho opýtala, či on vidí nejakú alternatívu k svojej sexuálnej orientácii a odišla som,” spomína na nepríjemnú skúsenosť. “Bola som veľmi nahnevaná a chcela som problém riešiť. V ten deň mi zhodou okolností prišiel mail od Hany. Potvrdila v ňom moju prihlášku na sériu workshopov, ktoré organizovala s cieľom nájsť a vzdelávať novú generáciu queer aktivistov a aktivistiek na Slovensku. Tak som jej napísala, že mám o dôvod viac prísť a vysvetlila som jej, čo sa stalo. Vymenili sme si čísla, stretli sme sa, riešili moju bakalárku a veľmi rýchlo sme si ľudsky i názorovo porozumeli. A nejaký čas sme spolu chodili (nielen na drink),” pousmeje sa Romana a pozrie na Hanu.

Zlý začiatok mal nečakane dobrý koniec. Romane sa škola ospravedlnila a jej bakalárska práca bola ohodnotená najvyššou známkou. „Momentálne študujem v prvom semestri magisterského štúdia a bez akýchkoľvek problémov som zrealizovala ďalšie 4 seminárne práce s tematikou sexuálnych menšín.“

Lesbický comingout

Proces spoznávania sa a prijatia svojej menšinovej sexuálnej identity nemusí byť vždy príjemný. Navyše túžba a potreba byť sama sebou, ktorá vás „tlačí“ povedať o tom doma, v škole či priateľom alebo kolegom, môže priniesť (a aj prináša) rôzne reakcie. “Ja som mala šťastie. Veľmi rýchlo, keďže som mala aj partnera, som pochopila, že mužov nikdy ľúbiť nebudem. Okrem toho som nepociťovala žiadny tlak zo strany rodiny, a náboženský už vôbec nie, sme ateistická rodina,” vysvetľuje Romana. “Otec a brat nemali žiadny problém, len mama ostala nejaký čas zaskočená z toho, že jej predstavy o princovi na bielom koni a o vnúčatách sa rozplynuli. Navrhla mi, aby som o tom ešte popremýšľala, ale keď som jej vysvetlila, že som o tom rozmýšľala už pár rokov – a že ten princ na bielom koni môže byť princezná na koni alebo na škodovke a vnúčatá snáď raz tiež prídu, pochopila,“ spomína Romana na svoj comingout doma. „Svoju dcéru miluje, takže bolo len otázkou času, kým fakt, že jej dcéra je lesba, nota bene viditeľná hneď od začiatku na verejnosti, prijme,” dodáva Hana.

Hana svoj comingout prežívala inak. Z jej najbližšej rodiny jej ostali staršia sestra, starší brat a ich rodiny. Majú sa radi, ale svoje súkromie spolu nikdy príliš nerozoberali a nerobia to veľmi ani dnes. Napriek tomu v nich Hana cíti pochopenie a silnú oporu.

Nepochopenie, nevedomosť alebo nenávisť?

Nie všetky lesby na Slovensku majú také šťastie ako Romana a Hana. V roku 2000 sa v jednom z dotazníkov anonymného vnútrokomunitného prieskumu o diskriminácii gejov a lesieb objavil neuveriteľný brutálny príbeh. “Mladé dievča z menšej dediny sa zdôverilo s frustrujúcim a asi s najstrašnejším zážitkom, o akom sme na Slovensku počuli. Keď sa jej otec dozvedel, že jeho dcéra je lesba, nechal ju znásilniť svojim kamarátom s odôvodnením, že miluje ženy iba preto, že ešte nemala v posteli poriadneho chlapa a keď to ´ochutná´, pochopí,” zhrozene rozpráva Hana jeden z najsmutnejších príbehov. “Zažili sme ale aj príbehy s dobrým koncom a vtipnou pointou. Museion, prvú lesbickú organizáciu na Slovensku (1994), vyhľadala staršia žena z malej stredoslovenskej dedinky s prosbou o pomoc pre dcéru, ktorá sa nevie zmieriť so svojím lesbickým osudom, trpí depresiami a má samovražedné myšlienky. Po niekoľkých spoločných stretnutiach s dcérou aj s mamou, po ich zoznámení sa s ďalšími ženami z lesbickej komunity, dcére odľahlo. A mamine tiež – ale nielen kvôli dcére. Aj ona bola lesba. Vlastne si tak pomohli vzájomne. My sme im len poskytli v správnej chvíli, kedy to najviac potrebovali, oporu a zázemie, v ktorom odrazu neboli so svojimi menšinovými pocitmi vylúčenosti samy,” spomína Hana na neobvyklé a milé stretnutie.

