Martina Navrátilová: “Miluji ženy místo muže”
Chcete sa stať športovou legendou? Riaďte sa olympijským heslom citius, altius, fortius a môže Vám to vyjsť. Ak chcete viac, nemusíte v tom pokračovať. Proste to ignorujte. Všetky Martinine tenisové víťazstvá, spôsob hry i jej aktivity mimo kurtu ju doviedli tam, kde teraz je. Medzi tenisové legendy.
Jej opätovný návrat na kurty však posunul tenis (lepšie by bolo povedať šport) do úplne inej roviny. V jej prevedení už nie je tenis len rýchlejšie, vyššie, silnejšie , ale hlavne krajšie, krajšie, krajšie…
Ak by ste si niekto z Vás chceli v štyridsiatich štyroch rokoch užívať tak, ako si užíva Martina Navratilová teraz, nie je problém. Stačí len ísť v jej stopách. A to znamená:
*v šestnástich rokoch byť majsterkou republiky
*v sedemnástich byť vo finále juniorky vo Wimbledone
*v osemnástich amatérska majsterka Európy
*v devätnástich zvíťaziť na halových majstrovstvách USA, postúpiť do finále medzinárodných majstrovstiev Autrálie, Talianska a Francúzska a okrem toho ešte vyhrať Federation Cup.
Ak by ste sa takto sľubne rozbehli, dajte si pozor, aby Vám to niekto neprekazil. Napríklad socializmus. To by ste potom museli emigrovať do úplne cudzej krajiny a pokračovať ďalej sama bez akéhokoľvek zázemia. Toto sa, žiaľ, úplne (ne)pochopiteľne stávalo, keď socialistické Československo nedorástlo do veľkosti niektorých svojich osobností.
Martina v roku 1975 opustila vlast, ako sa píše v Tenisovej encyklopédii z roku 1985 a požiadala v USA o azyl. V tomto roku jej patrilo medzi svetovými tenistkami tretie miesto.
Až v roku 1978, po svojom prvom wimbledonskom triumfe, sa stala svetovou tenisovou jednotkou – a bola ňou s prestávkami 381 týždňov (7 rokov a 4 mesiace)!
Asi každý, kto čo len trochu sleduje tenis, si dokáže predstaviť, čo Wimbledon pre tenistov znamená. Ak začne niekto hrať tenis a myslí to vážne, tak myslí na wimbledonské prvenstvo. Spomeňme si na Ivana Lendla, jedného z najlepších tenistov a dlhoročnú svetovú jednotku, ako sa snažil vyhrať Wimbledon, ako tesne pred ukončením svojej kariéry vynechal niektoré turnaje, len aby sa mohol lepšie pripraviť na Wimbledon, ktorý jediný mu chýbal v grandslamovej zbierke – a predsa tento titul nikdy nedosiahol. Alebo Jana Novotná, ktorá v roku 1993 tak nešťastne prehrala už takmer vyhraný finálový zápas so Steffi Graf.
Pamätáte, ako sa na ramene vyplakala prívetivej, na Wimbledone vždy prítomnej Vojvodkyni z Kentu? Nakoniec sa to Jane Novotnej podarilo až v roku 1998.
Zdalo by sa, akoby si Wimbledon sám vyberal, kto ho vyhrá. Pre štýl hry Martiny Navrátilovej však bol Wimbledon ako stvorený. Štýl, ktorý sa jednoducho charakterizuje ako agresívny, útočný, bol presne taký, aký je na wimbledoskej tráve účinný. Takmer by sa dalo povedať, že buď prispôsobíte spôsob hry konkrétnemu povrchu, alebo proste nájdete povrch, ktorý sa prispôsobí vášmu spôsobu hry.
