Pride – prídem

Narodila som sa, poplakala som si, chodila som po štyroch, potom po dvoch, pila mlieko, neskôr pivo. Počúvala som rozprávky, o pár rokov hudbu – strašne nahlas, dnes počúvam najmä ticho. Chodila som do školy, na gymnastiku, do zboru, do táborov, na víkendové chatovačky, hrala som na gitaru. Aby som mala peniaze, brigádovala som. Tešila i hnevala som svoju rodinu, ako kedy. Prišli lásky, priateľstvá aj nepochopenia, vzťahy vznikali aj sa rozpadali, jedny krásne, druhé ani nie. Sú ľudia, ktorí ma ľúbia a ja ich – a sú aj tí druhí.

Pracujem, platím dane a účty, splácam, čo musím. Chodím na korčule, zalievam kvety,  stále je čo upratovať. Klikám podporu petíciám, pri správach sa hádam s televíznou obrazovkou, fejsbukujem odušu, v noci zaspávam na knihe, ktorú nie a nie dočítať. Bojím sa o svojich blízkych, keď sa niečo deje. Aj poohováram, keď treba :-). So slnkom v srdci sa nechávam unášať hudbou mojich kubánskych priateliek. Škrabkám za uškami domácich maznáčikov, píšem kopu esemesiek, fotím všetko živé, čítam množstvá mailov a novín na internete.

Trochu nuda, však? Nemyslím tento život. Tento článok myslím. Poznáte to zo svojich životov. Načo to ešte máte čítať? Navyše v takom otravnom prevedení: žiaden rozruch, žiadna občianska neposlušnosť, žiadne zvrátenosti, žiadne pľuvance. Neprskám ohne pekelné.

Nie. Nie až do chvíle, kým vy, žijúc si svoj život (asi nie nepodobný vyššie popisovanému – môjmu), nezačnete bezdôvodne kopať do mňa, do mojich blízkych, do ľudí, ktorých ľúbim. Nie až do chvíle, kým si nezačnete myslieť, že váš život je (nevedno prečo) hodnotnejší ako iné životy. Nie až do chvíle, kým si nenachystáte na podnebí slinu hnedej nenávisti. Nezačnem na vás zazerať, pokiaľ sa nezačnete povyšovať a uzurpovať si právo rozhodovať o mne. Nebudem nepríjemná, ak svoj zdvihnutý prst namierite aj na seba, nielen na mňa, pretože nikto nie sme dokonalí. Nezvýšim hlas, ak nebudem nútená neustále žiť v povinnom područí vašich predstáv o tom, aký „normálny“ život to mám žiť. Nepostavím sa do útočnej pozície, ak nebudete kričať Heil Hitler, hoci aj inými slovami.

Možno si to neuvedomujete, ale ja nie som vašou rukojemníčkou ani majetkom, ani vašou odsúdenou nie som. Som slobodná vo svojej možnosti voľby byť kým som. Tak ako vy. Ale ja sa nesnažím pretvoriť vás na svoj obraz, neuvaľujem na vás ľudskú ani právnu nepriazeň a neistotu. Nerozumiem preto, prečo to teda skúšate vy na mňa, berúc si k tomu na pomoc bejzbolku či zákonné normy, robiace zo mňa nulu a z vás jednotku. Zaujíma ma jediné – pokojne a dôstojne žiť. Dobre si žiť. Tak ako vy. Nevyzerá to zložito, však nie?

A keďže už nevládne inkvizícia (sic!), mali by sme zrejme žiť v slušnom právnom štáte – s rovnakými pravidlami hry pre všetkých. Ale nežijeme. Ani ja – a teda ani vy nie. Je mi ľúto. Preto namiesto pokojnej soboty niekde v prírode pôjdem na Dúhový Pride. Aj ja totiž túžim žiť dobrý život v dobrej krajine. Snáď sa ho v zdraví ešte dožijeme.

Článok bol publikovaný na blogu QLF v SMEonline

Facebooktwitterredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.