Zlú skúsenosť ani Romana ani Hana osobne nezažili, ak neberieme do úvahy posmešné pokriky pubertálnych deciek zo sídliska – aj keď – ako hovorí Hana, má susedov, ktorí jej sotva odpovedia na pozdrav. Ale má aj susedu, staršiu šedivú pani, ktorá ju pri výťahu radostne a familiárne oslovuje Hanka a teší sa z každého jej vystúpenia v médiách. Obe tiež svorne tvrdia, že najčastejším dejiskom nepokrytých útokov je internet. “Net dáva priestor na uvoľňovanie anonymnej agresivity a nenávisti. Nie je nič výnimočné, ak je niekto voči nám vulgárny v súvislosti s tým, že sme lesby, hoci sa práve bavíme o niečom úplne inom, napríklad o parkovaní áut na chodníkoch či na trávnikoch. Čo, uznajte, nemá s naším lesbizmom nič spoločné. Ľudia si veľmi radi odreagujú vlastné frustrácie na citlivých miestach iných ľudí. Zrejme sa cítia lepšie, keď niekomu ublížia. Býva to nechutné, ale najmä ponižujúce a často aj bolestivé. Ja osobne už reakcie na nete nečítam, škoda času. Romana je mladšia, má na to ešte nervy, to podstatné sa od nej aj tak vždy dozviem,” komentuje Hana

Krotiteľky mýtov

V čom sa bývalé partnerky nezhodnú, je názor na stereotypy spájané s výzorom lesieb. “V mojej generácii boli lesby čitateľnejšie, pretože sa so svojím výzorom, pripomínajúcim často chalanov, nedalo ukryť. Tie ostatné – ženské typy, akoby neexistovali. V mojej generácii – za socíku – sme sa skrývali všetky, pokiaľ sa čo len trocha dalo. Takže panoval vžitý stereotypný mýtus, že lesba je nepríťažlivá mužatka (akoby muži mali byť nepríťažlivíJ). Nie je to pravda, hoci aj dnes platí, že je stále ešte veľa lesieb, ktorým vyhovuje, nazvime to, mužský štýl vonkajších prejavov, obliekania či unisex s krátkymi vlasmi,” zaspomínala si Hana.

Podľa Romany stereotypy padajú: “V tejto dobe to už naozaj nie je aktuálne. Chodila som s lesbou, modelkou, ktorá mala od mužského výzoru naozaj ďaleko.” Odmýtizovanie platí aj pre spoločenské postavenie lesieb. Podľa ich slov už dávno nie je pravda, že lesby sa najčastejšie uplatňujú v mužských profesiách a aj doma si obliekajú nohavice. Obe ale zároveň s ironickým smiechom kladú otázku: „Čo to ale je – to mužské? A čo ženské? A čo je normálne? Z koho pohľadu môžeme hovoriť o norme či normálnosti?” Delenie úloh u lesbických párov skôr funguje na báze toho, ktorá zo žien má k čomu najbližšie. „Hana je upratovačka a kuchárka od prírodyJ, s upratovaním vie byť pekne otravná, a pri varení dokonca relaxuje, radosť ju pozorovať,” hovorí Romana o živote s Hanou. Podľa Romany sa lesby venujú, tak ako ostatní ľudia, rôznym profesiám i rôznym koníčkom, nezávisle od ich zaškatuľkovania k tzv. ženským alebo tzv. mužským prácam a povolaniam. Romana je žurnalistka, Hana má k médiám tiež veľmi blízko. „Hm, nejaký čas som robila za malý cash skvelé nátierky pre hostí divadla Stoka, aby im lepšie šlo pivkoJ,“ dáva k dobru o svojich zamestnaniach Hana, ktorá ale tiež dlhé roky pracovala s deťmi, aj keď školstvo gejom a lesbám dodnes nepraje. Homosexualita je v školstve stále bezdôvodne nežiaduca – a i keď je častá, je aj naďalej dôsledne ukrývaná a neviditeľná, pretože ďalší – pedofilný – mýtus o gejoch a lesbách v predstavách ľudí stále pretrváva. „Sme, aspoň podľa sčítania ľudu, väčšinovo katolíckou a vidieckou krajinou. Preto je na Slovensku ešte stále rozdiel, či o svojej homosexualite začne hovoriť známy módny návrhár z hlavného mesta alebo politička z malej dedinskej samosprávy. Celebritku v Bratislave už takmer nikto nerieši, ale ak v nedeľu farár zdvihne prst a z kazateľnice prskne na ovečky ohne pekelné – je zle. Neslobodno vybočovať z radu a priečiť sa malomeštiackej vrchnosti, mohli by ste sa stať terčom posmechu, prípadne násilia,” zhodnú sa Romana i Hana. Aj v tom vidia obe dôvod, prečo sa slovenské lesby a gejovia utiekajú do Bratislavy (a inam mimo Slovenska). Anonymita veľkých miest im dáva nádej a šancu žiť svoj vlastný život – spokojne a bez pretvárky.

Nápad, štruktúra, línia článku a časť sprievodných komentárov:
Andrea Hazuchová, Plus 7 dní

Text, titulok a medzititulky:
Hana Fábry a Romana Schlesinger

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Prvé lesbické združenie Museion, primárne svojimi cieľmi a aktivitami zamerané na slovenskú lesbickú komunitu, vzniklo v roku 1994 a v priebehu rokov sa stalo rešpektovanou súčasťou slovenskej občianskej spoločnosti a ľudskou i aktivistickou sieťou (nielen) lesieb na Slovensku.