Martina má z Wimbledonu celkovo 19 titulov. Z toho 9 titulov vo dvojhre, prvý z roku 1978 a posledný z roku 1990, 7 titulov vo štvorhre a 3 tituly v zmiešanej štvorhre. V počte titulov medzi ženami sa tak zaradila na druhé miesto spolu s Elizabeth Ryane za Billie Jean King (20 titulov). Zaujímavé v tomto je, že Billie Jean prekonala rekord Elizabeth Ryane v roku 1979, deň po jej smrti. Žiadna z týchto tenistiek však nezískala toľko titulov vo dvojhre ako Martina. Billie Jean King 6 krát, Elizabeth Ryane dokonca ani jeden. Len pre zaujímavosť: 8 titulov vo dvojhre vyhrala Helen Wills-Moody (prvý v roku 1927 a posledný v roku 1938), a 7 titulov Steffi Graf (prvý v roku 1988 a posledný v roku 1996). Trikrát za sebou, v rokoch 1987 až 1989, sa stretla Martina Navrátilová so Steffi Graf vo finále Wimbledonu. Je symbolické, že prvý súboj vyhrala Martina, ďalšie po trojsetových zápasoch Steffi. Až o rok neskôr Martina vyhrala znova, keď vo finálovom zápase porazila Zinu Garrison. V roku 1994, keď Martina spáchala to, čo novinári nazývajú “ukončenie kariéry”, postúpila do finále naposledy. Nestačila však už na Conchitu Martinez a po troch ťažkých setoch definitívne skončila na jej rakete.
Najdlhšie z grandslamových turnajov odolával Martine titul na US Open. Po získaní titulu vo Wimbledone v roku 1978, na Australian Open v roku 1981 a French Open v roku 1982 sa až v roku 1983 podarilo Martine tento prestížny, a pre ňu – v adoptívnej vlasti taký dôležitý, turnaj pokoriť. Celkovo tak Martina vyhrala vo dvojhre 18 grandslamových titulov – 9x Wimbledon, 4x US Open, 3x Australian Open a 2x French Open. Po víťazstvách v roku 1983 vo Wimbledone, US Open a Australian Open a v roku 1984 na French Open, získala ako tretia žena v histórii Grand Slam.
Ženskú súťaž družstiev Federation Cup stihla po prvýkrát vyhrať ešte v roku 1975 s tímom Československej socialistickej republiky. Rok po získaní amerického občianstva, teda v roku 1982, vyhrala Pohár Federácie aj v tíme USA. A vďaka tejto súťaži sa už ako americká občianka objavila po jedenástich rokoch opäť v Prahe.
Teraz som tu vymenovala všetky jej veľké úspechy, na ktoré som si len mohla spomenúť. Možno si väčšina z nás ani neuvedomí, koľko tvrdej práce, odopierania, prehier a sklamaní, ale aj radosti a nadšenia počas svojej tenisovej kariéry Martina prežila. Táto šampiónka, ktorá vo svojej kariére vyhrala viac než 1438 zápasov a prehrala len 212, získala 167 titulov v dvojhre a 165 v štvorhre, vstúpila v roku 2000 opäť a tento raz už pravdepodobne naozaj naposledy na wimbledonský trávnik – a to vo štvorhre s (ťažkopádnou) Mariaanou de Swardt. Dvadsiaty titul však Martine unikol. Jej osobnosť napriek prehre prežiarila tento celosvetový tenisový sviatok a spravila z neho ďalší legendárny zázrak.
V centre pozornosti tlače sa však Martina neocitla iba vďaka svojmu tenisovému umeniu. Bulvárne listy sa s gurážou im vlastnou a nedostatkom citu pre súkromie zaoberali povesťami o lesbických vzťahoch popredných športovkýň. Udržovať známosti so ženami, to bolo “pochopiteľne nepatričné” a nechodilo sa s tým na verejnosť.
Martina bola pre tlač hotovou lahôdkou – cudzinka z komunistického východu, s nevysloviteľným priezviskom, výbušná, so srdcom na jazyku, občas chřliaca neznáme nadávky, inokedy sršiaca neobvyklým humorom – a ešte aj lesba!
V roku 1981 sa teda mohli média vrhnúť na novú senzáciu a s ňou aj na ich novú obeť. V lete toho roku totiž prišla Martina do Anglicka so spisovateľkou Ritou Mae Brown. Pre novinárov to vtedy bolo skutočne šťavnaté sústo. Naviac – nešlo o akúsi pani neznámu, ale o Ritu Mae Brown, slávnu osobnosť, spisovateľku par exelance.
Martina dostávala v tom čase priame otázky ohľadom jej homosexuality, ona však na ne odpovedala vyhýbavo. Tvrdila, že o tom v danej chvíli nechce hovoriť, pretože sa snaží získať americké občianstvo (a jej žiadosť čakala na odobrenie amerických úradov celých šesť rokov). Domnievala sa, že do jej súkromného života nikoho nič nie je. Žiaľ, daň svojej popularite, zdá sa, musí svojím súkromím zaplatiť každá/ý. Martinu na tom najviac rozčuľovalo, že známych športovcov sa na sexuálnu orientáciu tlač nepýtala. Zato na známe športovkyne spustila ihneď…
Neskôr sa Martina naučila byť k médiám o niečo otvorenejšia. Možno v presvedčení, že informácia, tak povediac z prvej ruky, od nej samej, môže ublížiť menej ako najoverenejšia klebeta: “Těmhle otázkám – o mé homosexualite – jsem se stejně nemohla vyhnout, protože jsem skrátka nemyslela za každou cenu na svuj imidž. Nemohla jsem říct třeba Rite Mae Promiň, do tebe se nemohu zamilovat, protože ty si známá lesbická spisovatelka, to si nemohu dovolit…
Keďže však už na tému Martininej inakosti popísali stohy papiera za ňu iní, my radšej nechajme hovoriť ju samu a jej kamarátky či priateľky.
Martina: “Myslím si, že být v jedenácti, dvanácti, či třinácti letech zamilovaná do své učitelky, je pro děvčata normální. Nepřipadalo mi to jako něco zvláštního, moje vrstevnice mě nijak nepřitahovali. Silný citový vztah jsem už tenkrát cítila k dospělým ženám, a ten mi zústal. I když jsem dospěla.”
(…)
Věděla jsem, že mně ženy přitahují, ale nevěděla jsem, že je to sexuální přitažlivost, dokud se to nestalo. Ráno mi došlo, že takhle to bude nejspíš celý muj život. A ulevilo se mi, i když jsem si taky hned uvědomila, že tím pádem bude mít mnohem těžší život. Ale protože to bylo už jednou dané, tak jsem se tím už dále nezabývala.”
(…)
Chris Evert Lloyd: “Martina sa s tým nikdy netajila, nebolo to pre ňu tabu – bola vždy úprimná a otvorená, hoci ju sponzori a tenisoví odborníci nabádali, aby o tom nehovorila, aby to držala v tajnosti a nechodila s tým na verejnosť, pretože by to mohlo ublížiť ženskému tenisu. Fakt je, že Martina bola a je homosexuálna a nikdy to nepotrebovala zapierať.”
(…)
Martina: “Tu osobní válku, kterou jsem měla navíc s tím, že miluje ženy místo muže – to nebylo vnitřní, to bylo se světem. Mně nevadilo, že taková jsem. Já jsem s tím byla usmířená už ze začátku. Věděla jsem, že muj život bude mnohem složitejší a že nebude příjemnější, ale tak to bylo a s tím se nedalo nic dělat. To jsem si nevybírala.”
(…)
Billie Jean King: “Keďže Martina nikdy svoju sexuálnu orientáciu neskrývala, bolo pre ňu všetko oveľa ťažšie. Diváci ju prijímajú, tlieskajú jej a aplaudujú, ale ani tí, ktorí jej včera nadšene tlieskali na tribúnach, jej dnes neponúknu lukratívnu zmluvu. Taká je realita.”
(…)
Martina: “Je to všechno frustrující, protože se všichni bojí odporu konzervativcu, přitom ti konzervativci, kteří mají největší výhrady – to je jen malá skupina lidí, kteří ale vzbuzují strach, protože mají vlyv a peníze. Všichni se tu bojí konfrontace – a kdyby se mnou podepsal někdo reklamní smlouvu, abych svým jménem podpořila zajímavé zboží k prodeji, byl by to div.”
(…)
Martina (k živému vysielaniu jej rozchodu s Judy Nelson zo súdnej siene): “Tyhle věci jsou už tak dost bolestivé a není nutné, aby se to vysílalo do celého světa, protože se tím trivializují vztahy a problémy a člověk se pak cítí mnohem zranitelnější a nejraději by se úplně stáhl do ulity, protože už nikdy nechce prožít něco podobného.”
(…)
Judy Nelson: “Martina je tá najúchvatnejšia bytosť, akú sem kedy spoznala. Dokonale se v nej snúbi maximálna citovosť s maximálnym odhodlaním.”
(…)
Billie Jean King: “Podstatné je to, že Martina svoju identitu nestavia iba na tom, že je tenistkou. Ostáva stále sama sebou, to znamená jedinečnou ľudskou bytosťou, ako o tom neraz svoje okolie presvedčila.”
…napríklad aj na Gay Pride vo Washingtone DC v roku 1993 (neodpustím si poznamenať, že v jednoduchom žltom tričku a rifliach vyzerala stále rovnako lesbicky, rovnako úchvatne a – rovnako ako my), kedy pred masami nadšených lesieb a gayov okrem iného povedala:
“Naše hnutí potřebuje podle mého neskromného názoru především to, abychom vystoupili z ústraní (out of closet).”
(…)
“Nálepky, nálepky… Nevím, jak vy, ale já nesnáším, když někomu dají nálepku a strčí ho do škatulky. Martina Navrátilová – lesbická tenistka. Neříkají: Joe Montana, hvězda amerického fotbalu, heterosexuál, nebo ano? … Ne!”
Počas posledných rokov verejnosť Martinu Navrátilovú vníma so stále narastajúcim rešpektom, a snáď je preč doba, kedy ju ľudia skutočne zraňovali tým, že jej nerozumeli a nemali ju radi iba kvôli svojmu obmedzenému pohľadu na to, ako by žena mala žiť.
Martina: “Vždycky jsem chtěla, aby se na mně vzpomínalo jako na tenistku, která hrála tak, jak se hrát má a vždycky ze sebe vydala všechno – jak na kurtě tak mimo něj. Když jsem byla malá, tak, samozřejmě, byl Winbledon byl pro mně jednička, byl pro mně sen. Když se mi pak sen splnil, tak jsem tam chtěla hrát ještě jednou a pak ještě a ještě…Je to skoro jako droga – vezmete to jednou a chcete to pořád. Dneska ten sen je jiný. Já bych ráda žila hodně dlouho, abych stihla udělat všechny ty věci, které jsem zmeškala,protože jsem hrála tenis…”
Martina prešla náročnou trasou viac úspešných ako neúspešných tenisových liniek, niekoľkými dlhodobými lesbickými vzťahmi, ťažkými bojmi o právo na svoje iné súkromie, s plačom absolvovala rozchod s Judy Nelson na televíznych obrazovkách v živom vysielaní priamo zo súdnej siene a vnútorne sa posunula od takmer vynúteného verejného comingoutu až ku aktivitám v homosexuálnej minorite, keď osobne a verejne svojim menom v mnohých štátoch puritánskej a falošnej viacmorálkovej Ameriky začala podporovať snahy o zrovnoprávňovanie a legitimizovanie spolužitia homosexuálnych dvojíc a odstraňovanie diskriminačných prvkov z americkej legislatívy. Dnes sa venuje nielen tenisu a svojim psom (napopulárnejším z nich bola žiarlivá čivavka k.d. – killer dog, ktorá chcela dohrýzť každého, kto sa k Martine priblížil – mohli ste ju spolu s Martinou vidieť vo feničovskom dokumentárnom projekte GEN), ale tiež píše knihy, cestuje, fotografuje, vystavuje, navštevuje Čechy a v blízkopražskej dedinke Řitka si príležitostne zahrá tenis napríklad so svojou kamarátkou Helenou Vondráčkovou.
Že je ťažké dostať sa v živote až sem? Prekonať strach a žiť po svojom? Mať taký úspech a toľké peniaze? Máte obavy, že nie ste také/í silné/í ako ona? Ako Martina? Ale ste, skúste to! A začnite napríklad… napríklad s comingoutom…
Pre tento text sme s vďakou využili množstvo drobných materiálov a správičiek z rôznych tlačovín, ale najmä tieto publikácie a dokumentárne filmy:
Tenisová encyklopédia, 1985
Martina Navrátilová: Já, Martina, 1990 (preklad: Miroslav Navrátil), originál: Martina, 1985
TV dokument GEN štúdio FEBIO
TV dokument Martina pre Trans World International, 1994
Spracovali:
Monika Bertová
Hana Fábry
